Úradnícke skúšky v Číne

Úradnícke skúšky (čín. 科舉 – kche-ťü, pchin-jin: kējǔ) v Číne boli po dlhé obdobie od začiatku 7. storočia do začiatku 20. storočia základnou podmienkou vstupu medzi úradníkov štátnej správy.

Kandidáti čakajú na výsledky skúšok, Čchiou Jing, okolo roku 1540

Dejiny upraviť

Začiatky upraviť

Zárodky skúškového systému sa objavili v Číne za vlády dynastie Chan. Vtedy boli stavy úradníkov dopĺňané kandidátmi odporúčanými súčasnými funkcionármi. Tí vyberali medzi členmi aristokratických rodín, vlastnými príbuznými, ale aj nespriaznenými schopnými kandidátmi. Od roku 124 pred nl boli kandidáti pravidelne skúšaní zo znalostí konfuciánskych klasikov,[1] roku 85 pred nl stanovil cisár ročnú kvótu takto vyberaných uchádzačov.[2]

Po zániku chanskej ríše bol v štáte Wej (220 – 265) zavedený systém deviatich hodností a nestranne spravodlivého, v ktorom miestni úradníci hodnotili prijateľnosť možných kandidátov predovšetkým z hľadiska ich pôvodu. Systém deviatich hodností bol používaný dynastiou Ťin (265-420) a južnými (čínskymi) dynastiami. Na severe nečínskej administratívy sa nemohli spoliehať na súpisy a rodokmene elít a orientovali sa viac na odporúčanie kandidátov a ich schopnosti.[2]

Po zjednotení Číny dynastiou Suej bolo roku 605 zavedené popri doplňovaní stavov úradníctva na základe odporúčania aj vyhľadávanie talentovaných kandidátov prostredníctvom skúšok. Skúškový systém sa ďalej rozvíjal za dynastie Tchang a za Sungov sa stal dôležitým spôsobom náboru úradníkov.

V ríši Sung (960–1279) upraviť

V ríši Sung sa úradníkmi častejšie ako v predošlých dobách stávali úspešní absolventi skúšok. Zatiaľ čo v polovici tchangskej éry zložilo skúšky 15 % úradníkov,[3]:114 roku 1046 regulárni absolventi skúšok tvorili 57 % úradníkov; v nasledujúcich desaťročiach toto číslo klesalo, k roku 1119 na 45 %, roku 1191 na 31 % a roku 1213 len na 27 %.[3]:114, 116

Skúšky boli trojstupňové. Prvé kolo, krajské skúšky (州試, čou-š’), prebiehalo v krajoch a prefektúrach, úspešní postúpili do hlavného mesta k& metropolitným skúškam (省試, šeng-š’). Posledným kolom, zavedeným roku 973, boli palácové skúšky (殿試, tien-š’). Ich absolventi získali titul ťin-š’ (進士, „skutočný učenec“). Skúšky boli spočiatku vyhlasované nepravidelne, od roku 1067 v trojročných intervaloch. Na začiatku vlády ríše Sung ich absolvovalo ročne v priemere asi 20 kandidátov, neskôr sa počet nových ťin-š’ zdvihol na asi 600 raz za tri roky.[4]:300

Vláda mala záujem na vyváženom zastúpení úradníkov zo všetkých regiónov ríše, preto roku 989 stanovila kvóty úspešných absolventov podľa ich pôvodu.[3]:114 Kvóty zostali aj naďalej predmetom diskusií. Ou-jang Siou ich odmietal s tým, že absolventi skúšok majú byť hodnotení výhradne podľa svojich schopností. Naproti tomu S'-ma Kuang ich presadzoval, pričom poukazoval na vysoký počet úspešných študentov z rozvinutých a bohatých regiónov, najmä hlavného mesta. V 30. a 40. rokoch 11. storočia totiž až štvrtina nových ťin-š’ pochádzala z metropoly a okolia.[4]:302

Na menej úradníckych miest obsadzovaných absolventmi skúšok a súčasne rastúci záujem o ich zloženie (z 200 tisíc študentov registrovaných v štátnych školách sa skúšok zúčastnila polovica, pričom úradníkov bolo len asi 20 tisíc)[3]:116 vláda reagovala sprísnením podmienok. Roku 1023 nariadila, aby prešlo päť kandidátov z desiatich, roku 1045 dvaja z desiatich, roku 1093 jeden z desiatich, roku 1156 jeden zo sto a roku 1275 jeden z dvoch stoviek. Vo výsledku klesalo percento úspešnosti aj šanca nastúpiť úradnú kariéru.[3]:116

Veľký záujem o zloženie skúšok, z toho plynúca ostrá konkurencia a snaha uspieť za každú cenu viedli k sérii protiopatrení ochraňujúcich regulárnosť skúšok. Kandidáti písali odpovede na otázky v samostatných miestnôstkach, v ktorých boli izolovaní po celú dobu skúšok; práce boli identifikované nie podpisom, ale číslom; od roku 1015 práce prepisovali pisári, aby hodnotitelia nemohli spoznať rukopis kandidáta.[4]:301

V ríšach Ťin (1115–1234) a Jüan (1271–1368) upraviť

Nečínske dynastie Ťin a Jüan systém obmedzovali, rušili a zase znovu zavádzali, avšak dôležité pozície obsadzovali kandidátov z radov nečínskych národov, ktorí skúškami a nutným dlhoročným štúdiom konfucianizmu neprechádzali.[2]

V ríšach Ming (1368–1644) a Čching (1636–1911) upraviť

V mingskej Číne bol skúškový systém napriek prechodnému zrušeniu v rokoch 1373 – 1384 opäť hlavným zdrojom doplňovania radov úradníkov. Čchingská vláda skúškový systém prevzala, zrušený bol až roku 1905.[2]

V klasickej podobe v mingskej a čchingskej ére začalo štúdium budúceho úradníka už v ranom veku. Než sa prihlásil k prvým skúškam na okresnej úrovni – teoreticky do pätnástich rokov veku, v praxi obvykle neskôr – poznal prakticky naspamäť predpísanú literatúru, ktorej základom boli štyri knihy konfuciánskych klasikov.

Skúšky boli trojkolové, témy otázok boli vyberané zo štyroch kníh a piatich klasikov, kandidáti komponovali báseň a písali politické eseje (tzv. osemdielny esej).

Prístup k skúškam mal teoreticky každý muž, okrem príslušníkov nízkych povolaní (herci, mäsiari, a pod.). Reálne neboli prostriedky a čas na štúdium dosiahnuteľné pre každého. Spravidla sa ku skúškam hlásili kandidáti z rodín džentry – vzdelaných pozemkových vlastníkov.<[5]

 
Skúškový areál so 7500 bunkami pre kandidátov, Kuang-tung, 1873

Ak absolvoval okresné, prefektúrne a kvalifikačné skúšky (縣試, sien-š’;府試, fu-š’;院試, jüan-š’), súhrnne označované za učňovské skúšky (童試, tchung-š’), mohol kandidát začať štúdium na štátnej škole.[2] Dostal titul šeng-jüan (生員, štátny študent), tešil sa spoločenskému postaveniu úradníka, bol oslobodený od platenia daní a ešte dostával od štátu štipendium, ale nemohol vykonávať neprimerane nízke povolania, ako remeselník. Škola slúžila predovšetkým ako registračné miesto študentov, výučba bola len formálna a uchádzač bol odkázaný na samoštúdium a domácich učiteľov. Študenti boli každoročne preskúšaní, neúspešní stratili štipendium, či boli vylúčení.[1]

Ak sa cítil študent pripravený, prihlásil sa ku samotným skúškam pre výber úradníkov. Tie boli trojstupňové. Prvý stupeň – provinčné skúšky (鄉試, siang-š’) – sa konal každé tri roky. Úspešní dostali titul Ťü-žen (舉人, odporúčaný muž) a právo účasti v metropolitných skúškach ďalší rok.[2] Metropolitné skúšky (會試, chuej-š’) prebiehali v hlavnom meste vždy nasledujúci rok po provinčných skúškach, predsedal im minister obradov. Úspešný kandidát získal titul kung-š’ ( 貢士, predstavený učenec) a právo postúpiť k palácovým skúškam (殿試, tien-š’ alebo 廷試, tching-š’). Úspešné zloženie palácových skúšok prinieslo kandidátom titul ťin-š’ (進士, skutočný učenec). Za 276 rokov mingskej vlády prebehlo 90 palácových skúšok, ktorými úspešne prešlo 24 874 kandidátov. Najlepší boli prijatí do akadémie Chan-lin, ostatní mohli počítať s úradným miestom.[2]

Dôsledky skúšok upraviť

Systém skúšok ako metóda náboru úradníkov, z toho vyplývajúceho prístupu k moci, prestíži a následne aj bohatstva, bol dôležitým mechanizmom, ktorými ústredná vláda udržiavala lojalitu miestnych elít. Tak bola podporená súdržnosť čínskeho štátu a oslabené tendencie k regionálnemu separatizmu. Kvóty stanovené pre provincie a prefektúry zabezpečovali šancu na úspech aj pre reprezentantov elít okrajových regiónov, znevýhodnených nižšou úrovňou vzdelanosti.[6]

Skúškový systém slúžil aj na udržanie kultúrnej jednoty a konsenzu o základných hodnotách. Jednotnosť obsahu skúšok znamenala, že príslušníci miestnych elít v celej Číne boli indoktrinovaní rovnakou konfuciánskou ideológiou. Aj keď len malá časť (asi 5 percent) z tých, ktorí začali štúdium, uspel a získal titul, nádej na úspech viedla mnohých k štúdiu konfuciánskych klasikov. Aj tí, ktorí neprešli všetkými stupňami skúšok, získali vážnosť úmernú ich úspechu a tvorili miestne džentry.[5]

Referencie upraviť

  1. a b KOUKOLÍK, Tomáš. Úřednické zkoušky v císařské Číně [online]. baraka.cz, [cit. 2023-01-07]. Dostupné online. (po česky)
  2. a b c d e f g THEOBALD, Ulrich. The Chinese Imperial Examination System [online]. chinaknowledge.de, [cit. 2023-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b c d e FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-249-9.
  4. a b c PALÁT, Augustín; PRŮŠEK, Jaroslav. Středověká Čína : společnost a zvyky v době dynastií Sung a Jüan. Praha : DharmaGaia, 2001. 376 s. ISBN 80-85905-39-6.
  5. a b FAIRBANK, John King; GOLDMAN, Merle. China: A New History. Cambridge, MA : Belknap Press, 2006. 640 s. ISBN 0-674-01828-1. S. 105.
  6. EBREY, Patricia Buckley. The Cambridge Illustrated History of China. Cambridge : Cambridge University Press, 1999. 352 s. ISBN 0-521-66991-X. S. 198–199.

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť