Operácia Uran: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Robot zmenil šablónu: Bitka |
doplnok |
||
Riadok 10:
|výsledok= Víťazstvo ZSSR
|protivník1= [[Súbor:Flag of the Soviet Union 1923.svg|25px]] [[Sovietsky zväz]]
|protivník2= [[Súbor:Flag_of_Germany_1933.svg|25px]] [[Tretia ríša|Nemecko]] <br /> [[Súbor:Flag of Italy (1861-1946).svg|25px]] [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Taliansko]] <br />[[Súbor:Flag_of_Romania.png|25px]] [[Rumunsko]]<br /> [[Súbor:Flag of Hungary 1940.svg|25px]] [[Maďarské kráľovstvo|Maďarsko]]
|velitel1=[[Súbor:Flag of the Soviet Union 1923.svg|25px]] [[Georgij Konstantinovič Žukov|G.K. Žukov]]<br />[[Súbor:Flag of the Soviet Union 1923.svg|25px]] [[Alexandr Michajlovič Vasilevskij|A.M. Vasilevskij]]<br />(koordinátori)<br />[[Súbor:Flag of the Soviet Union 1923.svg|25px]] [[Nikolaj Fjodorovič Vatutin|N.F. Vatutin]]<br />([[Juhozápadný front]])<br />[[Súbor:Flag of the Soviet Union 1923.svg|25px]] [[Konstantin Konstantinovič Rokossovskij|K.K. Rokossovskij]]<br />([[Donský front]])<br />[[Súbor:Flag of the Soviet Union 1923.svg|25px]] [[Andrej Ivanovič Jeriomenko|A.I. Jeriomenko]]<br />([[Stalingradský front]])
|velitel2=[[Súbor:Flag_of_Germany_1933.svg|25px]] [[Adolf Hitler|A. Hitler]]<br />[[Súbor:Flag_of_Germany_1933.svg|25px]] [[Friedrich Paulus|F. Paulus]]<br />[[6. armáda Wehrmachtu|6. armáda]]<br /> [[Súbor:Flag_of_Germany_1933.svg|25px]] [[Hermann Hoth|H. Hoth]]<br />([[4. tanková armáda Wehrmachtu|4. tanková armáda]])<br />[[Súbor:Flag of Romania.png|25px]] [[Petre Dumitrescu|P. Dumitrescu]]<br />([[3. armáda (Rumunsko)|3. armáda]])
|sila1= 1 000 500 mužov<br />896 tankov<br />10 300 diel<br />1 414 lietadiel
|sila2= 1 011 500 mužov<br />675 tankov<br />13 540 diel<br />1 216 lietadiel
Riadok 22:
{{Campaignbox Veľká vlastenecká vojna}}
'''Operácia Uran'''
== Situácia pred ofenzívou ==
{{Vojnový výhonok}}▼
Po tom čo sa nemeckému veleniu nepodarilo dosiahnuť všetky ciele svojej letnej ofenzívy v roku 1942 a ich vojská boli zatiahnuté do krvavých bojov v oblasti mesta [[Stalingrad]] a na [[Kaukaz]]e, chýbali nemeckej armáde rezervy. Na krídlach [[skupina armád B|skupiny armád B]] boli sústredené menej bojaschopné [[Rumunsko|rumunské]], [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|talianske]] a maďarské jednotky. Sovietske velenie v tej istej dobe dokončovalo prípravy a hromadenie síl na nadchádzajúcu ofenzívu Juhozápadného a Donského frontu. Nemeckí najvyšší predstavitelia, predovšetkým Hitler, nechcel o takýchto plánoch nepriateľa ani počuť, naopak predpokladal, že sovietske sily sú vyčerpané letnými bojmi a nebudú v skorej dobe schopné veľkých ofenzívnych operácií.
Nemecká [[skupina armád B]] bránila asi 1400 km frontu. Na jej ľavom krídle v oblasti [[Voronež]]e sa nachádzala nemecká [[2. armáda]]. Na pravom brehu [[Don]]u operovala maďarská 2. armáda. Ďalej po prúde Donu operovala [[8. talianska armáda]], východne od nej držala svoje postavenia rumunská [[3. armáda]], ktorá bránila úsek o dĺžke 140 km. V oblasti [[Stalingrad]]u sa nachádzala nemecká [[6. armáda Wehrmachtu|6. armáda]], postavenia južne od nej držali jednotky nemeckej [[4. tanková armáda Wehrmachtu|4. tankovej armády]]. Operatívne podriadená 4. tankovej armáde bola v postaveniach na juhu rumunská [[4. armáda]], ktorá bránila úsek o dĺžke 270 km. Najjužnejšiu časť nemeckého frontu na styku skupín armád A a B bránila v oblasti rieky [[Manyč]] roztiahnutá 16. motorizovaná divízia. Zo vzduchu nemecké sily podporovali jednotky [[Luftflotte 4]] s vyše 1000 lietadlami. Celkovo disponovalo nemecké velenie v tomto úseku frontu asi miliónom mužov, približne 675 tankmi a vyše 10000 delami a mínometmi<ref name="Žukov, 374-375">Žukov, G. K., ''Vzpomínky a úvahy 2.'' Naše Vojsko, Praha, 2006, s. 374-375</ref>. a Nemecké velenie, hlavne [[Hitler]], trestuhodne ignorovalo správy svojho prieskumu, že Sovieti hromadia sily na úsekoch frontu držaných jednotkami spojencov (Rumunska, Talianska a Maďarska). Pred týmto síce Hitlera varoval prieskum, aj niektorí jeho generáli, ako veliteľ generálneho štábu [[Kurt Zeitzler]]. Nemci síce tušili a pripravovali sa na lokálne sovietske protiútoky v oblasti severne od Stalingradu, nemali však žiadne tušenie, že by k útoku mohlo dôjsť aj južne od mesta<ref name="ostfront">Winchester, Ch. ''Ostfornt. Hitler's War on Russia.'' Oxford : Osprey Pbl., 1998. s. 69</ref>. Hitler si bol naviac celkom istý spoľahlivosťou vojsk svojich spojencov.
Sovietske velenie - [[Stavka]] a [[Generálny štáb]] od septembra pripravovali plány a sústredili sily na nadchádzajúcu protiofenzívu. Sovieti celkovo zhormaždili 11 armád a množstvo samostatných jednotiek veľkosti brigády až zboru. Prípravy však neprebiehali podľa ich predstáv, 8. novembra bol dátum operácie oddialený, kvôli problémom s presunom jednotiek. O jej definitívnej podobe bolo rozhodnuté 13. novembra 1942<ref name="bse">{{Citácia elektronického dokumentu
| autor =
| titul = Stalingradskaja bitva 1942-1943
| url = http://bse.sci-lib.com/article105724.html
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 27.3.2011
| vydavateľ = bse.sci-lib.com
| miesto =
| jazyk = po rusky
}}</ref>. Jej krycí názov znel ''operácia Uran''. Plány operácie pripravoval široký kolektív štábnych dôstojníkov medzi nimi hlavne [[Alexandr Michajlovič Vasilevskij|A. M. Vasilevskij]], [[Georgij Žukov|G. K. Žukov]] (hlavní koordinátori<ref name="VaS">Roberts, G., Victory at Stalingard. Pearson Education, London, s. 107-110</ref>), [[Nikolaj Nikolajevič Voronov|N. N. Voronov]] (koordinácia delostrelectva) [[Alexandr Alexandrovič Novikov|A. A. Novikov]] a [[Alexandr Jevgenievič Golovanov|A. J. Golovanov]] (koordinácia letectva), [[Jakov Nikolajevič Fedorenko|J. N. Fedorenko]] (koordinácia obrnených vojsk)<ref name="bse"/>. Posledné slovo pri schvaľovaní plánov mal zakaždým [[Josif Vissarionovič Stalin|J. V. Stalin]], ktorému bol prisudzovaný hlavný podiel na príprave operácie, až do jeho smrti v roku 1953. Presný čas prípravy operácie nie je celkom jasný. Konkrétne predstavy sa zrejme začali rysovať až v októbri 1942<ref name="VaS"/>.
Sovietske velenie sústredilo do protiofenzívy sily [[Juhozápadný front|Juhozápadného]], [[Donský front|Donského]] a [[Stalingradský front|Stalingradského frontu]], dovedna asi 1,1 milióna mužov, 894 tankov 12000 diel a mínometov<ref name="IVMV">Paroťkin, I.V., Chorošilov, G.T. (Editori), ''Istoria vtoroj mirovoj vojny. Tom 6 Korennoj perelom vo vojne.'' Vojennoe Izdateľstvo, Moskva, 1976, s. 43-59</ref><ref name="ostfront"/>. Juhozápadný front disponoval 5. tankovou armádou ([[Prokofij Logvinovič Romanenko|P.L. Romanenko]]), 21. armádou ([[Ivan Michailovič Čisťakov|I.M. Čisťakov]]) a 1. gardovou armádou (D.D. Leliušenko). Podporovali ich sily 17. ([[Stapan Akimovič Krasovskij|S.A. Krasovskij]]) a 2. leteckej armády ([[Konstantin Nikolajevič Smirnov|K.N. Smirnov]]). Ich cieľom bol postup z oblasti [[Serafimoviči]]-[[Kletskaja]], likvidácia rumunskej 3. armády a následný postup k mestu [[Kalač na Done]]<ref name="IVMV"/>. Stalingradský front vyčlenil pre ofenzívu sily 64. ([[Michail Stepanovič Šumilov|M.S. Šumilov]]), 57. ([[Fiodor Ivanovič Tolbuchin|F.I. Tolbuchin]]) a 51. armády ([[Nikolaj Ivanovič Trufanov|N.I. Trufanov]]) ich cieľom bol útok smerom od Sarpinských jazier, prelomenie postavení rumunského VI. zboru a postup smerom na [[Sovetskij]] a Kalač, kde sa mali stretnúť s vojskami Juhozápadného frontu. Časť frontu mala postupovať na Abganerovo a Koteľnikovo a vytvoriť v tejto oblasti vnútornú čeľusť obkľúčenia vojsk pri Stalingrade<ref name="IVMV"/>. Donský fron disponoval jednotkami 65. armády ([[Pavel Ivanovič Batov|P.I. Batov]]) a 24. armády ([[Ivan Vasilievič Galanin|I.V. Galanin]]). Úlohou týchto jednotiek bolo zaútočiť z oblasti Kletskaja v smere na Verťačij, kde mali obkľúčiť a zlikvidovať nepriateľa brániaceho sa v malom ohybe Donu. Vojská 66. armády ([[Alexej Semionovič Žadov|A.S. Žadov]]) mala severne od Stalingradu viazať svojou bojovou činnosťou nepriateľské zálohy, rovnako ako jednotky 62. armády ([[Vasilij Ivanovič Čujkov|V.I. Čujkov]]) v [[Stalingrad]]e. 65. armáda mala zaútočiť 19. novembra, 24. armáda o 3 dni neskôr. Čujkov bol o realizácií protiofenzívy upovedomený iba deň pred jej začiatkom, aby jeho jednotky nepoľavily z obrannej činnosti<ref>Overy, R., Russias War. A Hislory of the Soviet War Effort: 1941-1945. Pinguin Books, New York, 1998, s. 179</ref>.
Veľký podiel na úspechu nadchádzajúcej operácie mali tylové zásobovacie jednotky, ktorým sa podarilo v zložitých podmienkach prepraviť vyše 160 000 vojakov cez Volgu v tej dobe s prebiahajúcim [[ľadochod]]om.
Okrem plánovenej operácie Uran pri Stalingrade, mali udrieť na nemeckú [[Skupina armád Stred|skupinu armád Stred]] pri [[Ržev]]e sily sovietskeho [[Kalininský front|Kalininského]] a [[Západný front|Západného frontu]] pod Žukovovym velením. Táto bojová operácia niesla krycie meno [[operácia Mars|Mars]]. Tieto útoky sa začali 24. novembra 1942. V rovnakej dobe 28. novembra jednotky sovietskeho [[Severozáapdný front|Severozápadného frontu]] napadli nemeckú [[16. armáda|16. armádu]] [[Skupina armád Sever|skupiny armád Sever]] pri [[Demiansk]]om výbežku<ref>Glantz, D. E.: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay'' [http://www.strom.clemson.edu/publications/sg-war41-45.pdf online]. Južná Karolína : Clemson, 2001. s. 49</ref>. Niektorí autori preto usudzujú, že Stalin plánoval masívnu strategickú ofenzívu v podstate na všetkých strategických smeroch v duchu stratégie operovania na širokom fronte. Avšak práve v strednej oblasti frontu Nemci útok očakávali a odrazili ho. Naproti tomu sovietske pramene prikladajú ostatným ofenzívam pozĺž frontu menší význam a považujú ich za čiastkové operácie, ktorých cieľom bolo viazať nemecké zálohy, tak aby nemohli byť použité v kritických častiach južného úseku frontu<ref name="Žukov, 374-375"/>. V skutočnosti boli pre operáciu pri Rževe vyčlenené rovnako veľké sily ako pre útok pri Stalingrade.
== Priebeh operácie ==
Operácia Uran sa začala ráno o 7:30 19. novembra 1942 osemdesiatminútovou [[delostrelectvo|delostrleckou]] paľbou v úseku Donského a Juhozápadného frontu. Útok sa začal aj napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam a hustej [[hmla|hmle]], ktorá pri zemi znižovala viditeľnosť na približne 200 m<ref name="IVMV"/>. Jednotky Stalingradského frontu, ktoré čelili väčším problémom s transportom a maskovaním zaútočili o deň neskôr - 20. novembra.
Útok Juhozápadného frontu zaskočil nepriravené rumunské jednotky 3. armády a Sovietom sa podarilo preniknúť pomocou 5. tankovej armády smerom zo Serafimoviči a 21. armády pri Kletskoj. Protiútoky, ktoré narýchlo zorganizoval [[Maximilian von Weichs|von Weichs]] silami nemeckej 22. tankovej, rumunskej 1. tankovej a 7. jazdeckej divízie, najmä v oblasti sovietskeho 7. tankového zboru 5. tankovej armády, boli odrazené. Zastaralé československé tanky, ktorými disponovali tieto záložné divízie neboli pre sovietske stroje veľkou konkurenciou. Obrana rumunskej 3. armády sa rýchlo zrútila, štáb V. rumunského zboru bol zničený 20. novembra. Do nasledujúceho dňa Sovieti zajali 27 000 rumunských vojakov.
Jednotky Stalingradského frontu zaútočili 20. novembra. Rumunská 4. armáda bola zničená rovnako rýchlo a sovietsky postup tu bol ešte rýchlejší než na severe. Aj tu sa von Weichs pokúsil o protiútoky tankovými jednotkami. Sily 16. a 24. tankovej divízie však boli príliš slabé. Velenie skupiny armád B preto nariadilo 6. armáde v Stalingrade, aby v danej kritickej situácii vyčlenilo sily a pripravilo sa na zabezprečenie obrany po oboch kolabujúcich krádlach a zároveň v oblasti vlastného tyla.
22. novembra v skorých ranných hodinách sovietsky oddiel 14. motostreleckej brigády podplukovníka [[Georgij Nikolajevič Filippov|G.N. Filippova]] prenikol mostom cez Don a zlikvidoval jeho stráž a odrazil niekoľko protiútokov, o ktoré sa Nemci pokúsili. Nasledujúceho dňa vďaka tomu mohli jednotky 26. tankového zboru obsadiť mesto Kalač na Done. 23. novembra okolo 16. hodiny jednotky sovietskeho 4. tankového zboru Juhozápadného frontu útočiace zo severu a 4. mechanizovaného zboru Stalingradského frontu útočiace z juhu stretli v na línii Kalač-Sovietskoje-Marionovka a uzavreli čeľuste obkľúčenia okolo vojsk osi pri Stalingrade. Sovieti mali pri tomto dotyku problémy s koordináciou a spojením, pretože oba predsunuté oddiely na seba najprv spustili paľbu v domnení, že sa narazili na nepriateľské jednotky. Po vyjasnení situácie vojská okamžite zastavili paľbu. V obkľúčení pri Stalingrade sa ocitli jednotky nemeckej 6. armády, časť síl 4. tankovej armády, celkovo 20 divízií (13. pechotných, 3 tankové, 3 motorizované, 1 divízia protilietadlovej obrany), početné pluky poľného delostrelectva a útočných diel, 12 rôt ženistov, chorvátsky pluk pridelený horskej divízií, stavebné a medicínske jednotky, oddiely ríšskej stavebnej služby. Okrem toho sa tu nachádzali 2 rumunské divízie - 20. pechotná a 1. jazdecká ako aj časti jednotiek rozbitých armád, ktoré unikli zničeniu ústupom k Stalingradu. V meste sa tiež nachádzali tisíce príslušníkov Hilfiwillige, tvorených sovietskym obyvateľstvom a vojnovými zajatcami pomáhajúcimi v tyle nemeckých vojsk, ktorých počet sa odhaduje na 20-50 tisíc. Celkovo sa tu nachádzalo asi 330 000 nemeckých a rumunských vojakov, 3x viac ako očakávali Sovieti pri plánovaní operácie.
24. novembra sa vojskám Juhozápadného frontu podarilo zničiť skupinu obkľúčených rumunských vojsk pri obci Raspopinskaja. Do zajatia padlo vyše 30 000 mužov<ref name="bse"/>. Po úspešnom obkľúčení začali Sovieti upevňovať čeľuste obkľúčenia jednotkami 64., 57., 21., 65., 24. a 66. armády. Ľavé krídlo 1. gardovej armády a 5. tanková a 51. armáda mali postupovať na západ a zatlačiť nepriateľa čo najďalej od mesta. Nemci sa v rovnakej dobe pokúšali rýchlo skoordinovať a zachrániť obkľúčené jednotky. Hitler nariadil 24. novembra generálovi [[Erich von Manstein|von Mansteinovi]] aby prebral velenie skupiny armád B, následne premenovanej na skupinu armád Don a stabilizoval situáciu a obnovil pozemné spojenie s vojskami obkľúčenými pri Stalingrade. Hitler v tej dobe váhal či povoliť týmto silám ústup. Opieral sa čiastočne o skúsenosti z bojov cez zimu 1941/1942, kedy sa podarilo držať kotol pri Demiansku. Tento kotol však bol podstatne menší, a napriek tomu pri jeho zásobovaní prišli Nemci o 250 lietadiel [[Junkers Ju 52]]. V tej istej dobe uistil [[Hermann Göring|H. Göring]] Hitlera, že luftwaffe je schopná dodávať do mesta dostatok zásob. Do oblasti bolo presunutých 11 skupín (gruppe) dopravných strojov Ju-52 a Ju-86 s dovedna asi 600 strojmi. Následne sa k nim pripojili aj jednotky vybavené strojmi He-111 a peruť s [[Fw 200]] a [[Ju 290]]. Prilietali však aj ťažké dopravné [[Me 323]] a [[Go 242]]. Na krytie celej operácie bola vyčlenená peruť strojov [[Bf 109]], ktorá operovala z letiska Pitomnik vo vnútri kotla<ref>Winchester, Ch., ''Ostfornt. Hitler's War on Russia.'' Oxford : Osprey Pbl., 1998. s. 71</ref>.
V tej istej dobe začalo nemecké velenie chvatne sťahovať sily skupiny armád A z Kaukazu. Nemci v priestore zanechali veľkú časť svojich zásob, ktorá tam bola dopravená v priebehu jesene ako príprava na zimné obdobie. Manstein začal zároveň plánovať protiúder, ktorým sa chcel pokúsiť vybojovať spojenie s obkľúčenou 6. armádou v Stalingrade. Tento útok sa mal začať v polovici decembra. Jeho hlavnými aktérmi mali byť sily [[LVII. tankový zbor|LVII. tankového zboru]] útičiace zo severozápadu a [[XXXXVIII. tankový zbor]] útočiaci z východu.<ref>Glantz, D. E.: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay'' [http://www.strom.clemson.edu/publications/sg-war41-45.pdf online]. Južná Karolína : Clemson, 2001, s. </ref> Reálne sa však podarilo zaútočiť iba jednotkami východnej útočnej skupiny, teda silami XXXXVIII. tankového zboru pozdĺž železničnej trate z Koteľnikova, v ruských prameňoch známy aj ako skupina Hoth, podľa jej veliteľa generála [[Hermann Hoth|H. Hotha]]. Jeho súčasťou bola časť síl 4. tankovej armády a 4. rumunskej armády. Jednotky LVII. tankového zboru z oblasti Tormosina v dôsledku sovietskych útokov, ktoré začali 16. decembra a nikdy nevyšli do útoku. Juhozápadný front po prevzatí 6. armády zo síl Voronežského frontu napadol vojská Osi v oblasti [[Morozovsk]]a a Kantemirovky s cieľom likvidácie nemeckých vojsk na strednom Done. Nemci boli nútení stiahnúť sily Hollidtovej armádnej skupiny. Krachu frontu držaného silami 8. talianskej a 2. maďarskej armády však už nezabránili.
Postup nemeckých tankových jednotiek smerom z Koteľnikova prinútil časť sovietsku 51. armádu do 15. decembra ustúpiť za rieku [[Aksaj]]. Na tomto úseku sa začala vyhrocovať situácia, pretože sily 51. armády nedisponovali dostatkom tankov bola im na pomoc vyslaná 2. gardová armáda generála [[Radion Jakovlevovič Malinovskij|R.J. Malinovského]]. Medzitým boli sovietske sily zatlačené ešte viac na východ k rieke Myškova. Do 23. decembra von Mansteinovým vyslobodzovacím jednotkám zostávalo do mesta asi 40 km. S príchodom gardových jednotiek sa však stala možnosť ďalšieho nemeckého postupu k mestu už iba iluzórna. V tomto momente vydal von Manstein Paulusovi rozkaz na k pokusu o prebitie z kotla. Veľká časť obkľúčených síl však už v tomto momente nebola schopná takéhoto manévru a pokusu o prebitie sa z vnútra nakoniec nikdy nedošlo.
Po tom čo ľavé krídlo skupiny armád Don napadli sily Juhozápadného a Voronežské frontu a vojská Stalingradského frontu zlivkidovali aj zvyšky 4. rumunskej armády a zastavili postup 4. tankovej armády. Možnosti na nadviazanie styku s obkľúčenou armádou sa tak celkom vytratili. Nemci boli nútení ustúpiť 200 až 250 km na západ.
== Dohra ==
Zásobovanie Stalingradu leteckou cestou bolo neudržateľné. Nemci nemali v južnej časti krajiny pripravenú infraštruktúru na to aby v oblasti mohli operovať počas zimy veľké množstvá zásobovacích lietadiel. Čoskoro bola k bojaschopná iba malá časť z nich. Rovnako sovietska protilietadlová obrana a stíhačky spôsobovali nemeckým dopravným lietadlám ťažké straty.
== Referencie ==
{{Referencie}}
{{DEFAULTSORT:Uran}}
Řádek 33 ⟶ 79:
{{Link FA|en}}
{{Link FA|vi}}
{{Link FA|el}}
| |||