Zodiakálne svetlo
Zodiakálne svetlo alebo zvieratníkové svetlo je mierne zvýšenie jasu v okolí Slnka, rozširujúce sa pozdĺž ekliptiky (t. j. pozdĺž súhvezdí zvieratníka). Dá sa dobre pozorovať na začiatku alebo na konci jasnej bezmesačnej noci v čase, keď je poloha ekliptiky vzhľadom na obzor strmšia, teda na jar na západnej oblohe po západe Slnka a skončení súmraku alebo na jeseň na východnej oblohe pred východom Slnka. Oveľa zreteľnejšie vidieť zodiakálne svetlo v menších zemepisných šírkach. Zodiakálne svetlo má kužeľovitý tvar zužujúci sa so vzdialenosťou od obzoru. Smerom k okrajom jeho jas postupne klesá a zaniká asi vo vzdialenosti 90° od Slnka. Zriedka vidieť jemné predĺženie zodiakálneho svetla pozdĺž celej ekliptiky - zvieratníkový pás alebo most. V miestach oblohy, ktoré ležia oproti Slnku, sa pás rozširuje na jasnejšiu škvrnu s priemerom asi 10° až 20° (protisvit). Pri zatmení Slnka sa pozoruje zodiakálne svetlo ako pokračovanie slnečnej koróny (F koróna).
Pôvod zodiakálneho svetla upraviť
Vzniká odrazom slnečných lúčov od jemných prachových zrniek medziplanetárnej hmoty rozptýlených vo vnútorných oblastiach slnečnej sústavy a silne koncentrovaných k rovine ekliptiky. Častice medziplanetárnej hmoty sa pritom pohybujú po individuálnych dráhach okolo Slnka so sklonmi zväčša menšími ako 20°. Rozptyl vyvolávajúci úkaz zodiakálneho svetla je najúčinnejší od častíc s rozmermi niekoľko mikrometrov až niekoľko desať mikrometrov (10-6-10-5 m), s pomerne nízkou hustotou ~1 000 kg . m-3) a nepravidelným tvarom. Týchto teliesok (ktoré by zodpovedali meteorom okolo 15. magnitúdy aj slabším) je v medziplanetárnom priestore mnohonásobne viac ako väčších častíc, preto súčet ich povrchov predstavuje veľkú odrazovú plochu v porovnaní s povrchom malého počtu väčších častíc. Keďže častice zodiakálneho svetla sú v stálom pohybe, možno merať ich tok. Merania na umelých kozmických telesách ukázali, že tok častíc s hmotnosťou okolo 10-12 kg je asi 10-4 m-2 . s-2 1 vo vzdialenosti 1 AU od Slnka. Koncentrácia častíc zodiakálneho svetla postupne klesá so vzdialenosťou d od Slnka približne ako funkcia d-1,3. Oblak častíc nesiaha až k Slnku, v jeho bezprostrednej blízkosti je prázdna zóna vplyvom obrovských teplôt a silného tlaku slnečného žiarenia. Prachový oblak zodiakálneho svetla si preto možno predstaviť ako veľmi sploštený disk, ktorého obsah je smerom od centra čoraz redší, ale v strede prázdny. Disk nie je celkom homogénny. Ak koncentrovaný oblak častíc zodiakálneho svetla vnikne do atmosféry Zeme, vyvolá vznik nočných svietiacich mračien.
Zdroj upraviť
Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZA.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zodiakálne svetlo
