Dornier Do 17: Rozdiel medzi revíziami

| konštruktér = [[ClaudeClaudius Dornier]]

| viac používateľov = [[JuhoslovanskéJuhoslávia kráľovské letectvo]]<br />[[Fínske letectvoFínsko]]<br />[[Španielske vzdušné silyŠpanielsko]]<br />[[Bulharské vzdušné silyBulharsko]]

Posádku tvorili traja ľudia. Rádiooperátor obsluhoval 2 guľomety [[MG 15]] kalibru 7,92 mm v zadnej časti kabíny. Zásobník mal 750 nábojov. Bombovnica bola rozdelená do dvoch častí. Každá obsahovala 5 bombových závesov s individuálnou nosnosťou 50 kg. Pod lietadlom mohol byť taktiež nainštalovaný jeden podves ETC 500/IX, na bombu s hmotnosťou 500 kg. Dornier Do 17E-1 s označením '''D-AJUN''', bol skúšaný v nezvyčajnej konfigurácii dvoch bômb SC 500, nesených vedľa seba pod trupom. To však zapríčinilo značný nárast hmotnosti a odporu, preto táto konfigurácia nebola operačne použitá. Verzia E-1 pokračovala v nesení malých nákladov bômb až do [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]]. Výkon verzie E-1 jej umožňoval dosiahnuť rýchlosť 330 km/h vo výške 3 000 m. Počas strmhlavého bombardovania mohol trup Do 17 dosiahnuť rýchlosť 500 km/h. Jeho maximálny dostup bol 5 500 m.

'''Do 17F-1''' bola prieskumná verzia s dlhým doletom, založená na modifikovanom Do 17E. Prototyp '''Do 17V8''' bol použitý na skúšanie konfigurácie '''F-1''' a '''V11''' na verziu '''F-2'''. Obranná výzbroj pozostávala z guľometu [[MG 15]] v hornej zadnej časti a dolnej časti kokpitu. Trup obsahoval dva fotoaparáty spolu so šiestimi odhadzovacímiodhadzovateľnými tubami pre blesk. Do 17F-1 bola používaná až do roku 1938, kedy bol nahradený verziou '''Do 17P'''. Bol postavený len jeden kus '''Do 17F-2''', s označením '''D-ACZJ''', a bol používaný spoločnosťou [[Carl Zeiss|Zeiss]]-[[Jena]] ako továrenské lietadlo.

Prototyp verzie '''S''' bol skúšaný s radovými motormi '''DB 600G'''. Na prieskumnej verzii Do '''17S-0''' boli skúšané invertné motory, no táto verzia sa do výroby nedostala. Bolo postavených ďalších 15 „sprievodných“ modelov '''Do 17U-1''', ktoré boli podobné verzii S-0, no s pridaním ďalšieho člena posádky, ktorý obsluhoval dodatočné rádiové vybavenie. Verzie U mali letieť pred ostatnými bombardérmi pri nočných misiách, pričom používali rádiové výbavenievybavenie na zameranie cieľa a zhodenie svetlíc na ich označenie. Na túto úlohu boli vybrané osobne jednotkou [[Kampfgeschwader KG 100|KG 100]] ako skúšobné stroje. Verzia U-1 mala maximálnu rýchlosť 424 km/h a bojový dostup 4 500 m. Do roku [[1938]] bolo postavených 12 sériových strojov a tri prototypy.

Prvá dodávka '''Do 17Z-0''' bola vyrobená s motormi [[Bramo 323|Bramo 323 Fafnir]] na skúšky, pričom motory '''DB 600''' bolo stále ťažké obstarať. Táto verzia bola rýchlo nahradená modelom '''Z-1''', ktorá mala pridaný guľomet pre bombometčíka. Zvýšená záťaž v nose stroja a pridané zbrane zapríčinili, že bombový náklad bol znížený na 500 kg. Nespokojnosť [[Luftwaffe]] s výsledkom skúšok verzií série Z, znamenala okamžité konštrukčné zmeny na dosiahnutie celkovej vyššej výkonostivýkonnosti bombardéra.

Od mája 1940 bolo zaradených do služby 422 Dornierov Do 17Z-2, v jednotkách [[Kampfgeschwader 2]], [[Kampfgeschwader 3]], [[Kampfgeschwader 76]] a [[Kampfgeschwader 77]]. Zlepšovanie výkonov Z-2 spôsobilo nárast hmotnosti z 7 983 kg na 8 128 kg. Následkom ťažkých strát v bitke[[Bitka o Britániu|Bitke o Britániu]] bolo rozhodnuté nahradiť kanón [[Maschinengewehr MG FF|MG FF]] silnejším [[Maschinengewehr MG 151/15|MG 151/15]]. No straty sa zvyšovali napriek tomu, že niektoré stroje niesli až 8 guľometov. Pôvodné guľomety MG 15 boli ponechané, čo bolo prítomné aj v nasledujúcej verzii '''Z-3'''.

Verzia '''Z-3''' bola bombardovacím modelom série Z, no napriek tomu bola používaná aj ako prieskumné lietadlo štábmi jednotlivých jednotiek. Motory a základné vybavenie boli zhodné s verziou Z-2; boli však pridané dve kamery Rb 50/30 a Rb 20/30 do vstupného otvoru posádky. Bol zavednýzavedený aj osobný fotoaparát, na zdokumentovanie bombardovacej misie. Neskôr bol pridaný aj autopilot. Verzie Z-2 a Z-3 boli vizuálne identické, mohli byť rozlíšené jedine odlišným vstupným otvorom verzie Z-3. Kvôli priestorovým problémom, spôsobeným pridaným fotografickým vybavením bola znížená zásoba streliva z 44 na 42 zásobníkov. Pohonná jednotka Z-3 bola vylepšená na verziu '''Bramo 323P-2'''. Tento motor bol potom použitý vo všetkých zvyšných modeloch verzie Z.

NekôrNeskôr boli vyvinuté ďalšie modely verzie Z. Verzia '''Z-6''' mala byť prieskumným lietadlom, no napriek tomu zostala len v prototype. V priebehu vojny však na tento štandard bolo upravených niekoľko existujúcich bojových verzií. Tento typ bol určený na kontrolné lety zisťujúce stav počasia. Bol zhodný s verziami Z-1 a Z-2, no obranná výzbroj bola odstránená a boli pridané dodatočné palivové nádrže.

Verzia '''Z-8 Geier''' nebola sérivosériovo vyrábaná. Bola zamýšľaná ako lietadlo proti pozemným cieľom, dosiahla prvú vývojovú fázu, no nebola vyrábaná kvôli nedostatočnému výkonu a pancierovaniu proti protileteckým zbraniam. Zvýšenie pancierovania by znamenalo zníženie rýchlosti, čo by stroj vystavilo ešte viac nepriateľskej paľbe.

Boje pokračovali do októbra, kedy sa Luftwaffe koncentrovala na nočné útoky, ktoré vykonávali jednotky vybavené Heinkelmi He 111 a Junkersmi Ju 88, ktoré mali väčšiu nosnosť a vyššiu rýchlosť. Straty Do 17 v Bitke o Britániu boli stanovené medzi 132 a 171, čo je najnižšie percento zzo všetkých troch typov nemeckých bombardérov.

Po zavedení Junkersu Ju 88 a zaradenia produkcie nového Dornieru Do 217, boli dni Do 17 zrátané, a výroba sa zastavila v polovici roku 1940. Aj napriek ukončeniu výroby sa Dornier zúčastnil vo väčších číslach v bojoch po Bitke o Britániu, v [[Balkánske ťaženie|Balkánskom ťažení]], [[Operácia Barbarossa|operácii Barbarossa]] a s inýminými štátmi Osi.