Celjskovci
Celjskovci[1] (slovenská výslovnosť [ceľskovci][1]; iné názvy: Cillský[1]; staršie: grófi z Celje[2] alebo grófi Celjskí[3][4]; nem. Grafen von Cilli, slovin. Celjski grofje, maď. Cillei grófok), boli najvýznamnejším neskorostredovekým nemecky hovoriacim šľachtickým rodom na území dnešného Slovinska.
Celjskovci | |
erb rodiny Celjskovcov | |
Krajina | Rímsko-nemecká ríša, Štajerské vojvodstvo, Korutánske vojvodstvo, Kraňské vojvodstvo, Dalmácia, Uhorsko, Slavónsko, Chorvátsko |
---|---|
Materská dynastia | Páni zo Žovneku |
Tituly | kapitán, regent |
Zakladateľ | Fridrich I. Celjský |
Rok založenia dynastie | 1341 |
Posledná hlava dynastie | Ulrich II. Celjský |
Rok zániku dynastie | 1456 rod vymrel po meči |
Štátna príslušnosť | nemecká |
Svoj pôvod odvodzovali od nemeckého rytierskeho rodu, ktorý žil na hrade Žovnek.[5] Pôvodne vlastnili menšie panstvá v Štajersku a Korutánsku.[1] Vďaka svojej sobášnej politike získali ako vazali Habsburgovcov rozsiahle panstvá vo východnej časti alpských habsburských dŕžav, v Uhorsku a najmä v Chorvátsku. V roku 1322 získali hrad a okolité panstvo Celje, z ktorého odvodzovali svoje meno. Neskôr v roku 1341 získali členovia rodu titul gróf a následne v roku 1436 boli povýšení do stavu ríšskych kniežat.[6] Najväčšiu politickú moc mal rod počas vlády Žigmunda Luxemburského. Mnohí členovia rodu zastávali funkcie chorvátskych a slavónskych županov či bánov. Na začiatku 15. storočia založili spolu s Gorjanskovcami tzv. pánsku ligu, ktorá ovládla Uhorsko.[1] Rod vymrel po meči v roku 1456 a vďaka zmluve navzájom upravujúcej dedičstvo z roku 1443, pripadli panstvá naspäť Habsburgovcom.[6]
Dejiny rodu upraviť
Celjskovci patrili v strednej a juhovýchodnej Európe v období neskorého stredoveku k jedným z najvýznamnejších a najdravejších šľachtických rodov. Svoj pôvod odvodzovali od nemeckého rytierskeho rodu, ktorý sídlil na hrade Žovnek (tzv. Páni zo Žovneku), a vlastnili statky vo východnej časti habsburských dŕžav v južnom Štajersku a na rieke Savina. V 20. a 30. rokoch 13. storočia rástla prestíž rodu vďaka svojej sobášnej politike. Keď na začiatku 14. storočia, keď vymrel rod Vovbršskovcov, tak k pôvodným rodovým statkom Fridrich zo Žovneku (neskôr Celjský) pripojil aj hrad Celje spolu s podhradím. Na základe listiny cisára Ľudovíta IV. Bavorského v roku 1341 udelil Pánom zo Žovneku titul celjského grófa.[7]
Celjskovci postupne rozširovali svoje územie okolo rieky Drávy a Sávy a ich moc tak rýchlo vzrástla. Ďalšie majetkové zisky rodu boli v Kraňsku. Výhodnými sobášmi s príslušníkmi európskych panovníckych dynastií sa Celjskovci vyniesli do popredia európskej politiky. Z tých najvýznamnejších bol sobáš Anny Celjskej s poľským kráľom Vladislavom II. Jagelom a sobáš Barbory Celjskej s uhorským kráľom, a neskôr rímskym cisárom Žigmundom Luxemburským.[7] Ich rýchly vzostup začal po bitke pri Nikopole v roku 1396, kde Herman II. Celjský zachránil život Žigmundovi Luxemburskému. Ako odmenu dostal od kráľa Žigmunda mesto Varaždín s okolím, zagorské grófstvo a mnoho majetkov v dnešnom Chorvátsku. Sila rodu značne vzrástla, razili si aj svoje vlastné mince a výrazne podporovali výstavbu hradov a kostolov. Vzájomný vzťah Celjskovcov a Žigmunda Luxemburského posilnil sobáš s Barborou Celjskou. Barbora sa aktívne podieľala na politických a ekonomických záležitostiach. Bola tiež nápomocná pri vytváraní svetského rytierskeho Dračieho rádu pre vybranú šľachtu. V neprítomnosti manžela vládla ako regentka Uhorského kráľovstva.[8] Synovia Hermana II. Celjského boli povýšení do stavu ríšskych kniežat, tým sa ich dŕžavy vymanili z lénnej závislosti od Habsburgovcov. Získali veľké majetky v priľahlých vojvodstvách Štajerska, Korutánska a Kraňska, ako aj na území Uhorska (Chorvátsko, Slavónsko), čím sa stali jednou z najmocnejších rodín v tejto oblasti. Ich moc bola navyše podporená sobášmi s vládcami Bosny.[9] Táto nová situácia znemožnila Habsburgovcom prístup k Jadranskému moru. Po vzájomných bojoch však došlo v roku 1443 k zmiereniu strán tým, že sa Habsburgovci a Celjskovci dohodli na vzájomnom dedení v prípade vymretia jedného z rodov po meči.[7] Po nástupe Ladislava V. Pohrobka na uhorský trón si Celjskovci upevnili svoju pozíciu v Uhorsku, a snažili sa obmedziť vplyv Huňadyovcov. Po smrti Jána Huňadyho sa síce jeho syn Ladislav Huňady stal oprávneným dedičom jeho funkcií a majetkov, najvýznamnejšie krajinské funkcie však od kráľa získal Ulrich II. Celjský.[10]
Po neúspešnom nároku na bosniansku korunu získal Celjskovci niektoré územia v Chorvátsku a Slavónsku. Ulrichovi II. Celjskému sa podarilo prinútiť rímskeho cisára Fridricha III., aby prepustil Ladislava V. Pohrobka tým, že v roku 1452 spolu s Ulrichom z Eytzingu obliehali cisára vo Viedenskom Novom Meste, kde ho donútili Ladislava vydať. Novým ochrancom a regentom Ladislava sa stal práve Ulrich II. Celjský.[11] V roku 1456 bol však Ulrich II. Celjský v Belehrade úkladne zabitý Ladislavom Huňadym a prívržencami huňadyovskej strany. Ladislava Huňadyho dal kráľ potrestať sťatím hlavy, čo vyvolalo také nepokoje v Uhorsku, že musel natrvalo presídliť do Prahy.[12] Smrťou Ulricha II. od vymrel a jeho majetky zdedili Habsburgovci. Nemecky písaná Celjská kronika popisuje dejiny rodu až do ich vymretia v roku 1456 a boj o ich dedičstvo.[6]
Známi príslušníci rodu upraviť
Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[13][14]
Páni zo Žovneku upraviť
- Gebhard I. (*1130 – †1144)
- Gebhard II. (*1173 – †1227)
- Konrád I. (†1255)
- Fridrich I. zo Žovneku (†1265)
- Fridrich II. zo Žovneku (*1255 – †1316)
Celjskovci upraviť
- Fridrich I. Celjský (*1300 – †1359/1360), syn Fridricha II. zo Žovneku, zakladateľ rodu Celjskovcov, v roku 1341 dostal titul celjského grófa
- Ulrich I. Celjský (*1331 – †1368), syn Fridricha I. Celjského, kapitán Kraňska, celjský gróf, oženil sa s Adelou Ortenburskou
- Herman I. Celjský (*1332/1334 – †1358), syn Fridricha I. Celjského, oženil sa s Katarínou Bosenskou dcérou bosnianskeho bána Štefana II. Kotromanića
- Viliam Celjský (*1361/1362 – †1392), syn Ulricha I. Celjského, oženil sa s Annou Poľskou dcérou poľského kráľa Kazimíra III. Veľkého
- Anna Celjská (*1380 – †1416), dcéra Viliama Celjského, manželka poľského kráľa Vladislava II. Jagela
- Herman II. Celjský (*1365 – †1435), syn Hermana I. Celjského, bán Chorvátska a Dalmácie
- Barbora Celjská (*1390 – †1451), dcéra Hermana II. Celjského, manželka uhorského kráľa a neskôr rímskeho cisára Žigmunda Luxemburského, jej prvá dcéra Alžbeta Luxemburská sa neskôr vydala za rakúskeho arcivojvodu Albrechta Habsburského
- Fridrich II. Celjský (*1379 – †1454), syn Hermana II. Celjského, ríšske knieža, bán Slavónska, oženil sa s Alžbetou Frankopanovou, druhá manželka bola Veronika Desenišská
- Ulrich II. Celjský (*1407 – †1456), syn Fridricha II. Celjského, regent uhorského kráľa Ladislava V. Pohrobka, posledná hlava rodu, oženil sa s Katarínou Brankovićovou
Galéria upraviť
-
Hrad Celje, 14. storočie, Celje, Slovinsko
-
Celjskovci v organizačnej štruktúre Svätej rímskej ríše (spodný riadok, druhý vpravo), Norimberská kronika, 15. storočie, Bibliothèque du Grand Séminaire de Strasbourg, Štrasburg
-
Iluminácia Quaternionenadler (dvojhlavá orlica, symbol Svätej rímskej ríše) s erbom Celje (heraldické ľavé krídlo, dolný rad v strede), Das hailig römisch reich mit sampt seinen gelidern (od Jost de Negker), 16. storočie, Stiftung Schloss Friedenstein, Gotha
-
Pečať Ulricha II. Celjského
-
Neznámy umelec (pravdepodobne Luka Markgraf), portrét Ulricha II. Celjského, olej na plátne, 17./18. storočie, Hrvatski povijesni muzej, Záhreb
Referencie upraviť
- ↑ a b c d e Celjskovci. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 496.
- ↑ MARETTA, Róbert. Medzinárodná konferencia „Digitálna diplomatika – historický výskum stredovekých listín v digitálnom svete“. Slovenská archivistika (Bratislava: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky), 2007, roč. 42, čís. 2, s. 194. ISSN 0231-6722.
- ↑ Historické štúdie (Bratislava: Historický ústav SAV; Veda), 1980, roč. 24, s. 230. ISSN 0440-9515.
- ↑ Obhájené práce. Historický časopis: vedecký časopis o dejinách Slovenska a strednej Európy (Bratislava: Historický ústav SAV), 02.01.2016, roč. 64, čís. 2, s. 375. ISSN 0018-2575.
- ↑ HLADKÝ, Ladislav. Slovinsko: stručná historie států. Praha : Libri, 2010. ISBN 978-80-7277-463-0. S. 190.
- ↑ a b c Bogo Grafenauer, Emilijan Cevc. CELJSKI GROFJE. In: Enciklopedija Slovenije. Zvezek 2. Ce – Ed. Ljubljana : Mladinska knjiga, 1988. S. 12 – 15.
- ↑ a b c ŠESTÁK, Miroslav, et al. Dějiny jihoslovanských zemí. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 756 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-266-9. S. 88, 105.
- ↑ LONGLEY, Norm. The Rough Guide to Slovenia. New York : Rough Guides, 2004. ISBN 9781843531456. S. 267.
- ↑ PLUT-PREGELJ, Leopoldina; ROGEL, Carole. Historical dictionary of Slovenia. Zväzok 13. Lanham : Scarecrow Press, 1996. (European historical dictionaries.) ISBN 978-0810831131. S. 41.
- ↑ FINE, John V. A. The late medieval Balkans: a critical survey from the late twelfth century to the Ottoman Conquest. Ann Arbor : University of Michigan Press, 1987. ISBN 9780472100798. S. 498.
- ↑ KLEMENČIČ, Matjaz; ŽAGAR, Mitja. The Former Yugoslavia's Diverse Peoples: A Reference Sourcebook. Ethnic diversity within nations of the world. Oxford : ABC – Clio, 2003. ISBN 9781576072943. S. 13.
- ↑ Huňady, Ladislav In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-03-22]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
- ↑ Die Grafen von Cilli [online]. [Cit. 2020-03-22]. Dostupné online.
- ↑ von Cilli [online]. [Cit. 2020-03-22]. Dostupné online.
Literatúra upraviť
- DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Čierna kráľovná Barbora Celjská (1392 – 1451): životný príbeh uhorskej, rímsko-nemeckej a českej kráľovnej. Budmerice; Bratislava : Rak; Historický ústav SAV, 2014. 303 s. ISBN 978-80-85501-60-5. Kapitola Grófi Celjskí a Uhorsko.
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Celjskovci
Externé odkazy upraviť
- Celjskovci (po nemecky)