Viačeslav Rudoľfovič Menžinskij

	Viačeslav Rudoľfovič Menžinskij
	poľsko-ruský revolucionár, sovietsky štátnik a funkcionár
	; Menžinskij v roku 1926
Štát pôsob.	Sovietsky zväz
Narodenie	19. august 1874; Petrohrad, Ruská ríša (dnes Rusko)
Úmrtie	10. máj 1934 (59 rokov); Moskva, Sovietsky zväz (dnes Rusko)
Profesia	politik
Odkazy
Commons	Viačeslav Rudoľfovič Menžinskij
	Biografický portál

Vjačeslav Rudolfovič Menžinskij (rus. Вячесла́в Рудо́льфович Менжи́нский, poľ. Wiesław Mężyński; * 19. august 1874, Petrohrad, Ruská ríša – † 10. máj 1934, Moskva, Sovietsky zväz) bol poľsko-ruský boľševický revolucionár, sovietsky štátnik a funkcionár komunistickej strany, ktorý v rokoch 1926 – 1934 zastával funkciu vedúceho Zjednotenej štátnej politickej správy (OGPU). Ovládal viac ako 10 jazykov.

Životopis upraviť

Mladosť a raná kariéra upraviť

Vjačeslav Menžinský, člen poľskej šľachty, sa narodil v pravoslávnej poľsko-ruskej učiteľskej rodine. Jeho otec bol rusifikovaný Poliak a prednášal históriu. Jeho matka sympatizovala s revolucionármi. Jeho brat bol cárskym úradníkom, pracoval na ministerstve financií. Viačeslav Menžinskij v roku 1898 absolvoval Právnickú fakultu Petrohradskej univerzity a vykonával právnickú prax v Jaroslavli, pričom sa venoval literatúre. V roku 1905 mu vyšiel román. Vo februári 1905 mu zomrela malá dcéra na krvácanie do mozgu. Táto trauma ukončila jeho desaťročné manželstvo a on odišiel z Jaroslavle za svojimi slobodnými sestrami Verou a Ľudmilou, bývajúce v byte, ktorý bol obľúbeným miestom stretnutí revolucionárov.

Politické aktivity upraviť

Menžinskij vstúpil do Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany (RSDLP) v roku 1902. Počas revolúcie v roku 1905 Vera Menžinská pracovala po boku Nadeždy Krupskej, manželky Vladimíra Lenina, ktorá bola tajomníčkou boľševickej frakcie RSDĽP, zatiaľ čo jej brat sa pridal k boľševickej vojenskej organizácii, až kým ho v júli 1906 nechytili pri policajnej razii. Po dvoch týždňoch väzenia ho prepustili po tom, čo držal hladovku, a emigroval. Žil v Belgicku, Švajčiarsku, Francúzsku, Spojených štátoch, pracoval v zahraničných pobočkách RSDĽP. Keď sa boľševická frakcia rozdelila v otázke, či postaviť kandidátov do volieb do Dumy, Menžinskij sa pridal k "bojkotníkom", ktorých viedol Leninov rival Alexander Bogdanov, a vstúpil do redakčnej rady ich časopisu Vpered. Ale keď sa frakcia časopisu rozpadla, Menžinskij sa pridal k samozvaným "ortodoxným marxistom" Grigorijovi Aleksinskému a Michailovi Pokrovskému a odmietol koncepciu proletárskej kultúry, ktorú vypracovali Alexander Bogdanov a Anatolij Lunačarskij.

Neskorší život upraviť

Po februárovej revolúcii v roku 1917 sa Menžinskij v lete toho istého roku vrátil do Ruska a pridal sa k Mežrajoncovi, nezávislej frakcii, ktorej vedúcou osobnosťou bol Lev Trockij, ktorý sa v auguste 1917 spojil s boľševikmi. Niekoľko dní po boľševickej revolúcii bol vymenovaný za ľudového komisára pre financie. Jeho prvým činom v tejto funkcii bolo, že do svojej kancelárie priviezol veľkú pohovku, pripevnil na ňu oznam s nápisom „Komisariát financií" a ľahol si na ňu. Keď úradníci Ruskej štátnej banky odmietli uznať nový režim, Menžinskij dal zatknúť riaditeľa a ďalších ľudí. Podľa G. von Schantza Menžinskij „osobne riadil rozbitie ruských bánk, manéver, ktorý pripravil všetkých odporcov boľševizmu o finančné prostriedky na boj“.

V apríli 1918 bol Menžinskij vymenovaný za sovietskeho generálneho konzula v Berlíne, ale v novembri bol spolu s veľvyslancom Adolfom Ioffe vyhostený. Bol vyslaný na Ukrajinu, kde sa v roku 1919 pripojil k Čeke a o päť rokov neskôr sa stal zástupcom riaditeľa jej nástupníckej organizácie Zjednotenej štátnej politickej správy, OGPU (Объединённое государственное политическое управление) Felixa Dzeržinského. Po smrti Dzeržinského v júli 1926 sa Menžinskij stal riaditeľom OGPU. Menžinskij zohral veľkú úlohu pri vedení tajných operácií kontrarozviedky Trust a Sindikát-2, v rámci ktorých boli do Sovietskeho zväzu vylákaní a zatknutí vodcovia veľkých protisovietskych centier v zahraničí Boris Savinkov a Sidney Reilly.

Smrť upraviť

Posledné roky života strávil Menžinskij ako invalid, od konca 20. rokov 20. storočia trpel akútnou angínou pektoris, ktorá mu znemožňovala fyzickú prácu. Záležitosti OGPU viedol ležiac na pohovke vo svojej kancelárii v Lubjanke, ale do každodenného chodu GPU zasahoval len zriedka. Stalin skôr jednal s jeho prvým zástupcom Genrichom Jagodom, ktorý v podstate od konca 20. rokov prevzal funkciu šéfa organizácie.

Menžinskij zomrel 10. mája 1934 vo veku 59 rokov. Keď sa jeho nástupca Jagoda v roku 1938 pod nátlakom verejne priznal na moskovskom „procese s dvadsaťjednotkou“, vyhlásil, že Menžinského otrávil. V roku 1988 sovietske orgány priznali, že celý proces bol založený na falošných priznaniach, ktoré boli od obžalovaných vynútené.

Menžinskij bol spopolnený a jeho popol bol uložený v nekropole pri Kremeľskom múre.