Vergílius
Publius Vergilius Maro (v slovenčine nazývaný aj Vergílius alebo zastarano Virgil; v neskorej antike aj Publius Virgilius Maro; * 15. október 70 pred Kr., Andes, Taliansko – † 21. september 19 pred Kr., Brundisium) bol rímsky básnik tzv. zlatého veku latinskej literatúry. Spolu s básnikmi Horatiom a Ovídiom je považovaný za jedného z najvýznamnejších po latinsky píšucich autorov. Vergílius napísal spolu tri básnické skladby: Bucolica (Bukoliky, piesne s pastierskou tematikou), Georgica (Georgiky, básne s roľníckou tematikou) a hrdinský epos Aineis (Enneida), ktorý sa stal národným rímskym eposom.
Vergíliova tvorba a život si vyslúžili už v staroveku rad komentárov. Miera ich autentickosti a pravdivosti je dodnes diskutabilná. Obzvlášť v neskorej antike a počas stredoveku vzniklo množstvo Vergíliových životopisov (Vita Vergilii), ktoré hraničia až s fantastickými legendami. Najznámejší Vergíliov životopisec je Aelius Donatus, gramatik zo 4. storočia po Kr. Vergíliovo dielo sa dochovalo v stredovekých kódexoch: Vergilius Augusteus, Vergilius Vaticanus a Vergilius Romanus.
Životopis upraviť
Vergíliov otec bol rímsky občan, ktorý vlastnil malý majetok neďaleko Mantovy. Μladý básnik študoval pravdepodobne v Neapole a v Ríme. Z narážok v krátkej básni zbierky Catalepton (Drobnosti), ktorá býva pripisovaná mladému Vergíliovi, niektorí odborníci usudzujú, že Vergíliovo vzdelanie v Neapoli bolo spojené s tamojšou filozofickou školou epikurejca Siróna[1]. Prvky epikureizmu prestupujú celým Vergíliovým dielom.
Do Ríma prišiel Vergílius asi okolo roku 52 pred Kr. Pretože však mal slabé zdravie a hanblivú povahu, pred politickou kariérou dal prednosť literatúre. V tejto dobe v hlavnom meste ríše pôsobila neóterická škola básnikov, ktorí sa odklonili od tradičných rímskych motívov a žánrov a experimentovali s kratšími, umelecky prepracovanými formami zaoberajúcimi sa každodenným životom. Aj keď Vergílius sám k neóterikom nepatril, aspoň spočiatku sa nimi nechal inšpirovať.
Počiatok básnickej kariéry a prvý úspech upraviť
Podľa tradície Vergílius už v mladosti vytvoril niekoľko básnických skladieb, ktoré sú zozbierané pod názvom Appendix Vergiliana. Je možné, že niektoré z básní v zbierke sú skutočne mladíckymi výtvormi Vergília, väčšina z nich však má pravdepodobne iného autora a Vergíliovi bola pripísaná po jeho smrti na základe rastúcej povesti. O pravosti sa uvažuje obzvlášť v prípade súboru Catalepton (Drobnosti).
Prvý úspech na literárnom poli dosiahol dovtedy neznámy básnik vydaním Bukolík roku 39 pred Kr. Na základe tohto diela si ho povšimol Gaius Cilnius Maecenas, významný patrón umelcov a Augustov „minister kultúry“. Vergílius sa pripojil k okruhu politicky angažovaných básnikov združených okolo tejto osobnosti a v nasledujúcich rokoch na jeho popud vložil svoj talent do služieb režimu.
Z narážok v Bukolikách niektorí usudzujú, že roku 41 pred Kr., keď došlo ku konfiškácii pôdy drobných roľníkov v okolí Mantovy rímskymi veteránmi, prišiel Vergílius o rodinný majetok. Na zásah niektorej vplyvnej osoby, prípadne viacerých osôb spomínaných v rámci Bukolík – Octaviana Augusta, Asinia Polliona, Cornelia Galla a Alfena Vara –, bol však Vergílius odškodnený. Samozrejme, je neisté, do akej miery literárna štylizácia v zbierke, kde hrdinovia trpia konfiškáciou pôdy a obracajú sa na Augusta, aby ich zachránil, zodpovedala historickej realite. Okolo tejto domnienky sa už v staroveku vytvorilo rozprávanie biografického rázu, v ktorom bol Vergílius stotožňovaný konkrétne s niektorými bukolickými pastiermi.
Vrchol tvorby a ocenenie upraviť
Po roku 39 pred Kr., keď Bukolikami získal obdiv tak Maecenata, ako samotného Augusta, sa Vergílius ponoril do novej literárnej činnosti. V Maecenatovom okruhu sa zoznámil s viacerými významnými básnikmi doby, medzi inými i s Horatiom a Variom Rufom, ktorý sa neskôr postaral o vydanie jeho Aeneis. V rozmedzí desiatich rokov vznikalo postupne druhé básnické dielo Georgica, ktoré sa na Augustovu žiadosť zaoberalo roľníckou tematikou. Po jeho dokončení roku 29 pred Kr. si ho Augustus dal osobne predčítať Vergíliom na jeho statku v Kampánii (ten získal za svoju činnosť od Augusta ako dar).
Po roku 29. pred Kr. začal Vergílius nový, ešte ambicióznejší projekt – hrdinský epos Aeneis inšpirovaný veľkými eposmi gréckeho básnika Homéra. Eneida mala dokázať, že rímsky národ sa vyrovná Grékom, a to svojimi činmi, ktoré sú predmetom skladby, aj umeleckou zručnosťou. Tak ako v prípade predošlej tvorby, aj v prípade Eneidy sa Vergílius pridržiaval Augustovej politiky a použil epos na oslavu vládnucej julsko-klaudiovskej dynastie aj osobných Augustových úspechov. Práve pre ideologický význam diela Augustus, od roku 27 pred Kr. uznávaný za jediného vládcu rímskeho impéria, s veľkým záujmom sledoval, ako pri jeho tvorbe Vergílius napreduje. Ešte počas procesu písania Vergílius niekoľkokrát predčítal cisárovi niektoré pasáže.
Roku 19 pred Kr., skôr než bolo rozsiahle epické dielo s plnou platnosťou dokončené, Vergílius bezprostredne po návrate zo študijnej cesty po Grécku zomrel. V svojom závete údajne určil, aby jeho nehotová práca bola spálená, ale Augustus zakázal jeho želanie vyplniť. Namiesto toho prikázal, aby Lucius Varius Rufus a Plotius Tucca epos vydali. Eneida si okamžite po vydaní získala úspech, ktorý pretrval po tisícročia po jej vzniku.
Vergíliov hrob upraviť
O umiestnení Vergíliovho hrobu sa viedli spory už v staroveku. Miesto, ktoré je označované ako Vergíliov hrob, sa nachádza neďaleko od Neapola, v oblasti zvanej Piedigrotta v areáli Parco di Virgilio. Pravosť tohto hrobu bola mnohokrát spochybnená, napriek tomu je hojne navštevovaný turistami, rovnako ako v staroveku a stredoveku.
Kostol postavený v Piedigrotte na počesť Panny Márie mal údajne posvätiť pozornosť, ktorej sa miestu dostávalo od stredovekých pútnikov. Podľa stredovekej legendy o Vergíliovi-mágovi vďačí jaskyňa, v ktorej leží hrob, za vznik jeho magickým schopnostiam.
Dielo upraviť
Bucolica upraviť
Pre zbierku bukolickej poézie podľa vzoru helenistického básnika Theokrita sa vžilo popri pomenovaní Bukoliky viacero názvov, okrem iného i Spevy pastierske a od antiky aj Eclogae (Eklogy), podľa termínu ekloga, ktorým boli označované kratšie lyrické básne. Bukoliky obsahujú celkom 10 skladieb (eklog) písaných hexametrom.
Na svojom prvom rozsiahlejšom diele pracoval Vergílius v rokoch 42 – 39 pred Kr. Hoci témy a metrum, ktoré si Vergílius pre svoju prácu vybral, sú tradične rímske, celá kompozícia je novátorským počinom a právom si získala záujem rímskej vzdelanej vrstvy. Pred Vergíliom bol bukolický žáner a jeho najvýznamnejší autor, Theokritos, v Ríme pomerne neznámy. Vergílius ho nielen predložil rímskemu svetu v novej podobe, ale sám ho upravil, takže v neskorších obdobiach termín bukolika (tiež idyla) označoval skôr poéziu vergíliovského než theokritovského typu. Významným rozdielom oproti gréckemu vzoru je zameranie na idealizovaný vidiecky svet čistých hodnôt a tradícií (Theokritos napríklad ešte rozoznáva širšiu tematizáciu svojho diela a niektoré svoje idyly dokonca zasadzuje do mestského prostredia). Výsledný dojem nepoukazuje len na epikurejskú filozofiu, ale aj na oficiálnu ideológiu Augustovho štátu, ktorý mal obnoviť idylický svet (s tým súvisí motív spravodlivého zachádzania, ktorého sa dostane pastierom pripraveným o pôdu v Ríme) a prinavrátiť človeka k tradičným rímskym cnostiam.
Vergílius si obdiv nezískal iba metrickou prepracovanosťou svojich veršov a ich ideologickým nábojom, ale aj zložitou vnútornou výstavbou diela. Desať idýl v Bukolikách je navzájom symetrických, takže napríklad 1. aj 9. ekloga sa zaoberajú vysťahovávaním roľníkov z okolia Mantovy, 2. a 8. ekloga sú venované téme nešťastnej lásky a smerom k stredu naberajú dvojice básní na ideovej zložitosti a druhotnom význame. Vrcholom celej skladby je ekloga číslo 5, ktorá pojednáva o smrti pastiera-hrdinu Dafnida, ktorý nakoniec dosiahne zbožštenie. Už antickí autori čítali túto báseň ako alegóriu na smrť a zbožštenie Iulia Caesara.
V poslednej 10. ekloge sa objavuje po prvý raz v literatúre motív Arkádie ako idylickej krajiny pastierov. Idylizovaná Arkádia sa stala dôležitým prvkom ďalšej bukolickej poézie.
Georgica upraviť
Didaktická zbierka básní Georgiky býva niekedy nazývaná tiež Spevy roľnícke. Skladá sa zo štyroch kníh písaných hexametrom, jednej venovanej roľníctvu, jednej sadárstvu a vinárstvu, jednej chovu dobytka a poslednej včelárstvu. Dva významné vzory pre skladbu Vergílius našiel v básnikovi Lucretiovi, autorovi didaktického eposu osvetľujúceho epikureizmus, a v prozaickom diele Varona Atacina De re rustica (O poľnohospodárstve).
Rovnako ako v starších Bukolikách, aj v Georgikách sa objavujú niektoré typicky vergíliovské motívy: idealizovaný vzťah rímskeho človeka k pôde, naplnenie fyzických aj psychických potrieb jednotlivca pridržiavaním sa tradičných agrárnych hodnôt, osoba Octaviana ako záchrancu drobného človeka a sveta tradičných rímskych cností a prepracovaná vnútorná výstavba.
Aineis upraviť
Vergíliov ohlas upraviť
Už pred vydaním Aineas si získal v Ríme Vergílius obrovskú popularitu. Ešte pred rokom 20 pred Kr. začal gramatik Caecilius Epirota konať prednášky, v ktorých rozoberal Vergíliove verše. Vergílius túto publicitu príliš neobľuboval a sám sa nepovažoval za obzvlášť talentovaného básnika. Každé zo svojich diel mnohonásobne prepracovával, ako to dokazuje dlhý čas, ktorý venoval tvorbe každého z nich, aj jeho želanie nedokončenú Eneidu spáliť ako dielo nedostatočne prepracované.
O Vergíliovej veľkej obľube a jeho význame svedčia paradoxne aj mnohé „metly na Vergília“ písané podľa vzoru tzv. „metiel na Homéra“ (Homeromastiges). Kritici s radosťou vyhľadávali obzvlášť pasáže, v ktorých Vergílius „vykrádal“ iných gréckych aj rímskych básnikov (nazývali ich latinským slovom pre krádež, furta).
Počas neskorej antiky vznikali početné komentáre k Vergíliovmu dielu. Známe sú kritické práce Valeria Proba, Tiberia Donata a Macrobia. Vergíliovský materiál sa stal základom aj pre tvorbu centonov.
Vergília si vybral za sprievodcu po Pekle a veľkej časti Očistca Dante Alighieri v Božskej komédii.
Vergílius v stredovekej tradícii upraviť
S nástupom kresťanstva sa dostalo Vergíliovi nového ohlasu. Rímsky klasik bol v prvom rade absorbovaný vznikajúcou kresťanskou inteligenciou, ktorá bola sama vzdelaná v klasickom pohanskom školstve (Augustín z Hippa, Hieronymus) a videla v pohanskej literatúre vzor, zároveň sa však potrebovala oslobodiť od pohanskej tradície, ktorá stála v protiklade s jej novými kresťanskými hodnotami. Kľúčovú úlohu pri prijímaní Vergília kresťanským neskoroantickým svetom hrala jeho štvrtá ekloga, tzv. prorocká, v ktorej Vergílius predpovedá narodenie božského dieťaťa, obnoviteľa Zlatého veku[2]. Pre kresťanov sa stala proroctvom pohanského Rimana o narodení Krista a tým ho dostatočne legitimovala (skutočný význam básne zostáva nejasný, mohlo ísť o dieťa, ktoré sa malo narodiť zo zväzku medzi Marcom Antoniom a Octavianovou sestrou).
Od tejto interpretácie sa odvíja stredoveká legenda o Vergíliovi prorokovi, divotvorcovi a svätcovi. Vergíliovi boli pripisované nesmierne magické schopnosti a vlastníctvo viacerých magických predmetov, napríklad aj bronzovej hlavy, ktorá mala dar veštiť. Vergílius-kúzelník sa stal hlavným hrdinom neskoršej rozprávky Virgilius the Sorcerer (Mág Vergílius). Eneida sa počas stredoveku používala na veštenie, keď z nej boli náhodne vyberané verše a interpretované s ohľadom na situáciu. Vo waleskom príbehu o Taliesinovi číta čarodejnica Cerridwen z „knihy Pheryllta“, teda Vergília.
Referencie upraviť
Literatúra upraviť
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
