plk.Ing.Viliam Martin (do roku 1940 Martiny) (27. marca1913, Banská Bystrica – 7. mája1976, Praha) bol slovenský a československý dôstojník, protifašistický bojovník, partizán a pedagóg. Príslušník slovenskej armády a ČSLA. Účastník protifašistického odboja v armáde. Bol pracovníkom Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Organizoval odsun zdravotníckeho materiálu partizánskym jednotkám (1944). Veliteľ partizánskych skupín, príslušník 1. československého armádneho zboru v ZSSR . Nositeľ niekoľkých vyznamenaní.
Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom
Rád Slovenského národného povstania 2. triedy
Rád červenej hviezdy (ČS)
Odznak Československého partizána a ďalšie...
Viliam Ján Martin sa narodil 27. marca 1913 v meste Banská Bystrica, v rodine obuvníka evanjelického vyznania Viliama Martiny a katolíčky Ludmily Szélovej, ako jediné dieťa. Otec, vďaka expanzii Baťovej veľkovýroby obuvi, prišiel o živnosť. V roku 1930 odovzdal svoj živnostenský list a prevzal miesto domovníka v evanjelickom spolku, kde poberal nízky a nepravidelný plat. Rodina žila v skromných pomeroch. Viliam v Banskej Bystrici navštevoval všeobecnú školu a Štátne reálne gymnázium, ktoré zakončil v roku 1932 maturitnou skúškou. V dôsledku hospodárskej krízy nemohol nájsť zamestnanie až do 15. júna 1933, kedy nastúpil ako výpomocný učiteľ do novootvorenej Všeobecnej školy v obci Malachov, kde pôsobil do 31. augusta 1934. Potom odišiel do Bratislavy študovať Štátnu pedagogickú akadémiu. Po dokončení štúdií s aprobáciou na fyziku a chémiu odišiel vyučovať žiakov do Štátnej meštianskej školy v meste Podbrezová a po niekoľkých mesiacoch prestúpil do Štátnej meštianskej školy v meste Tornaľa. V Podbrezovej, na popud členov učiteľského zboru, vstúpil do Čs. soc. demokratické strany. V Podbrezovej sa zoznámil aj so svojou budúcou ženou Annou Mišútovou (21. januára 1921, Donovaly – 15. februára 1987, Praha), s ktorou sa oženil v roku 1938. Starým otcom Anny bol Ján Bohúň, držiteľ Štátneho vyznamenania, ktoré dostal od T. G. Masaryka za odbojovú činnosť proti rakúskej monarchii. Za túto vlasteneckú činnosť bol niekoľko rokov väznený. Viliam s Annou vychovali tri deti; Annu (nar. 14. septembra 1938), Miloša (nar. 27. november 1940) a Danielu (nar. 1. apríla 1951).
Od 1. októbra 1937 do 31. augusta 1939 vykonával základnú vojenskú službu v Trenčíne, Ružomberku a v Banskej Bystrici. Po skončení základnej vojenskej služby pôsobil ako učiteľ na štátnej ľudovej škole v obci Hrochoť. Aby sa vyhol ako štátny zamestnanec a učiteľ povinnému vstupu do Hlinkovej gardy, 15. februára 1940 sa stal dôstojníkom z povolania. V slovenskej armáde slúžil ako pobočník veliteľa nemocnice a ako veliteľ roty pomocného zdravotníctva v Ružomberku. V tomto období si na vlastnú žiadosť, z vlasteneckých pohnútok, zmenil svoje priezvisko z Martiny na Martin. Od marca 1941 pracoval v zdravotnej správe VPV (Veliteľstvo pozemného vojska) ako pridelený dôstojník pomocného zdravotníctva v Banskej Bystrici. Dňa 26. júna 1941 bol poslaný na bojisko vo funkcii dôstojníka pomocného zdravotníctva, s veliteľstvom slovenskej poľnej armády. Od augusta do decembra 1941 bol pobočníkom veliteľa poľnej nemocnice slovenskej armády pri rýchlej divízii v meste Pologi, severne od Azovského mora. Na východný front bol odvelený spoločne s kapitánom Nálepkom, kolegom z vysokej školy v Bratislave. Dňa 10. decembra 1941 sa zo zdravotných dôvodov vrátil z frontu na Slovensko a ako dôstojník bol opäť pridelený k zdravotnej správe VPV v Banskej Bystrici. Počas tohto obdobia sa zúčastnil príprav SNP (Slovenského národného povstania). Zapojil sa do protifašistického odboja. Organizoval odsun zdravotníckeho materiálu partizánskym jednotkám a po celý čas bol v kontakte s členmi revolučnej SNR (Slovenská národná rada) Imrichom Bohúňom a Danielom Ertlom. Dňa 29. augusta 1944, po vyhlásení SNP, požiadal o pridelenie na pechotu. Zaradený bol do posádky Banská Štiavnica, kde prevzal velenie vo funkcii veliteľa III/24. pešieho práporu Topľa, s ktorým prehradil územie v smere od Levíc na Banskú Štiavnicu. S práporom sa zúčastnil, v rámci 3. taktickej skupiny 1. čs. armády, obraných bojov v Dolných Hamrovoch – Sandriku, Hodruše, Banskej Štiavnici, Tŕnii, Ľadnej, Hronskej Dúbrave a Hrochoti, spolu s jednotkami 2. čs. paradesantné brigády. Po čiastočnom potlačení SNP prešiel cez hory z priestoru Hrochoť do obce Donovaly, kde sa zdržiaval ako vojenský spravodajca. Jeho žena Anna, hoci už bola matkou dvoch detí, sa tiež aktívne zapojila od septembra 1944 do apríla 1945 do odbojovej činnosti na Donovaloch. Obstarávala odbojárom falošné doklady, zaisťovala potraviny a lekársku pomoc pre partizánov. V ohnisku SNP, počas prechodu frontu na začiatku apríla 1945, bol ťažko zranený ich štvorročný syn, ktorý bol v ohrození života, ale vďaka penicilínu, ktorý ku koncu vojny zhadzovali z lietadiel americkí letci na povstalecké územia, následky zranenia prežil. Dňa 15. februára 1945 Viliam vstúpil do 1. partizánskeho pluku 4. čs. partizánske brigády "Ciprich", kde velil čate na území Nízkych Tatier (Lužná, Magurka, Železná). Koncom apríla 1945 sa prihlásil do československej armády a od 1. mája 1945 bol pridelený k DOV Levice a od augusta 1945 potom k pešiemu pluku 12 Levice.
Po skončení vojny zostal vo vojenskej službe. Od 1. novembra 1946 bol premiestnený na Veliteľstvo 2. pešej divízie v Banskej Bystrici. Tu sa stal vo februári 1947 členom Komunistickej strany Slovenska. Neskôr prijal pozvanie prezidenta Edvarda Beneša pracovať na povojnovom budovaní "Hlavného štábu čs. brannej moci" v Prahe (po roku 1950 "Generálneho štábu Československej ľudovej armády"), zo začiatku sľubne nadväzujúceho na prvorepublikové demokratické princípy a využívajúceho bojové skúsenosti československých dôstojníkov, ktorí sa vrátili do vlasti z bojov na západnom i východnom fronte. Od októbra 1947 do februára 1950 úspešne absolvoval Vysokú školu vojenskú v Prahe. Od 1. marca 1950 do 17. septembra 1958 pracoval na Ministerstve národnej obrany v Prahe 6, rovnako ako jeho priateľ generálmajor Ing.Alexander Timko, náčelník kancelárie odboja, ktorému bol veliteľom počas SNP. V priebehu politických čistiek v 50. rokoch bol donútený, rovnako ako mnoho ďalších prvorepublikových dôstojníkov, odbojárov či interbrigádistov, Generálny štáb predčasne opustiť. Preto sa vrátil k svojej pôvodnej pedagogickej profesii a od 18. septembra 1958 do 14. septembra 1968 prednášal na vojenskej katedre Vysokej školy chemicko-technologickej v Prahe. Je autorom knihy Dejiny chemického vojska a držiteľom vyznamenania Československý vojnový kríž 1939, Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom, Rád Slovenského národného povstania 2. triedy, Rád červenej hviezdy (ČS), Odznak Československého partizána a ďaľších vyznamenaní. Medzi jeho celoživotné koníčky patrila kresba, maľba, hra na husle a pražské historické pamiatky. Zomrel 7. mája 1976 v Prahe na zlyhanie srdca, v dôsledku celkového vyčerpania organizmu po dlhoročnom boji s rakovinou.
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Viliam Martin na neurčenej Wikipédii.Životopis Viliama Martina napísaný v Prahe 3. februára 1971. Informácie z kondolencie poslané Alexandrom Timkom vdove Anne Martinovej v Prahe 11. mája 1976. Informácie z encyklopédie odboja a SNP - DEJINY SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO POVSTANIA 1944 - zväzok 5.
Viliam Martin se svou kobylou Sněhurkou.Viliam Martin, druhý zleva, s kolegy ze studií v Bratislavě.Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Banská Bystrica
Československo 
