Melchiades: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Luckas-bot (diskusia | príspevky)
d r2.7.1) (robot Pridal: sh:Papa Miltijad
Rainbot (diskusia | príspevky)
d Robot automaticky nahradil text: (-t.j. +t. j.)
Riadok 39:
27. októbra 312 bol v bitke pri Milvianského mosta definitívne porazený uzurpátor Maxentius a do Ríma víťazne vstúpil cisár Konštantín Veľký (Constantinus). Tým bolo dovŕšenie víťazstvo kresťanskej cirkvi, keďže sám Konštantín konvertoval ku kresťanstvu a pápežovi Melchiades venoval Lateránsky palác, ktorý sa stal sídlom pápežov a administratívnym centrom cirkvi. Bazilika priliehajúca k palácu sa stala hlavným rímskym chrámom. (Bazilika v 14. storočí niekoľkokrát vyhorela. Až pápež Sixtus V. dal v polovici 16. storočia na jej mieste vybudovať baziliku sv. Jána z Lateráne.)
 
Pápež Melchiades zdedil spor s ktorým sa nedokázali vyrovnať jeho predchodcovia. V čase Diokleciánovho prenasledovanie kresťanov došlo k veľkému množstvo prípadov zapretie Krista kresťanmi. Tí neodolali krutým hrozbám, nátlaku, mučeniu a trestom, ktoré na ne vyvíjala rímska moc a jej represívne zložky. Rozmnožili tak rady tzv. "padlých kresťanov" (lapsi), t. j. tých kresťanov. ktorí sa počas prenasledovania prísažne odriekol viery a odovzdali pohanom sväté knihy (tzv. "traditores"). Odpadlíctvo bolo v onej dobe chápané ako jeden z troch neodpustiteľných hriechov. Po skončení prenasledovania sa však padlí kresťania húfne hlásili späť do cirkvi. To vyvolalo v cirkvi spory medzi umiernenými, ktorí súhlasili s možnosťou ich návratu, a radikálmi (tzv. donatistami), ktorí s týmto nesúhlasili. Donatisti boli presvedčení, že len oni sú pravá cirkev, ktorá nikdy nezradila a nekolaborovala so štátnou mocou. Odmietali sa s katolíkmi stýkať, rodiny sa začali rozdeľovať a narastala zloba. Donatisti si začali sami svätiť kňazov a biskupov a začali si stavať svoje vlastné kostoly. Tak bola v každom väčšom meste neďaleko kresťanské komunity aj komunita donatistická, mnohokrát väčšie než tradičná kresťanská.
 
V roku 313 predložili donatisti až k cisárovi spor o právoplatnosť svätenie kartaginského biskupa. V tej dobe boli totiž v Kartágu biskupi dva: Cecilian a Majorinus (donatista). Melchiades zvolal na 3. októbra 313 do Lateránskeho paláca synodu osemnástich rímskych a galských biskupov, ktorí po troch dňoch rozhodli vo prospech Ceciliana a donatismus vyhlásili za herézu. Ale spor tým ukončený nebol. Donatistické hnutie malo čoraz väčšiu obľubu, osobitne medzi jednoduchým vidieckym ľudom. Pre nich boli donatisti pravoverní hrdinovia. Rastúce súperenie oboch cirkví viedlo zákonite k stupňovanie nevraživosti, prechádzalo vo vzájomnú nenávisť a viedlo takmer k úplnému rozštiepenie cirkvi. Spor otriasala cirkvou ešte veľa desaťročí.