Kolymské poviedky
Kolymské poviedky (rus. Колымские рассказы – Kolymskije rasskazy) je názov zbierky šiestich poviedok ruského autora Varlama Šalamova o živote v pracovných táboroch v Sovietskom zväze. Na tejto knihe začal pracovať v roku 1954 a pokračoval v nej až do roku 1973. Kniha sa považuje za Šalamovov spisovateľský opus magnum a za jedno z najvýznamnejších diel ruskej literatúry 20. storočia.
Pozadie upraviť
Šalamov sa narodil v roku 1907 a v roku 1929 bol zatknutý počas štúdia na Moskovskej univerzite za pokus o vydanie Leninovho testamentu. Bol odsúdený na tri roky vo Višere, satelite rozsiahleho systému pracovných táborov sústredených v bývalom kláštore na Solovkách. V roku 1937 bol opäť zatknutý a odsúdený na päť rokov v Kolyme na severovýchode Sibíri. V roku 1942 mu bol trest predĺžený do konca vojny a potom bol v roku 1943 odsúdený na ďalších 10 rokov za to, že opísal Ivana Bunina ako veľkého ruského spisovateľa. Celkovo Šalamov strávil v táboroch približne 17 rokov.
Po prepustení začal písať Kolymské poviedky, ktoré však v Sovietskom zväze vyšli až po jeho smrti v roku 1982. Počas svojho života stihol vydať päť básnických zbierok a bol známy ako básnik ešte predtým, ako Kolymské poviedky upevnili jeho povesť spisovateľa gulagov. V roku 2013 sovietológ David Satter napísal, že „Šalamovove poviedky sú definitívnou kronikou týchto táborov“.
Poviedky upraviť
Kompletný súbor Kolymských poviedok je založený na dvoch oblastiach: osobných skúsenostiach a fiktívnych opisoch vypočutých príbehov. Príbehy sú založené na živote väzňov v tábore a ich vzťahoch s úradmi. Nájdeme tu výpovede o väzňoch, ktorí sa v barbarských podmienkach stali úplne bezcitnými, nepríčetnými, vraždiacimi a samovražednými.[1]
Hoci Šalamov písal o väznení za stalinského režimu, v knihe sa o Josifovi Stalinovi zmienil len raz, krátkym komentárom k veľkému Stalinovmu portrétu v kancelárii správcu.
Štýl upraviť
Šalamov sa pokúsil spojiť fakty s fikciou, čo vedie k tomu, že kniha je akýmsi historickým románom. Použitý štýl je podobný Čechovovmu, v ktorom sa príbeh rozpráva objektívne a necháva na čitateľovi, aby si ho sám interpretoval. Vďaka vecnému štýlu, ktorý je často brutálny a šokujúci, pôsobí tvrdšie ako použitie senzačného štýlu.
Šalamov povedal, že za svojich učiteľov nepovažuje Tolstého, ku ktorému bol veľmi kritický, ani iných klasikov, ale modernistov Andreja Belého a Alexeja Remizova. Sám Šalamov si myslel, že po zločinoch a kľúčových momentoch 20. storočia treba umenie - a človeka ako takého - prehodnotiť a spisovatelia by mali nájsť novú, tomu adekvátnu formu:
| „ | V novej próze - po Hirošime, po Osvienčime a Kolyme, po vojnách a revolúciách - treba odmietnuť všetko didaktické. Umenie nemá právo kázať. Umenie ľudí ani nezušľachťuje, ani nezlepšuje. Umenie je spôsob života, nie spôsob chápania života. Inými slovami, je to dokument... próza prežívaná ako dokument. | “ |
Referencie upraviť
- ↑ Kolymské poviedky. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
Literatúra upraviť
- ŠALAMOV, Varlam. Kolymské poviedky. Preklad Anna A. Hlaváčová. Bratislava : Premedia, 2017. 344 s. (Tichá voda.) ISBN 978-80-8159-525-7
Pozri aj upraviť
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kolyma Tales na anglickej Wikipédii.