Elektrický rušeň 121
Elektrický rušeň 121 (predtým E 469.1) je rušeň pre jednosmernú napájaciu sústavu 3 kV určený pre nákladnú dopravu. Vyrábala ho plzenská firma Škoda (továrenské označenie Škoda 43E), vtedy nazývaná Závody V. I. Lenina, v rokoch 1960 – 1961. Patrí k československých elektrickým rušňom tzv. I. generácie.
| Elektrický rušeň radu 121 | |
 | |
| Prevádzkové parametre | |
|---|---|
| Maximálna rýchlosť | 90 km/h |
| Trvalý výkon | 2 032 kW |
| Napájacie sústavy | 3 kV js |
| Usporiadanie pojazdu | Bo' Bo' |
| Maximálna ťažná sila | 234 kN |
| Rozchod | 1 435 mm |
| Hmotnosť | 88 t |
| Dĺžka cez nárazníky | 16 140 mm |
| Priemer kolies | 1 050 mm |
| Výrobné údaje | |
| Výrobca | Škoda Plzeň |
| Prevádzkovateľ | (ČSD, ŽSR), ČD, ČD Cargo, Unipetrol Doprava, CTL Logistics |
| Rok výroby | 1960, 1961 |
| Počet vyrobených kusov | 85 |
| V prevádzke v období | 1960 - súčasnosť |
| Staré označenie ČSD | E 469.1 |
| Továrenské označenie | Škoda 43E |
Vývoj upraviť
Na prelome 50. a 60. rokov sa ukázalo, že vtedy presadzovaná koncepcia univerzálneho elektrického rušňa, určeného pre prevádzku rýchlikov, osobných i nákladných vlakov u vtedy už existujúcich radov 140 a 141 (podľa dnešného značenia, vtedy E 499.0 a E 499.1) úplne zlyháva. Tieto rušne sa ukázali vhodnejšie pre ťahanie rýchlikov a osobných vlakov, pretože ich prevod umožňujúci maximálnu rýchlosť 120 km/h neumožňuje dostatočnú ťažnú silu pre ťažšie nákladné vlaky. Preto bol rušeň E 499.157 vybavený prevodom pre maximálnu rýchlosť 90 km/h s cieľom zvýšiť ťažnú silu. Po určitej skúsenosti s týmto strojom bola potom vyvinutá a vyrobená nová rada označená ako E 469.1, dnes 121, ktorá je do značnej miery s predchádzajúcou 141 zhodná.
Konštrukcia upraviť
U rady 121 je použitá oceľová skriňa s dvoma koncovými stanovišťami rušňovodiča, do ktorých je vstup zvonku vždy dverami z ľavej strany. Medzi stanovišťami sa nachádza strojovňa so štyrmi bočnými oknami na každej strane. Pohon zabezpečujú štyri trakčné motory, pre každú nápravu jeden. Z výroby boli rušne osadzované systémom kontroly bdelosti rušňovodiča s pedálom, ktorý musel byť každých asi 80 sekúnd zošliapnutý, inak došlo k zastaveniu vlaku. Tento systém sa v prevádzke ukázal ako nespoľahlivý a bol preto čoskoro nahradený systémom LVZ III s prenosom svetelných návestí na stanovište rušňovodiča.
Prevádzka upraviť
Rušne boli dodané do rušňových dep Ústí nad Labem, Praha stred, Česká Třebová, Ostrava, Žilina, Spišská Nová Ves a Košice. České stroje potom boli skoro všetky sústredené do Ústí nad Labem, ale slovenské až do konca svojej prevádzky doslúžili v depách Žilina a Košice. V severných Čechách sa podieľali predovšetkým na doprave hnedého uhlia na novo elektrifikovaných tratiach. Z Ústí zachádzali až do Českej Třebovej, Opatovic nad Labem, Kutnej Hory, neskôr aj do Prahy po tratiach, ktoré boli elektrifikované od 70.rokov.
V roku 2008 bola väčšia časť českých strojov buď mimo prevádzky, alebo dokonca zošrotované. Posledných šesť strojov slúžilo v spoločnosti ČD Cargo, SOKV Ústí nad Labem.[1] Nie sú však turnusovo nasadzované, ale slúžia ako záložné a vyrážajú v prípade poruchy niektorých z novších rušňov, predovšetkým radov 122, 123. Ich technický stav je už väčšinou zlý.
Rušne prevádzkované pôvodne slovenským štátnym dopravcom ŽSR boli odpredané súkromnému dopravcovi CTL Logistics v Poľsku, ktorý ich ďalej prevádzkuje vo vlastnej farebnej schéme.
Externé odkazy upraviť
Referencie upraviť
- ↑ Dislokacia hnacích vozidel ČD Cargo [online]. [Cit. 2013-06-22]. Dostupné online. Archivované 2009-11-07 z originálu.
Iný projekt upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Elektrický rušeň 121
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lokomotiva 121 na českej Wikipédii.