Ženské písanie
Ženské písanie alebo écriture féminine je teória, ktorá vznikla v sedemdesiatych rokoch vo Francúzsku. Je významnou súčasťou feminizmu. Pojednáva o postavení ženy v spoločnosti, vymedzuje nový spôsob literárneho vyjadrenia a použitia jazyka.
Ženské písanie proti patriarchálnemu rádu upraviť
Projekt ženského písania je spojený s francúzskymi feministickými teoretičkami Hélène Cixousovou, Luce Irigarayovou a Juliou Kristevou. Teória o špecifickej forme písania je založená na kritike západnej falocentrickej kultúry a patriarchálnom ráde, ktorý funguje na základe binárnych opozícií (muž/žena) a ponímaní ženy ako nedokonalého (kastrovaného) muža. Taký rád sa podľa týchto teoretičiek prejavuje nielen v náboženstve, filozofii a sociálnych vzťahoch, ale tiež v jazyku. Preto, aby sme mohli patriarchálne dichotómie nahradiť obyčajnými rozdielmi medzi mužom a ženou, falocentrizmus zameniť za decentralizáciu a prehodnotiť ponímanie ženy, je potreba redefinovať používanie jazyka. Teória ženského písania totiž počíta s tým, že sociálnych zmien nemožno dosiahnuť bez premeny jazyka a literárneho vyjadrovania.
Spojenie fyzického tela a literárnej tvorby upraviť
Ženské písanie špecifickým spôsobom využíva presvedčenie, že je vnímanie žien v západnej kultúre redukované len na ich fyzické telo (sú pannami, prostitútkami, manželkami svojich mužov, sexuálnymi objektami). Cixousová, autorka jedného z najvýznamnejších diel feministickej literárnej teórie Smiech medúzy, hovorí, že dôraz na telesnosť a emocionalitu umožňuje ženám vyjadriť to, čo je na nich jedinečné a čo bolo potlačované kultúrou vytvorenou v patriarchálnom ráde. Fyzické telo je chápané ako dôležitá zložka ženskej identity a tvorivý nástroj. Žena by podľa Cixousovej mala nechať písať svoje telo.
Rovnako ako Cixousová aj Luce Irigayová kladie dôraz na ženskú telesnosť a sexualitu, pomocou ktorej môžu ženy najať svoju jedinečnú identitu a vymaniť sa z falocentrického sveta. Sexuálne potešenie (autoerotika) pomôže ženám zbaviť sa predstavy nedokonalého kastrovaného muža, ku ktorému sú prirovnávané.
Ženské písanie pracuje s kategóriou prebytku. Literárna tvorba je totiž veľmi expresívna, do istej miery nekontrolovateľný proces, pri ktorom hrá hlavnú úlohu sexualita a telesnosť, ktorým je podriadený rytmus viet, používanie gramatického rodu alebo napríklad druhy metafor.
Reštrukturalizácia jazyka upraviť
S potrebou reštrukturalizácie jazyka a redefinícií súčasných lingvistických teórií prišla teoretička Julia Kristeva. Vytvorila pojem „matriarchálny jazyk“, teda jazyk nezaťažený logickými pravidlami „mužského diskurzu“. Používanie matriarchálneho jazyka podľa nej vyžaduje návrat k predspoločenskému semiotickému rádu, ktorý nie je zaťažený uvedomelou symbolizáciou. Matriarchálny jazyk je spojený s preoidipálnym vzťahom matky a dieťaťa, obdobím predchádzajúcim vstupu dieťaťa do symbolického sveta svojho otca.
Semiotické je, ako hovorí Kristeva, to, čo je pôvodné a nedefinovateľné. Semiotický rád v sebe skrýva revolučný potenciál a ohrozuje symbolický rád. Matriarchálny jazyk možno identifikovať v oblasti umenia, v literárnych dielach v rámci ženského písania.
Autori a autorky žensky písaných textov upraviť
Cixousová nespojuje ženské písanie len so ženskými autorkami. Špecifický spôsob literárnej tvorby si podľa nej osvojilo tiež mnoho mužov. Medzi nimi James Joyce, Heinrich von Kleist alebo Jean Genet. Za ženské autorky zaoberajúce sa ženským písaním považuje Virginiu Woolfovú, Marguerite Durasovú, Clarice Lispectorovú a samu seba.
Pozri aj upraviť
Zdroje upraviť
- Bendová, Hana. 2008. Srbská ženské próza pro r. 1995. Bakalářské diplomová práce, Fakulta sociálních studií Masarykovy univerzity v Brně
- Filipowicz, Marcin. Tvorba Boženy Němcové v kontextu projektu écriture féminine'. [1] (3. 5. 2009)
- Jones, Ann Rosalind. Writing the Body - Toward an Understanding of l'Écriture féminine. [2] (3. 5. 2009)
- Moi, Toril. 1995. Marginality and Subversion: Julia Kristeva. In Sexual/Textual Politics: Feminist Literary Theory. London: Routlege
- Šimůnek, Michal. 2004. Cixous, Hélèn – Heslář časopisu Revue pro média. in Revue pro média 2004, číslo 4 dostupný na [3] (3. 5. 2009)
- Internetové stránky Stanford Presidential Lectures in the Humanities and Arts [4] (3. 5. 2009)
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ženské psaní na českej Wikipédii.
