Dejiny modernej gréčtiny siahajú do 6. stor.n Kr.l, keď sa dovtedy u všetkých Grékov používaný koiné (κοινή) jazyk začal rozpadať na viacero menších jazykov podľa geografických polôh. Okrem toho sa do dovtedy čistej gréčtiny dostali niektoré latinské slová, nakoľko na východe ešte stále žila rímska komunita. Latinský pôvod má iaj slovo τα πόρτα (ta pórta,dvere), toto slovo je prebrané z latinského porta (dvere). V 12stor12.n stor. po Kr.l grécke písmeno η (éta) zmenilo výslovnosť na ítu (i). To zapríčinilo nesúhlas niektorých anatólskych Grékov a vytvorenie nových gréckych jazykov, ako kappadócka či pontská gréčtina. Taktiež sa prestala vyslovovať hláska h.
Po páde gréckej byzantskejByzantskej ríše (1453) nastala značná turkizácia ľudovej gréčtiny, ktorá prehĺbila priepasť medzi klasickou atičtinou (pretrvávajúcou najmä vo východnej cirkvi) a ľudovým jazykom. Turecké slová sa používajú hlavne pri pomenovaniach povolaní. Napr. starogrécke slovo o ιχθυς (hó ichthis,ryba), sa zmenilo na turkizmus το ψάρι (to psari). Začiatkom 19. storočia bol umelo vytvorený archaizujúci oficiálny jazyk kathareusa (akýsi prechod medzi klasickou atičtinou a vtedajším dimotiki, očistený o cudzie slová). Tento jazyk vytvorili grécky vzdelanci, ktorí hlásali návrat ku klasickej gréčtine, bez latinských a tureckých slov. Jazyk sa však u ľudu neujal.
Kathareusou dnes hovoria predovšetkým vzdelanci a používa sa v odbornom a slávnostnom písomnom prejave
.Tzv. dimotiki je (medzičasom kodifikovaný) novodobý jazyk založený na ľudovej reči, ktorá vznikla už v stredoveku.
