Vespazián (iné mená: Vespasianus, Vespasián, Vespasian), celým menom Titus Flavius Vespasianus, ako cisár Titus Flavius Caesar Vespasianus Augustus (* 17. november 9, Falacrina – † 23. jún 79, Aquae Cutiliae) bol rímsky cisár, zakladateľ Flaviovskej dynastie, pôvodne politik a generál rímskych légií. Vládol v rokoch 69 – 79. Na rozdiel od predchádzajúcich cisárov neoplýval urodzeným pôvodom – bol príslušníkom jazdeckého stavu (equites), teda triedy nižšej než senátorská.

Vespazián
cisár Rímskej ríše
Vespazián
Panovanie
DynastiaFlaviovská dynastia
Panovanie1. júl 69 – 23. jún 79
PredchodcaVitellius
NástupcaTitus
Biografické údaje
Pôvodné menoTitus Flavius Vespasianus
Narodenie17. november 9
Falacrina, Rímska ríša
Úmrtie23. jún 79 (69 rokov)
Aquae Cutiliae, Rímska ríša
PochovanieRím
Rodina
Manželka
Potomstvo
OtecTitus Flavius Sabinus
MatkaVespasia Polla
Odkazy
Spolupracuj na CommonsVespazián
(multimediálne súbory na commons)

Životopis upraviť

Detstvo a mladosť upraviť

Vespasianus sa narodil 17. novembra 9 v dedine Falacrina, ktorá sa nachádzala v kraji obývanom prevažne Sabínmi. Jeho otcom bol Titus Flavius Sabinus I., vyberač daní, a matkou Vespasia Polla pochádzajúca z Nursie (dnes Norcia), ktorej otec Vespasius Pollio zastával hodnosť praefectus castrorum (prefekt tábora)[pozn 1] a jej brat dosiahol úrad prétora. Zo Suetoniovej biografie tiež vyplýva, že veľký vplyv na jeho výchovu mala jeho stará mama z otcovej strany Tertulla. Uvádza, že aj ako cisár pravidelne navštevoval jej vilu v meste Cosa, kde trávil svoje detstvo, a počas ceremónií používal malú striebornú šálku, ktorá jej patrila.[1]

Raná politická a vojenská kariéra (36 – 66) upraviť

V Trácii slúžil ako tribunus militum (vojenský tribún) v roku 36 a nasledujúci rok mu do kvestorskej funkcie pripadli provincie Cyrenaica (dnes súčasť Líbye) a Kréta. Ďalej pokračoval ako edil (rok 39) a prétor (rok 40).[2]

Pri budovaní politickej kariéry mu pomohla priazeň Tiberia Claudia Narcissa, poradcu cisára Claudia, ktorý bol prepusteným otrokom.[3] Vďaka nemu získal Vespasian velenie nad légiou II Augusta (rok 42), s ktorou sa vyznamenal pri expanzii do Británie v rokoch 43 – 44. Podľa Suetonia sa mu podarilo zvíťaziť v 30 bitkách, podmaniť si 2 národy, vyše 20 miest a ostrov Vectis (dnes Wight). Vespasianovi boli udelené odznaky triumfátora a dva kňazské úrady. V novembri a decembri 51 vykonával úrad konzula.

Ďalšiemu kariérnemu rastu mu ale bránili intrigy Agrippiny, ktorá cítila odpor ku všetkým Narcissovým priateľom. Preto zotrval politicky pasívny, až do roku 63, kedy získal očakávaný úrad prokonzula v provincii Afrika. Suetonius vyzdvihuje, že Vespasian spravoval Afriku „so spravodlivosťou a cťou,“ aj keď spomína, že počas nepokojov v meste Hadrumetum ho ľudia ohadzovali repami.[4] Rímsky historik Tacitus ale tvrdí, že „Vespasianova vláda bola neslávna a protivná,“ zatiaľ čo prokonzulstvo jeho neskoršieho rivala Vitellia popisuje, ako „bezúhonné a všeobecne obľúbené.“[5]

Suetonius zaznamenal, že Nero znenávidel Vespasiana po tom, čo zaspal na jeho vystúpení v divadle v roku 66, kedy cisár vystupoval v gréckych mestách so svojou umeleckou tvorbou.[6] Následne dal Vespasiana poslať do exilu.

Potlačenie povstania v Judei a prevzatie cisárskej moci (67 – 69) upraviť

 
Sestercius IVDEA CAPTA
Minca z roku 71 oslavuje dobytie Jeruzalema a porážku židovského povstania. Na portréte sú typické rysy Flaviovcov – výrazne vystupujúce čelo, výrazná brada a krátky silný krk.
 
Rímsky vojaci vynášajú cennosti z chrámu
Výjav z Titovho oslavného oblúka, zobrazuje ako rímski vojaci vynášajú cenné predmety z jeruzalemského chrámu po dobytí Jeruzalema v roku 71. Podľa Iosepha Flavia zničenie chrámu nebolo Titovým zámerom.

Po roku v exile bol Vespasianus cisárom Nerom povolaný späť do aktívnej služby. Vo februári 67 mu udelil správcovstvo nad Judeou, východnou provinciou, kde vypuklo židovské povstanie proti rímskej nadvláde. Úlohy sa ujal spolu so svojim synom Titom Flaviom Vespasianom, ktorý viedol vojsko z Alexandrie, zatiaľ čo Vespasianus smeroval s légiami z Malej Ázie. Keď sa v marci 67 obe armády spojili v Antiochii, celkovo činili asi štvrtinu rímskeho vojska. Do roku 69 už bola ovládnutá celá Judea, okrem hlavného mesta Jeruzalema a troch odľahlejších pevností: Héródeion, Macháirús a Masada.

Po tom, čo sa Vespasianus dozvedel o Nerovej samovražde zastavil prípravy k útoku na Jeruzalem. Následne uznal Galbovo nástupníctvo, ale bol si vedomý toho, že nová politická situácia nastoľuje príležitosť k vyšším mocenským ambíciám. Spojil sa s Gaiom Liciniom Mucianom, správcom Sýrie. Po Othovej samovražde v apríli 69 si tajne zaistili podporu Tiberia Iulia Alexandra, správcu Egypta. Mucianus aj Alexander si boli vedomí dôležitosti Vespasiana pri príprave prevratu proti novému cisárovi Vitelliovi. Mucianus nemal vlastných synov, teda nemohol založiť novú dynastiu, a Alexander bol pôvodom cudzinec, odpadlík od židovskej viery. Preto podporovali myšlienku vyhlásenia Vespasiana za nového cisára. Ale ako zdôrazňuje nižšie uvedený úryvok z Tacitovho diela, Vespasianus bol spočiatku váhavý voči takýmto ambíciám.

Ja ťa volám na trón, Vespasian. Ako veľmi to pomôže krajine a aká bude tvoja sláva, to záleží na tebe. Nemaj strach z toho, že ti lichotím... Zostať naďalej neaktívny, ponechať ríšu skaze a hanbe, to by bola úplná ľahostajnosť a zbabelosť... Časy, kedy si mohol byť len podozrivým sú už dávno preč – trón je tvojim jediným útočiskom... Snáď si už zabudol na Corbulovu smrť? Bol síce zo vznešenejšej rodiny, priznávam, ale tiež aj Nero mal urodzenejší pôvod než Vitellius... To, že armáda môže nastoliť nového cisára Vitellius sám dokázal. Nemal ani skúsenosti, ani charizmu vojaka, ale jednoducho využil Galbovu neobľúbenosť. Dokonca ani Otho nezomrel pre jeho silu či stratégiu, ale pre vlastné predčasné zúfalstvo. A zo dňa na deň sa javil ako vhodný cisár, zatiaľ čo Vitellius rozpúšťa jeho légie, odzbrojuje jeho stráže a každým dňom zasieva ďalšie hrozby občianskej vojny...
– Tacitus[7]

Navonok všetci traja uznali nástupníctvo Vitellia, ale pripravovali plán násilného prevzatia moci pomocou légií svojich provincií. 1. júla prisahali egyptské légie vernosť Vespasianovi, a neskôr tak učinili aj vojaci v Judei a Sýrii. Podľa ich plánu mal revoltu začať Mucianus, inváziou do Itálie s cca 20 000 vojakmi, zatiaľ čo by Vespasianus kontroloval egyptské dodávky obilia pre Rím. Iniciatívy sa však chopil Marcus Antonius Primus, generál galského pôvodu veliaci panónskej légii VII Hispana,[pozn 2] ktorý bez vedomia iniciátorov vzbury presunul svoju légiu až do Itálie a porazil Vitelliove jednotky pri Bedriacume. Následne zaútočil priamo na Rím, ktorý kládol slabý odpor. Táto svojvoľná akcia sa ale znepáčila Mucianovi, ktorí požadoval jeho potrestanie. Vespasianus ale Prima vyznamenal a umožnil mu pokojný návrat do rodnej Galie.

Vláda (69 – 79) upraviť

Aj keď senát potvrdil Vespasianovo nástupníctvo už po víťaznom vstupe Prima do Ríma (december 69), Vespasian sa stále nachádzal na východe – zastupoval ho Mucianus, ktorý odstránil Vitelliových synov a nebezpečných odporcov nového cisára. Vespasianus zveril vrchné velenie v Judei Titovi. Do Ríma slávnostne vstúpil v októbri 70.

Ako nový cisár sa v prvom rade snažil upevniť svoju moc. V snahe aby légie, ktoré podporovali Vitellia nezískali kľúčové postavenie rozpustil ich tábory na Rýne a Dunaji a nariadil im presun na menej významné pozície. Zaviedol princíp, podľa ktorého sa malo budovať viac menších táborov, aby tak velitelia légií neovládali príliš veľké územia. Taktiež etnicky premiešaval zloženie pomocných vojsk, aby eliminoval riziko vzbury.[8]

K armáde pristupoval uvážlivo, keďže bol sám generálom légií a za základ svojej moci považoval predovšetkým armádu. Z tohto dôvodu si aj zvolil za oficiálny dátum svojho nástupu 1. júl 69, kedy ho ako cisára privítali vojaci, nie december 69, kedy jeho nástupníctvo odsúhlasil senát.[9]

Vespasianus zaobchádzal so svojimi vojakmi imponujúcim spôsobom, prísne i citlivo zároveň. Neprejavoval im prílišnú veľkorysosť, ale rovnako ako Augustus dokázal veľmi presne odhadnúť, čo je prípustné a čo nie je.
– Michael Grant[10]

Napriek tomu nebol ľahostajný voči senátu a pravidelne sa zúčastňoval na jeho zasadnutiach a radil sa so senátormi, ale vždy si zachovával nezávislosť vo svojich rozhodnutiach. Obnovil za Claudia zrušený úrad cenzora, ktorý využíval na dozor nad členmi senátu. Reálne síce upevňoval centralistické postavenie cisárskeho úradu, ale s ohľadom na postavenie senátu. Jeho najväčším oponentom bol Helvidius Priscus, ktorý spočiatku patril k Vespiasanovým priateľom. Pre jeho tvrdý protirežimný postoj ho dal vypovedať do vyhnanstva a neskôr popraviť. Suetonius uvádza, že sa Vespasianus snažil popravu odvolať, ale neskoro.[11]

Obdobie jeho vlády sa považuje za pokojné, keďže vojnové konflikty boli ojedinelé a lokálneho charakteru. Porážka povstania v Judei bola definitívne zavŕšená v roku 73, kedy sa légie zmocnili Masady, posledného povstalcami ovládaného mesta. V januári 70 vypuklo povstanie v Galii a Germánii, ktoré viedol Iulius Sabinus. Ten sa vyhlásil za galského cisára, ale generálovi Quintovi Petilliovi Cerialiovi sa podarilo dostať situáciu pod kontrolu ešte do konca roka.

Vespasianus kvôli nevyhnutnosti ekonomických reforiem posilnil politické postavenie provincií – ich obyvateľom udeľoval rímske občianstvo a latinské právo, čo viedlo k rýchlejšiemu hospodárskemu rastu. Doboví rímski autori Vespasiana často opisujú ako držgroša, čo ale zrejme súviselo s jeho plánom konsolidácie verejných financií, zahŕňajúcim zvýšenie daní a pozorné zisťovanie daňových únikov. Je známy svojim výrokom „pecunia non olet“ (peniaze nesmrdia). Neobyčajnosťou oproti predchádzajúcim cisárom je fakt, že jeho portrét na minciach nesie rysy skôr energického dedinčana, než dôstojného cisára.[12]

Zomrel na horúčku 23. júna 79 vo svojom letnom sídle v Aquae Cutiliae. Údajne sa ešte snažil zo smrteľnej postele postaviť s poznámkou: „Cisár by mal zomrieť v stoji...“[13]

Koloseum upraviť

 
Koloseum v roku 2004
Bližšie informácie v hlavnom článku: Koloseum

Aby si získal priazeň širokej spoločnosti začal so stavbou ambiciózneho projektu Flaviovského amfiteátra (dnes známy ako Koloseum), v ktorom sa mali uskutočňovať gladiátorské zápasy, rekonštrukcie námorných bitiek (lat. naumachia) a dramatické predstavenia. Podľa dobových odhadov sa na stavbu použilo 100 000 m³ tvrdého travertínového vápenca, 300 ton železných skôb, vyše 250 000 m³ malty a štrku na výrobu betónu a asi milión tehiel.[14]

Poznámky upraviť

  1. Dôstojník légii zvolený zo skúsených centuriónov, ktorý mal za úlohu predovšetkým riadiť výstavbu tábora a dozerať na jeho chod. Tretia najvyššia hodnosť v légii, po legátovi a senátorskom tribúnovi. Pozri Campbell 2009, s. 63
  2. Tacitus uvádza túto légiu ako VII Galbiana, ale o takomto názve neexistujú iné zmienky. Pravdepodobne tak chcel légiu odlíšiť od staršej VII Claudia. Nápisy potvrdzujú pomenovanie VII Hispana. Táto légia bola narýchlo utvorená Galbom, aby mu pomohla prevzatí moci v Ríme, keďže v tom čase disponoval len légiou VI Victorix. Možno predpokladať, že po nastolení vlády Otha bola z bezpečnostných dôvodov presunutá do Panónie. Pozri Campbell 2009, s. 18

Referencie upraviť

  1. Suetonius, cap. 2, ver. 1
  2. Suetonius, cap. 2, ver. 3
  3. Grant 2006, s. 71
  4. Suetonius, cap. 4, ver. 3
  5. Tacitus 1912, book II, chap. 97, ver. 451
  6. Suetonius, cap. 4, ver. 4
  7. Tacitus 1912, book II, chap. 76, ver. 395
  8. Campbell 2009, s. 73
  9. Grant 2009, s. 73
  10. Grant 2009, s. 20-21
  11. Suetonius, cap. 15
  12. Petráň 2008, s. 114
  13. Suetonius, cap. 24
  14. Connolly 2004, s. 41-42

Bibliografia upraviť

Publikované pramene upraviť

Monografie upraviť

  • Campbell, Duncam B. (2009) (cs), Tábory římských legií : 27 př. n. l. – 378 n. l., Praha: Grada, ISBN 978-80-247-2871-1 
  • Connolly, Peter (2004) (cs), Koloseum : Římska aréna smrti, Praha: Euromedia Group, ISBN 80-242-1232-3 
  • Grant, Michael (2006) (cs), Římští císařové : Životopisy vládců císařského Říma v letech 31 př. Kr. – 476 po Kr., Praha: BB/ar, ISBN 978-80-7381-771-8 

Encyklopedické heslá upraviť

  • Petráň, Zdeněk; Fridrichovský, Jiří (2008) (cs), Encyklopedie římských císařů a císařoven z pohledu jejich mincí, Praha: Libri, str. 112 – 114, ISBN 978-80-7277-267-4 

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vespazián


Vespazián
Vladárske tituly
Predchodca
Vitellius
cisár
6979
Nástupca
Titus