Rozbuška
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Rozbuška je pyrotechnický iniciátor určený na vytvorenie detonačnej vlny a iniciáciu trhavín. Môže byť, podľa určenia, rôznej konštrukcie a vzhľadu, ale takmer vždy obsahuje náplň traskavín.
Podľa určenia sa rozbušky delia na priemyslové a špeciálne. Priemyslové rozbušky sa používajú pri trhacích a dolovacích prácach v baníctve, pri odstreloch v kameňolomoch a podobne. Špeciálne rozbušky sa používajú predovšetkým vo vojenskej munícii.
Podľa spôsobu aktivácie sa rozbušky rozdeľujú na:
- rozbušky zážihové – reagujú na teplo a plameň, iniciujú sa zápalnicou, roznetkou alebo elektrickým palníkom. Prevažná väčšina priemyslových rozbušiek sú rozbušky zážihové.
- rozbušky nápichové – reagujú na nápich ostrým predmetom – ihlou
- rozbušky nárazové – reagujú na náraz, úder
- rozbušky pneumatické – reagujú na teplo vznikajúce prudkým stlačením vzduchu
Konštrukcia upraviť
| Konštrukcia priemyslovej rozbušky Vľavo rozbuška pre zápalnicu, uprostred elektrická, vpravo elektrická s oneskorením
|
 
|
Elektrická pilula (9) môže byť nahradená odporovým mostíkom umiestneným priamo v primárnej náplni traskaviny (4).
Primárnu náplň priemyslovej rozbušky tvorí typicky 0,15 – 0,25 gramu zmesi 94% traskavej ortuti a 6% azidu strieborného alebo rovnaké množstvo zmesi azidu olovnatého a tricinátu a sekundárnu náplň tvorí 0,75 gramu tritolu alebo pentritu, prípadne ich zmes. Rôzni výrobcovia používajú rôzne primárne a sekundárne náplne, ale celková hmotnosť výbušnín v jednej rozbuške len zriedka prekročí dva gramy.
Trhavina i traskavina sa do rozbušky laboruje spravidla lisovaním. Prakticky každý výrobca má vytvorené vlastné, rokmi odskúšané a overené postupy, technológie a konštrukčné riešenia. Vývoj v tejto oblasti je veľmi pomalý, objavujú sa nové riešenia, ale mnohé osvedčené postupy a konštrukcie boli vypracované často ešte pred prvou svetovou vojnou a dodnes sa skoro nezmenili, hoci sa už robia na moderných zariadeniach.
Existujú aj rozbušky bez obsahu traskavín, nazývané EWD – Exploding Wirebridge Detonator. Princíp je založený na veľmi rýchlom odparení tenkého kovového vodiča (obvykle platinového vlákna s priemerom okolo 0,05 mm a dĺžkou 1 mm) elektrickým impulzom veľkej intenzity (napätie rádu kV, prúd rádu kA). Expandujúce pary kovu vytvárajú dostatočný tepelný a mechanický impulz pre iniciáciu trhavín. Používajú sa napríklad v konštrukcii jadrových zbraní, pretože umožňujú veľmi presné časovanie okamihu iniciácie, typické oneskorenie detonácie EWD je menej ako 0,1 mikrosekundy, rozbušky klasickej konštrukcie majú oneskorenie detonácie až desiatky milisekúnd. Súčasne je tento spôsob iniciácie veľmi bezpečný, pretože v prípade, že sa na EWD rozbušku dostane menšie napätia, tepelné pôsobenie drobného vlákna je úplne nedostatočné, aby iniciovalo trhavinu teplom, a to aj v prípade, že sa roztaví.
V niektorých prípadoch sa miesto vlákna používa tenká kovová fólia.
Zdokonalením princípu EWD je rozbuška, ktorá využíva energiu explozívne odpareného vlákna alebo fólie na urýchlenie malého disku (priemer ~ 1 mm) z tenkého izolačného materiálu (plastovej fólie, napríklad z Mylaru alebo Kaptonu). Vodivý materiál môže byť naparený aj priamo na disku. Efektivita premeny elektrickej energie na kinetickú energiu letiaceho disku je veľmi vysoká, údajne 20 – 40 %. Disk je urýchlený na veľmi vysokú rýchlosť a iniciuje trhavinu nárazom. Účinnosť iniciácie trhaviny nárazom disku je vyššia, ako v prípade iniciácie expandujúcimi parami explozívne odpareného vlákna (je iniciovaný väčší objem trhaviny a vhodnejším spôsobom). Súčasne je rozbuška výrazne bezpečnejšia proti nežiaducej iniciácii, pretože vlákno je mimo dotyk s trhavinou, takže nehrozí ani nebezpečenstvo iniciácie statickou elektrinou – preskokom iskry medzi prívodnými vodičmi.
