Otvoriť hlavné menu
Muž držiaci vodnú fajku

Vodná fajka má v rôznych kútoch sveta odlišné pomenovanie (podľa histórie a pôvodu krajiny, z ktorej sa vodná fajka ďalej rozširovala) ako napríklad: en. hookah; hi. ɦʊqqa; tr. nargile; gr. ναργιλές; ar. argilee; fa. shisha; ... a iné.

Vodná fajka funguje na princípe ochladzovania dymu prebublávaného cez studenú vodu, v ktorej sa zachytávajú hrubé nečistoty - ako je napríklad vytečená melasa z tabaku alebo popol z vyhoreného uhlia.

Základom dobre pripravenej vodnej fajky je predovšetkým korunka (kotlík) so správne naplneným tabakom. Tabak sa ohrieva hlavne teplom sálajúcim od rožhavených uhlíkov, ktoré sú vložené do HMS (heat-mangment system) alebo sú len jednoducho položené na dierkovanom alobale, ktorý je natiahnutý na korunke. Dym od tabaku postupuje cez rúrku (stem) smerom nadol, pod hladinu studenej vody napustenej do vázy. Cez vodu potom dym prebubláva na jej hladinu a odtiaľ do tela fajky (do srdca / komôrky / základne), kde sa nachádza vyústenie (konektor) pre hadicu. Hadica je ukončená tzv. náustkom, cez ktorú fajčiar hlbokými vdychmi inhaluje dym do pľúc.

Na zohrievanie tabaku kedysi slúžilo tlejúce uhlie vytiahnuté z ohniska alebo rýchlo-zápalné uhlie (tzv. „RZU“), ktoré sa používalo pri pálení vonných bylín, driev, či kadidla. V súčasnosti sú veľmi populárne kokosové uhlíky, ktoré sa vyrábajú už aj špeciálne čisto len pre účel použitia s vodnou fajkou. Vyrábajú sa zo škrupín kokosových orechov a neobsahujú také veľké množstvo dechtu a škodlivých látok, ako obsahovali pôvodné uhlíky. Kokosové uhlie s veľkosťou strany 25 mm vydrží tlieť (horieť) po dobu asi 100 minút. V prípade použitia veľmi objemnej korunky s väčším množstvom tabaku, je vhodné po asi 60 min. fajčenia zapáliť a doložiť aspoň 1 - 2 ks čerstvo rozpálených kokosových uhlíkov, aby sa spotreboval celý objem naloženého tabaku v korunke s veľkým objemom (zhruba do 2 hodín celkového sedenia pri vodnej fajke - jedno posedenie pri vodnej fajke za normálnych okolností trvá cca 1-2 hodiny).

Tabak pre vodné fajky je možné kúpiť dnes už s rozličnými príchuťami. V Európe sú obľúbené tabaky s ovocnými a sladkými príchuťami ako napríklad: jablko, melón, čučoriedka, mäta, hrozno, coca-cola, atď. V arabských štátoch sú obľúbené predovšetkým silnejšie tabaky, v ktorých sa nachádza viac nikotínu (tabákové listy pri výrobe nie sú tak intenzívne prepierané vo vode) a zvyčajne sa fajčia už bez arómy / príchute – ako napríklad zn. Zaghloul. V Amerike fajčiari obľubujú taktiež silnejšie a tiež ochutené tabaky, ako napríklad zn. Tangiers.

Obsah

Časti vodnej fajkyUpraviť

Väčšina vodných fajok sa skladá z niekoľkých, od seba oddeliteľných častí:

  1. Korunka (bowl) – kotlík / miska na tabak. Existuje veľa typov koruniek. Rozdeľovať ich môžme podľa nasledujúcich kritérií:
    • Tvar – okrem najrozšírenejšieho typu korunky tzv. tureckej / egyptskej korunky (tvar kotlíku s niekoľkými dierami na dne), sú veľmi populárne tiež korunky typu Phunnel (tvar kotlíku s vyčnievajúcim tunelom uprostred dna) a typ Vortex (tvar kotlíku s vyvýšenou strednou časťou, v ktorej je niekoľko dier).
    • Materiál – najčastejšie sa korunky vyrábajú z nejakého špecifického druhu keramiky či hliny s rôznymi prísadami, poprípade v rôznych kombináciách ako napríklad so šamotom. Známa je napríklad fajánsovo-majoliková keramika, ktorá sa používa pri výrobe ruských koruniek „UPG“ (Upgrade Form). Menej často sa stretneme aj s inými materiálmi – sklo, kameň, silikón, sadra, kov, atď.
    • Glazúra – povrchová úprava. Rozdelenie podľa glazúry sa vzťahuje pochopiteľne len na materiály, ktorých povrch je možné glazúrovať (predovšetkým hlinené + keramické korunky). Glazúrované korunky majú svoje klady aj zápory. Medzi rozhodujúci faktor patrí hlavne odolnosť glazúrovaných koruniek pred nasiaknutím melasy z tabaku do materiálu. Glazúra zabraňuje prenikaniu melasy do vnútra materiálu. Neglazúrované korunky zase lepšie prijmajú teplo od uhlíkov a tiež „príchuť“ tabaku sa lepšie vstrebáva cez mikroskopické póry na povrchu neglazúrovanej korunky, takže chuť tabaku je o trošku výraznejšia ak opakovane použijeme vždy tú istú korunku na rovnaký typ príchute (pri opakovanom a častom používaní), než v prípade glazúrovanej korunky. Nevýhodou koruniek bez glazúry je zlá umývatelnosť (je to prakticky nemožné). Potom sa stane to, že v korunke je cítiť trochu príchuti z predchádzajúceho fajčenia, ak sa rozhodneme fajčiť nejaký odlišný typ príchute. Ďalšia nevýhoda koruniek bez glazúry je, že často dochádza k opalovaniu vrchnej časti stien korunky od žeravých uhlíkov (pri častom používaní korunky bude už horná časť korunky natoľko spálená a opotrebovaná, že bude nutné kúpiť zase novú korunku).
    • Objem – pod pojmom malý objem korunky na jedno naplnenie chápeme zhruba 5-10g množstva tabaku (vhodné pre začínajúcich fajčiarov). Do koruniek so stredne veľkým objemom vojde okolo 10-20g tabaku na jedno naplnenie (vhodné pre pokročilejších fajčiarov). No a tie najväčšie a najobjemnejšie korunky spotrebujú okolo 20-30g tabaku na jedno naplnenie (pre náruživých a tuhých fajčiarov alebo ak pri vodnej fajke sedí aspoň 5 ľudí a takéto veľké množstvo tabaku dokážu vyfajčiť z korunky aj za krátky čas).
    • Priemer – ak použijeme hliníkovú fóliu (alobal) pri fajčení vodnej fajky, tak toto kritérium v rozdelení koruniek nie je podstatné. Pokiaľ však plánujeme použivať HMS (Heat Managment System - ako sú napr.: Oduman Ignis, Kaloud Lotus, MIG Razor a iné), tak rozhodujúcim je horný vnútorný priemer korunky. Aby bolo možné „posadiť“ HMS na vrch korunky tak, aby neprečnieval HMS mimo okraje korunky alebo naopak aby nespadol do vnútra korunky, mal by byť potom dodržaný aj nejaký špecifický vnútorný priemer korunky. Väčšina HMS dnes už používajú zhruba ten istý priemer. Na korunke sa často ešte odlišuje horný priemer ako - vnútorný a vonkajší - obidva by mali byť v súlade s priemerom HMS. Záleží aj od tvaru HMS (niektoré sa usadzujú na vonkajší priemer korunky niektoré by mali naopak „zapadnúť“ hlbšie do vnútra korunky, čiže je dôležitý v tomto prípade vnútorný horný priemer na korunke). Nepísaným štandardom sa stal dnes najpoužívanejší priemer HMS vnútorný okolo 69-70 mm a vonkajší okolo 73-75 mm. Je to však len akýsi nepísaný štandard, ktorým sa riadi veľa dnešných výrobcov koruniek a výrobcov HMS, čiže nemusí pasovať vždy celkom presne na milimeter každá korunka ku každému HMS a to aj napriek tomu, že presné rozmery výrobca garantuje (HMS môže mať o niekoľko desatín milimetra iné rozmery, než korunka alebo aj naopak a potom HMS nevojde do korunky alebo sa do nej nedá „vsadiť“). Záleží skutočne aj na desatinách milimetra, čo je pri obvyklej ručnej výrobe koruniek ťažké docieliť. Preto sa majte na pozore, ak chcete používať HMS s Vašou vybranou korunkou.
  2. Tácka (tray) – slúži na odkladanie rozpálených uhlíkov a zachytávanie padajúceho popolu z uhlíkov na korunke. Občas je z uhlíkov odklepnúť ich „sálanú“ časť.
  3. Telo (body) alebo srdce (heart) – hlavný komponent vodnej fajky, ktorý spája všetky ostatné komponenty. Obsahuje tzv. komôrku pre ventily, do ktorých sa pripájajú hadice (resp. len jedna hadica) a strednú časti, kde sa zvyčajne závitom upevňuje rúrka (downstem), ktorá smeruje do vázy.
  4. Rúrka (stem = upstem + downstem) – je trubička (stonka – doslovný preklad z angličtiny), ktorou prúdi dym od korunky, cez telo fajky, až pod hladinu vody vo váze. Ak je rúrka rozdelená na dve časti, od tela fajky nahor a druhá časť od tela fajky nadol, tak týmto častiam hovoríme jednoducho horná + dolná časť rúrky (angl. upstem + downstem).
  5. Hadica (hose) – hadica, cez ktorú prúdi dym do úst fajčiara. Podľa materiálu z ktorého sa vyrábajú ich môžeme rozdeliť na: obyčajná papierová (považuje sa za jednorázovú a je nepremývateľná), polyetylénová (jednoducho povedané ide o PE sáčok, ktorý je ovinutý okolo kovovej pružiny) a nakoniec dnes asi najpoužívanejšia silikónová hadica. Silikónová hadica je premývateľná, vyrobená z potravinárskeho silikónu. Silikónové hadice sa predávajú za normálnych okolností iba samostatne a vtedy je nutné dokúpiť aj náustok a konektor ku konkrétnemu typu vodnej fajky. Existujú rôzne typy náustkov podľa materiálu, z ktorého sú vyhotovené: plastové, drevené, sklenené, akrylové, kovové... a môžme ich rozdeliť aj podľa dizajnu resp. tvaru - obvykle sú však všetky rúrkovitého tvaru.
  6. Váza (vase) – nádoba na studenú vodu, obvykle sklenená, cez ktorú sa ochladzuje dym. Tu je vhodné podotknúť, že dnes veľmi populárne sú tiež akrylové alebo plastové nádoby na vodu k vodným fajkám. Tie sa však dosť zle umývajú a nemožno použiť pri ich čistení agresívnu chémiu, čo v prípade sklenenej nádoby nie je žiadny problém. Taktiež samotné sklo nie je vždy kvalitné. Niektorí výrobcovia používajú krehké a dokonca aj veľmi tenké sklo. To sa odráža aj na cene každej sklenenej vázy.

Zloženie tabaku pre vodné fajkyUpraviť

  1. tabak – nadrobno nasekané tabakové listy (po ich fermentácii)
  2. melasa / včelí med – melasa je vedľajší produkt, ktorý vzniká pri spracovaní cukrovej trstiny a je to veľmi sladká a hustá tekutina, včelí med je časovo a finančne náročnejší na výrobu takže sa používa už len zriedkavo
  3. glicerín – olejovitá číra tekutina, ktorá po dosiahnutí určitej teploty, produkuje vodné pary (hustý biely dym)
  4. príchuť – dosahuje sa zvyčajne pomocou tzv. „chémie“ (aromatické látky vo forme extraktov, získavaných z rozličných druhov ovocia alebo aj z bylín (napr. mäta + konzervačné látky)

DejinyUpraviť

 
Muž v Indii, fajčiaci vodnú fajku, ktorá má tvar už modernizovanej indickej „huky“

Vodná fajka sa vyvinula z indickej „huky“. Pri používaní huky sa do hlineného kotlíka (forma dnešnej hlinenej korunky určenej k vodnej fajke, tureckého typu + s väčšími rozmermi) položil tabak so žeravým uhlím. Produkovaný dym bol potom vedený rúrkou, do vydlabaného kokosového orecha, v ktorom bola do polovice naplnená voda. Z kokosového orecha sa dym inhaloval malým otvorom na jeho boku alebo predĺženou pevnou rúrkou, ktorá viedla do úst fajčiara.

Neskôr sa vodná fajka rozšírila do Arábie, odtiaľ do osmanskej Malej Ázie. Dnes je obľúbená najmä na Strednom východe, v Grécku a Turecku. Veľmi populárna bola od 17. storočia práve v Malej Ázie, kde bola súčasťou miestnej gréckej a tureckej kultúry. Po roku 1923, kedy sa konala Grécko-turecká výmena obyvateľov sa vodná fajka spolu s Maloázijskými Grékmi dostala aj do Grécka, kde sa stala symbolom gréckeho štýlu rembetiko a bola spájaná aj s kriminálnymi kruhmi (s ich životným štýlom). Piesne v štýle rembetiko často ospevovali vodnú fajku, rovnako ako aj niektoré turecké piesne.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vodná fajka

ZdrojeUpraviť