Veľký Magellanov mrak
(Presmerované z Veľký magellanov mrak)
Veľký Magellanov mrak, označovaný aj ako Veľké Magellanovo mračno, prípadne LMC (Large Magellanic Cloud), je trpasličia nepravidelná galaxia. Nazvaná je podľa moreplavca Fernanda Magellana, ktorý objavil Veľký aj Malý Magellanov mrak v roku 1519 pri svojej plavbe okolo sveta. Patrí do Miestnej skupiny galaxii.
Veľký Magellanov mrak je viditeľný zo Zeme voľným okom. Nachádza sa z menšej časti v súhvezdí Stolový vrch a z väčšej časti v Mečiarovi. Od Slnka je vzdialený asi 160 000 svetelných rokov a dosahuje asi 1/3 priemeru Galaxie a 1/10 počtu hviezd Galaxie, teda rádovo asi 10 – 20 miliárd hviezd. Jeho hmotnosť sa pohybuje v rozmedzí 1/10 až 1/20 hmotnosti Mliečnej cesty. Hoci je to nepravidelná galaxia, má isté náznaky špirálových ramien. V jeho vnútri sa nachádza hmlovina Tarantula a obrovská HII oblasť s priemerom asi 900 svetelných rokov. Okrem nich obsahuje mrak aj mračná plynu a prachu, mladé hviezdokopy a zvyšky supernov. Veľký Magellanov mrak sa pravdepodobne pred niekoľkými miliardami rokov dostal do blízkosti Galaxie, čo mohlo spustiť prudšiu tvorbu nových hviezd.
Významné objekty upraviť
- Hmlovina Tarantula (NGC 2070). Je to obrovská emisná hmlovina nachádzajúca sa v juhovýchodnej časti Veľkého Magellanovho mraku ako jeho najjasnejšia časť. Jej koncové slučkové časti na astrofotografiách vyzerajú ako pavúčie nohy. Jej súčasťou je aj najaktívnejšia oblasť masívneho zrodu hviezd v celej Miestnej skupine galaxií, hmlovina s hviezdokopou 30 Doradus, ktorá tvorí najjasnejšiu časť tejto hmloviny. Je to kompaktná otvorená hviezdokopa tvorená niekoľkými tisíckami nedávno zrodených veľmi jasných masívnych hviezd. Niektoré z nich sú až 50-krát hmotnejšie ako naše Slnko. Tie najhmotnejšie z nich už prešli štádiami supernov, ktoré vyvolali rázové vlny vytvárajúce vlny v blízkych oblakoch plynu. To spúšťa tvorbu ďalších hviezd.
- SN 1987A - supernova, ktorej svetlo na Zem dorazilo v roku 1987. Prvýkrát bola zaznamenaná 23. februára. Jej jasnosť stúpala až do mája 1987, kedy dosiahla 3. magnitúdu a stala sa tak najjasnejšou viditeľnou supernovou pozorovanou od roku 1604 (Keplerovej supernovy), prvou jasnou supernovou od objavu ďalekohľadu a najlepšie preštudovanou supernovou vôbec. Jej pozorovania priniesli mnoho poznatkov o posledných štádiách životného cyklu hviezd. Očakáva sa, že po supernove zostal pulzar, ale nijaký sa nenašiel.
- Zvyšok supernovy SNR 0509-67.5. Jej svetlo malo zasiahnuť Zem asi pred 400 rokmi, ale napriek tomu o nej neexistujú záznamy. Na jej mieste zostali zvlnené, červeno žiariace prstence s priemerom asi 23 ly. Príčina vzniku vlniek v hmlovine je neznáma.
- Zvyšok dvoch supernov DEM L316. Pozemské observatóriá a röntgenový ďalekohľad Chandra ukázali, že tieto dve obálky, jedna väčšia a druhá menšia, sa od seba značne líšia: kým menšia je asi pozostatok po supernove typu Ia, čiže explodujúcom bielom trpaslíku, väčšia obálka je pravdepodobne z hmoty, ktorá patrila supernove typu II, čiže explodujúcej plazmovej hviezde. Tieto dve obálky s najväčšou pravdepodobnosťou spolu nesúvisia, iba sa premietajú na rovnaké miesto oblohy.
- N63A je zvyškom supernovy, ktorej svetlo výbuchu doletelo na Zem asi pred 2 000 až 5 000 rokmi. Je to jeden z najväčších zvyškov supernovy známych vo Veľkom Magellanovom mraku. Leží 150 000 ly ďaleko.
- Zvyšky supernovy SNR 0539-69.1 obsahujú jeden z najrýchlejšie rotujúcich pulzarov. Jedna jeho otočka prebehne za 16 milisekúnd, čiže je dvakrát rýchlejší ako pulzar v Krabej hmlovine.
- Veľmi blízko hmloviny Tarantula je ďalšia hviezdotvorná oblasť. Obklopená emisnou hmlovinou v nej vzniká otvorená hviezdokopa NGC 2074.
- N 44 je ďalšia obrovská a spletitá hmlovina, jedna z najväčších a najspletitejších v tejto časti vesmíru. V priestore s priemerom 1 000 ly obsahuje početné hmotné jasné hviezdy, mračná červene žiariaceho vodíku a dlhé pásy tmavého prachu. Leží vo vzdialenosti asi 170 000 ly. Centrálne hviezdy v nej vyfúkali obrovskú bublinu s priemerom vyše 250 ly.
- Hviezdotvorná oblasť LH 95. Žiari namodro a nachádzajú sa v nej temné prachové oblasti vytvorené hviezdami alebo supernovami.
- Hviezdotvorná oblasť Henize 206. Vznik novej generácie hviezd aj tu pravdepodobne umožnilo stláčanie rázovou vlnou zo supernovy, ktorej trosky sú stále pozorovateľné.
- N 11, obrovský prstenec emisných hmlovín spojených žiariacimi vláknami. Meria vyše 100 ly. Obsahuje centrálnu hviezdokopu, ktorá erodovala svoje okolie – LH9 (NGC 1760). Skladá sa asi z 50 modrých hviezd. Nad hviezdokopou sa nachádza jasná hviezdotvorná oblasť N 11B.
- Hviezdokopa NGC 1850. Obsahuje rozličné populácie hviezd s rozličným vekom. Nesie tak znaky guľovej, ako aj otvorenej hviezdokopy. Jej ďalšou zvláštnosťou je, že je dvojitá – asi 200 ly od stredu väčšej kopy sa nachádza menšia a kompaktnejšia kopa.
- Mladá guľová hviezdokopa NGC 1818 ležiaca ďaleko od stredu mraku.
- Menšia hviezdotvorná oblasť NGC 1748 v západnej časti galaxie. Zrodila hviezdy, ktoré v priebehu iba niekoľko stotisíc rokov zmenili jej tvar a v nasledujúcich miliónoch rokov ju celkom zničia.
- Hviezdotvorná oblasť N 159. Rozprestiera sa na viac než 150 svetelných rokoch a v jej strede je neobvyklý, kompaktný bipolárny mrak.
- NGC 2100, obrovská otvorená hviezdokopa s vekom iba 20 miliónov rokov.
- NGC 2060, hviezdokopa zahalená v superbubline po výbuchu supernovy.
- Premenná hviezda S Doradus, jedna z najžiarivejších hviezd, aké poznáme. Je päťstotisíc až miliónkrát svietivejšia než Slnko, ale vzhľadom na svoju vzdialenosť sa nám javí taká slabá, že voľným okom ju nevidíme
- NGC 1910, hustá skupina desiatok hviezd s priemerom asi jednej oblúkovej minúty.
