Vladimir Horowitz

Vladimir Horowitz (rus. Владимир Самойлович Горовиц – Vladimir Samojlovič Gorovic; * 1. október 1903, Kyjev, Ruské impérium (dnes Ukrajina) – † 5. november 1989, New York, New York, USA) bol rusko-americký klavirista. Vo svojej dobe bol považovaný za jedného z najznámejších klaviristov. Jeho technika, krása jeho tónu a jeho vášnivá hra, to všetko sú dnes už legendy.

Vladimir Samojlovič Horowitz
Základné informácie
Popis umelca	nevokálny hudobník, klavirista
Narodenie	1. október 1903 Kyjev, Ruské impérium (dnes Ukrajina)
Úmrtie	5. november 1989 (86 rokov) New York, New York, USA
Žáner	klasická hudba
Hrá na nástrojoch	klavír
Hudobný portál  Biografický portál

Život a klavírne začiatky

Horowitz sám tvrdil, že jeho rodiskom je Kyjev, ale niektoré zdroje uvádzajú, že sa narodil v meste Berdyčiv. Jeho sesternica Natasha Saitzoffová, podľa rozhovoru z roku 1991, povedala, že všetky štyri deti Horowitzových sa narodili v Kyjeve. Naproti tomu, Vladimirova manželka Wanda Toscanini, tiež na základe dokladov z tamojšieho rabínstva, verila druhej teórii.

Narodil sa síce v roku 1903, ale jeho otec, keď sa dozvedel, že by syn mal nastúpiť do armádnych služieb, posunul dátum jeho narodenia o rok dopredu (urobil ho mladším), pretože nechcel riskovať zranenie rúk svojho syna. Rok narodenia 1904 ešte dlhú dobu uvádzal aj sám Vladimir.

Základom klavírnej hry sa naučil už v mladosti, spočiatku od svojej matky, tiež významnej klaviristky. V roku 1912 sa dostal na Kyjevské konzervatórium, kde ho vyučoval Vladimir Puchalsky, Sergei Tarnowsky a Felix Blumenfeld. Konzervatórium absolvoval roku 1919 klavírnym koncertom č. 3 Sergeja Rachmaninova. O rok neskôr usporiadal svoj prvý sólový recitál.

Jeho sláva rástla a čoskoro podnikol turné po Rusku, kde mu počas finančnej krízy často platili radšej chlebom, maslom a čokoládou než peniazmi. V rokoch 1922 - 1923 v Leningrade sám vykonal 23 koncertov s 11 rôznymi programami. Na jar 2. januára 1926 prvýkrát vyšiel koncertovať z do zahraničia, presnejšie do Berlína. Ďalej do Paríža, Londýna a New Yorku. Bol tiež vybraný sovietskymi úradmi, aby zastupoval v roku 1927 Ukrajinu v začínajúcej Chopinovej súťaži, avšak rozhodol sa jej nezúčastniť a zostať na Západe. Usadil sa v USA a roku 1944 sa stal americkým občanom.

Kariéra v USA

Jeho premiéra v Amerike sa začala 12. januára 1928 v Carnegie Hall. Zahral Čajkovského Klavírny koncert č. 1 b-moll pod vedením Sira Thomasa Beechama, ktorý tu takisto debutoval. Horowitz neskôr hovoril, že Beecham mal odlišné pohľady na tempo a že dirigoval spamäti, bez toho, aby dielo poznal. Horowitzov úspech u obecenstva bol fenomenálny a rýchlo nasledoval ďalší sólový recitál. Olin Downes, redaktor New York Times, kritizoval rozbroje medzi sólistom a dirigentom, ale vyzdvihol Vladimirovu až desivú techniku ​​a prenádherný tón v druhej vete koncertu.

V roku 1932 prvýkrát účinkoval pod taktovkou dirigenta Arturo Toscaniniho s Beethovenovým 5. klavírnym koncertom Es dur a aj potom spolupracovali ešte niekoľkokrát, na koncertoch aj pri nahrávaniach.

Napriek svojej rastúcej sláve čoraz viac pochyboval o svojich klavírnych schopnostiach. Niekoľkokrát zrušil svoje vystúpenia a vtedy nastali roky mlčania - od 1936 do 1938, od 1953 do 1965, od 1969 do 1974 a od 1983 do 1985. Po návrate v roku 1965 usporiadal sólový recitál len zriedka. Jeho televízny debut mu 22. septembra 1968 usporiadala televízia CBS v Carnegie Hall.

Nahrávanie

Účinkoval v mnohých nahrávkach. Začal v roku 1928 po príchode do Spojených Štátov. Jeho prvá nahrávka vznikla pre spoločnosť RCA Records. Z dôvodu ekonomických dopadov Veľkej hospodárskej krízy v Amerike vydavateľstvo RCA súhlasilo s vydávaním svojich nahrávok európskych majstrov cez svoju pobočku HMV v Londýne. Horwitzovou prvou nahrávkou bol Rachmaninovov 3. klavírny koncert s Albertom Coates a Londýnskym symfonickým orchestrom. Šlo o prvú nahrávku tohto diela vôbec. Do roku 1936 pokračoval v nahrávaní pre HMV prevažne sólových kusov, vrátane preslávenej Lisztovej Sonáty h moll z roku 1932. Od roku 1940 sa znova sústredil na pôsobenie v USA.

Nahral Brahmsov Klavírny koncert č. 2 a o rok neskôr Rachmaninovov č. 1, oba s NBC symfonickým orchestrom pod vedením Artura Toscaniniho. Od 1953, po svojom odchode do dôchodku, vytvoril rad nahrávok Scriabina a Clementiho, jeho prvú stereo nahrávku z roku 1959 venoval Beethovenovým sonátam.

Po roku 1962 tvoril vysoko cenené nahrávky pre Columbia Records - v prvom rade koncert v Carnegie Hall (1965) a koncert pre televíziu CBS (1968). V roku 1969 sa vrátil k nahrávaniu v štúdiu Kreisleriana skladby Roberta Schumanna.

V roku 1975 pokračoval v nahrávaní pre RCA Records a do 1989 nahral sériu živých vystúpení, vrátane Mozartovho Klavírneho koncertu č. 23. V tejto dobe boli natočené tiež štyri filmové dokumenty o Vladimirovi Horowitz. Jeho posledná štúdiová nahrávka bola dokončená štyri dni pred jeho smrťou.

Študenti

V roku 1944 začal spolupracovať s vybranými klaviristami. Jedným z nich bol Byron Janis, do roku 1948 Horowitzov žiak. Janis vysvetľoval ich vzťah ako vzťah otca a syna. Často cestoval s Horowitzom a jeho ženou po koncertných turné. Ďalšími boli Gary Graffman (1953-1955), Coleman Blumfield (1956-1958), Ronald Turini (1957-1963), Alexander Fiorillo (1950-1962) a Ivan Davis (1961-1962). Neskôr tiež Murray Perahia a Eduardus Halim. Horowitz však trval na tom, že jeho študenti by mali hrať podľa neho, byť akýmsi jeho odrazom, čo vzbudzovalo značnú nepopularitu.

Osobný život

V roku 1933 sa oženil s Toscaniniho dcérou Wandou. Horowitz bol Žid a Wanda katolíčka, ale v tom nebol žiadny problém. Wanda však nevedela rusky a Vladimir taliansky. Ich spoločným jazykom sa preto stala francúzština. Mali spolu jednu dcéru - Soniu (1934-1975).

Napriek ich manželstvu tu existujú náznaky, že Horowitz bol homosexuál. On sám to komentoval takto: Sú tri druhy klaviristov: židovskí, homosexuálni a zlí.^{[chýba zdroj]} V 50. rokoch sa podrobil psychologickej liečbe v snahe pozmeniť sexuálnu orientáciu. V 60. a potom aj v 70. rokoch tiež prešiel elektrošokovou terapiou.

Posledné roky

V roku 1982 začal užívať predpísané antidepresíva a v jeho výkone nastal značný útlm. Na niekoľkých vystúpeniach v Amerike a Japonsku o rok neskôr strácal psychickú istotu a nastali u neho prvé výpadky pamäti. Avšak v roku 1985 ďalej už žiadne lieky nebral a vrátil sa späť v plnej forme k svojej koncertnej a štúdiovej činnosti. V nasledujúcom roku podnikol cestu do Sovietskeho zväzu, koncertoval v Moskve a Leningrade. V novej atmosfére porozumenia a spolupráce medzi ZSSR a USA boli tieto koncerty považované ako za udalosť hudobnú, tak aj politickú. V rovnakom roku bol prezidentom Ronaldom Reaganom ocenený Medailou slobody, najvyšším ocenením americkej vlády. Moskovský koncert bol celosvetovo vysielaný v televízii a bol tiež vydaný na kompaktnom disku (Horowitz v Moskve), držal sa potom cez rok na najvyšších priečkach v predajnosti. Poslednú cestu uskutočnil po Európe na jar 1987. Videonahrávka jeho posledného verejného recitálu (Horowitz vo Viedni) bola vydaná roku 1991 a jeho vôbec posledný recitál v Hamburgu sa uskutočnil 21. júna 1987. V nahrávaní pokračoval do konca života.

Vladimir Horowitz zomrel 5. novembra 1989 v New Yorku na infarkt myokardu. Bol pochovaný do rodinnej hrobky Toscaniniho v talianskom Miláne.

Repertoár a technika

Horowitz sedí pri klavíri

Je známy pre svoju vynikajúcu interpretáciu romantického klavírneho repertoáru. Prvé nahrávky Lisztových sonát z roku 1932 sú považované za jedny z najlepších aj po viac ako 75 rokoch. Ďalšie diela, ktoré môžu byť spájané s Horowitzom boli Scriabinova Etuda dis moll, Op. 8, č 12, Chopinova Balada g mol, Lisztova 2. uhorská rapsódia alebo mnoho Rachmaninových diel - Koncert č. 3 a menšie diela. Konkrétne druhá nahrávka z roku 1953 dostala od Horowitza známu a dodnes využívanú kadenciu. Aj do jeho ďalších transkripcií dodával nenápadne svoj obsah (Variácie na tému z Carmen - Georges Bizet). Nemenej ho preslávili tiež pokojné diela, napríklad Detské scény (Schumann), Scarlattiho sonáty a niekoľko sonát Mozarta.

Horwitzove interpretácie boli kladne prijímané obecenstvom, ale nie vždy všetkými kritikmi. Virgil Thomson sa preslávil svojou svojráznou Horowitzovou kritikou ako „majstra skomolenia a preháňania“ či ďalšiu New York Herald Tribune. Horowitzov štýl bol spojený s dynamickými kontrastmi, ohromným fortissimo a náhlymi jemnými pianissimami. Bol schopný dosiahnuť mimoriadnej sily zvuku, avšak bez akejkoľvek hrubosti. Vedel používať širokú štruktúru farby tónov a jeho napínavý, presný a vzrušujúci zápal bol poznať aj v technicky nenáročných dielach, napríklad v Mazurkách Frederika Chopina. Slávu zaznamenala tiež jeho neobyčajne rýchla oktávová technika. Jeho pozícia ruky bola veľmi neobvyklá, často hrával s dlaňou pod úrovňou klaviatúry, nezriedka úplne natiahnutými prstami a jeho malíček pravej ruky krútil nahor, ak s ním práve nič nehral. The New York Times o tom napísal, že jeho malíček náhle zaútočí ako kobra. Sergej Rachmaninov povedal o Horowitzovi, že hrá presne naopak, než sa bežne učia. Iný prístup mal Vladimir k novinárovi, ktorý sa ho opýtal, ako je možné, že dokáže hrať oktávy tak rýchlo a tak silno. Horowitz odvetil: „Pretože to viem“. Hudobný kritik a novinár Harvey Sachs potvrdil, že Horowitz má neobyčajne vyvinutý nervový systém a zmysel pre farbu tónu.

Pri pohľade na hru Vladimira Horowitza si možno všimnúť, že zriedkakedy sa jeho ruky dostanú vyššie než niekoľko centimetrov nad klávesy a že jeho telo i tvár sú nehybné a plne sústredené na hru.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimir Horowitz

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vladimir Horowitz na českej Wikipédii.