Operácia Uran: Rozdiel medzi revíziami

|protivník2= [[Súbor:Flag_of_Germany_1933Flag of Germany 1933.svg|25px]] [[Tretia ríša|Nemecko]] <br /> [[Súbor:Flag of Italy (1861-1946).svg|25px]] [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Taliansko]] <br />[[Súbor:Flag_of_RomaniaFlag of Romania.png|25px]] [[Rumunsko]]<br /> [[Súbor:Flag of Hungary 1940.svg|25px]] [[Maďarské kráľovstvo|Maďarsko]]

|velitel2=[[Súbor:Flag_of_Germany_1933Flag of Germany 1933.svg|25px]] [[Adolf Hitler|A. Hitler]]<br />[[Súbor:Flag_of_Germany_1933Flag of Germany 1933.svg|25px]] [[Friedrich Paulus|F. Paulus]]<br />[[6. armáda Wehrmachtu|6. armáda]]<br /> [[Súbor:Flag_of_Germany_1933Flag of Germany 1933.svg|25px]] [[Hermann Hoth|H. Hoth]]<br />([[4. tanková armáda Wehrmachtu|4. tanková armáda]])<br />[[Súbor:Flag of Romania.png|25px]] [[Petre Dumitrescu|P. Dumitrescu]]<br />([[3. armáda (Rumunsko)|3. armáda]])

Nemecká [[skupina armád B]] bránila asi 1400 {{km|1400|m}} frontu. Na jej ľavom krídle v oblasti [[Voronež]]e sa nachádzala nemecká [[2. armáda]]. Na pravom brehu [[Don]]u operovala maďarská 2. armáda. Ďalej po prúde Donu operovala [[8. talianska armáda]], východne od nej držala svoje postavenia rumunská [[3. armáda]], ktorá bránila úsek o dĺžke 140 {{km|140|m}}. V oblasti [[Stalingrad]]u sa nachádzala nemecká [[6. armáda Wehrmachtu|6. armáda]], postavenia južne od nej držali jednotky nemeckej [[4. tanková armáda Wehrmachtu|4. tankovej armády]]. Operatívne podriadená 4. tankovej armáde bola v postaveniach na juhu rumunská [[4. armáda]], ktorá bránila úsek o dĺžke 270 {{km|270|m}}. Najjužnejšiu časť nemeckého frontu na styku skupín armád A a B bránila v oblasti rieky [[Manyč]] roztiahnutá 16. motorizovaná divízia. Zo vzduchu nemecké sily podporovali jednotky [[Luftflotte 4]] s vyše 1000 lietadlami. Celkovo disponovalo nemecké velenie v tomto úseku frontu asi miliónom mužov, približne 675 tankmi a vyše 10000 delami a mínometmi<ref name="Žukov, 374-375">Žukov, G. K., ''Vzpomínky a úvahy 2.'' Naše Vojsko, Praha, 2006, s. 374-375</ref>. Nemecké velenie, hlavne [[Hitler]], trestuhodne ignorovalo správy svojho prieskumu, že Sovieti hromadia sily na úsekoch frontu držaných jednotkami spojencov (Rumunska, Talianska a Maďarska). Na nebezpečenstvo poukazovali aj niektorí jeho generáli, ako veliteľ generálneho štábu [[Kurt Zeitzler]], Nemci sa ale celkovo pripravovali len na lokálne sovietske protiútoky v oblasti severne od Stalingradu a nemali však tušenie, že by k útoku mohlo dôjsť aj južne od mesta<ref name="ostfront">Winchester, Ch. ''Ostfornt. Hitler's War on Russia.'' Oxford : Osprey Pbl., 1998. s. 69</ref>. Hitler si bol naviacnavyše celkom istý spoľahlivosťou vojsk svojich spojencov.

Sovietske velenie sústredilo do protiofenzívy sily [[Juhozápadný front|Juhozápadného]], [[Donský front|Donského]] a [[Stalingradský front|Stalingradského frontu]], dovedna asi 1,1 milióna mužov, 894 tankov 12000 diel a mínometov<ref name="ostfront"/><ref name="IVMV">Paroťkin, I.V., Chorošilov, G.T. (Editori), ''Istoria vtoroj mirovoj vojny. Tom 6 Korennoj perelom vo vojne.'' Vojennoe Izdateľstvo, Moskva, 1976, s. 43-59</ref><ref name="ostfront"/>. Juhozápadný front disponoval 5. tankovou armádou ([[Prokofij Logvinovič Romanenko|P.L. Romanenko]]), 21. armádou ([[Ivan Michailovič Čisťakov|I.M. Čisťakov]]) a 1. gardovou armádou (D.D. Leliušenko). Podporovali ich sily 17. ([[Stapan Akimovič Krasovskij|S.A. Krasovskij]]) a 2. leteckej armády ([[Konstantin Nikolajevič Smirnov|K.N. Smirnov]]). Ich cieľom bol postup z oblasti [[Serafimoviči]]-[[Kletskaja]], likvidácia rumunskej 3. armády a následný postup k mestu [[Kalač na Done]]<ref name="IVMV"/>. Stalingradský front vyčlenil pre ofenzívu sily 64. ([[Michail Stepanovič Šumilov|M.S. Šumilov]]), 57. ([[Fiodor Ivanovič Tolbuchin|F.I. Tolbuchin]]) a 51. armády ([[Nikolaj Ivanovič Trufanov|N.I. Trufanov]]) ich cieľom bol útok smerom od Sarpinských jazier, prelomenie postavení rumunského VI. zboru a postup smerom na [[Sovetskij]] a Kalač, kde sa mali stretnúť s vojskami Juhozápadného frontu. Časť frontu mala postupovať na Abganerovo a Koteľnikovo a vytvoriť v tejto oblasti vnútornú čeľusť obkľúčenia vojsk pri Stalingrade<ref name="IVMV"/>. Donský front disponoval jednotkami 65. armády ([[Pavel Ivanovič Batov|P.I. Batov]]) a 24. armády ([[Ivan Vasilievič Galanin|I.V. Galanin]]). Úlohou týchto jednotiek bolo zaútočiť z oblasti Kletskaja v smere na Verťačij, kde mali obkľúčiť a zlikvidovať nepriateľa brániaceho sa v malom ohybe Donu. Vojská 66. armády ([[Alexej Semionovič Žadov|A.S. Žadov]]) mali severne od Stalingradu viazať svojou bojovou činnosťou nepriateľské zálohy, rovnako ako jednotky 62. armády ([[Vasilij Ivanovič Čujkov|V.I. Čujkov]]) v [[Stalingrad]]e. 65. armáda mala zaútočiť 19. novembra, 24. armáda o 3 dni neskôr. Čujkov bol o realizácií protiofenzívy upovedomený iba deň pred jej začiatkom, aby jeho jednotky nepoľavili z obrannej činnosti<ref>Overy, R., ''Russias War. A Hislory of the Soviet War Effort: 1941-1945.'' Pinguin Books, New York, 1998, s. 179</ref>.

Operácia Uran sa začala ráno o 7:30 19. novembra 1942 osemdesiatminútovou [[delostrelectvo|delostrleckou]] paľbou v úseku Donského a Juhozápadného frontu. Útok sa začal aj napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam a hustej [[hmla|hmle]], ktorá pri zemi znižovala viditeľnosť na približne {{m|200 |m}}<ref name="IVMV"/>. Jednotky Stalingradského frontu, ktoré čelili väčším problémom s transportom a maskovaním zaútočili o deň neskôr - 20. novembra.

V tej istej dobe začalo nemecké velenie chvatne sťahovať sily skupiny armád A z Kaukazu. Nemci v priestore zanechali veľkú časť svojich zásob, ktorá tam bola dopravená v priebehu jesene ako príprava na zimné obdobie. Manstein začal zároveň plánovať protiúder, ktorým sa chcel pokúsiť vybojovať spojenie s obkľúčenou 6. armádou v Stalingrade. Tento útok sa mal začať v polovici decembra. Jeho hlavnými aktérmi mali byť sily [[LVII. tankový zbor|LVII. tankového zboru]] útočiace zo severozápadu a [[XXXXVIII. tankový zbor]] útočiaci z východu.<ref>Glantz, D. E.: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay'' [http://www.strom.clemson.edu/publications/sg-war41-45.pdf online]. Južná Karolína : Clemson, 2001, s. </ref> Operácia, ktorej cieľom bolo vytvorenie koridoru smerom do Stalingradu bola nazvaná [[operácia Wintergewitter|Wintergewitter]]. Začala sa 12. decembra 1942. Reálne sa však podarilo zaútočiť iba jednotkami východnej útočnej skupiny, teda silami XXXXVIII. tankového zboru pozdĺž železničnej trate z Koteľnikova, v ruských prameňoch známy aj ako skupina Hoth, podľa jej veliteľa generála [[Hermann Hoth|H. Hotha]]. Jeho súčasťou bola časť síl 4. tankovej armády a 4. rumunskej armády. Jednotky LVII. tankového zboru z oblasti Tormosina v dôsledku sovietskych útokov, ktoré začali 16. decembra nikdy nevyrazili do útoku. Juhozápadný front po prevzatí 6. armády zo síl Voronežského frontu napadol vojská Osi v oblasti [[Morozovsk]]a a Kantemirovky s cieľom likvidácie vojsk Osi na strednom Done a odrezaní celej nemeckej južnej časti frontu južne od [[Rostov nad Donom|Rostova na Done]]. Táto operácia mala krycí názov [[operácia Saturn|Saturn]]. Nemci boli nútení stiahnúť sily [[Hollidtova armádna skupina|Hollidtovej armádnej skupiny]]. Krachu frontu držaného silami 8. talianskej a 2. maďarskej armády však už nezabránili.

Postup nemeckých tankových jednotiek smerom z Koteľnikova prinútil sovietsku 51. armádu do 15. decembra ustúpiť za rieku [[Aksaj]]. Na tomto úseku sa začala vyhrocovať situácia, pretože sily 51. armády nedisponovali dostatkom tankov. Bola im preto na pomoc vyslaná 2. gardová armáda generála [[Rodion Jakovlevič Malinovskij|R.J. Malinovského]]. Medzitým boli sovietske sily zatlačené ešte viac na východ k rieke [[Myškova]]. Do 23. decembra von Mansteinovým vyslobodzovacím jednotkám zostávalo do mesta asi 40 {{km|40|m}}. S príchodom gardových jednotiek sa však stala možnosť ďalšieho nemeckého postupu k mestu už iba iluzórna. V tomto momente vydal von Manstein Paulusovi rozkaz na k pokusu o prebitie z kotla. Veľká časť obkľúčených síl však už v tomto momente nebola schopná takéhoto manévru a pokusu o prebitie sa z vnútra nakoniec nikdy nedošlo.

Po tom čo ľavé krídlo skupiny armád Don napadli sily Juhozápadného a Voronežské frontu a vojská Stalingradského frontu zlivkidovali aj zvyšky 4. rumunskej armády a zastavili postup 4. tankovej armády. Možnosti na nadviazanie styku s obkľúčenou armádou sa tak celkom vytratili. Nemci boli nútení ustúpiť 200 až 250 {{km|250|m}} na západ.

V oblasti Stalingradu zostalo obkľúčených najmenej 200 až 250 000 nemeckých vojakov. Nachádzali sa na území širokom zo západu na východ {{km|50 km|m}} a z juhu na sever asi {{km|40 km|m}}. Veľké množstvo ustupovalo v chvate bez zbraní a vybavenia. Cesty boli plné odhodenej a opustenej výzbroje. Nemecká 6. armáda si začala budovať obranné postavenia, mnohé jednotky v choase unikali pred sovietskym postupom na východ k Stalingradu v nádeji, že tam nájdu lepšie podmienky na ochranu pred zimou ako v otvorenej stepi.

Zásobovanie Stalingradu leteckou cestou bolo neudržateľné. Nemci nemali v južnej časti krajiny pripravenú infraštruktúru na to aby v oblasti mohli operovať počas zimy veľké množstvá zásobovacích lietadiel. Čoskoro bola k bojaschopná iba malá časť z nich. Rovnako sovietska protilietadlová obrana a stíhačky spôsobovali nemeckým dopravným lietadlám ťažké straty. Nemci prišli o 266 [[Ju 52]], 42 [[Ju 86]], 165 [[He-111]], 9 [[Fw 200]], [[He-177]] a jeden [[Ju-290]]. Značná časť zvyšných strojov však nebola v dôsledku mrazu a chýbajúcemu technickému zabezpečeniu na letiskách bez krytých hangárov bojaschopná<ref>Winchester, Ch. ''Ostfornt. Hitler's War on Russia.'' Oxford : Osprey Pbl., 1998. s. 71-72</ref>. V prvej polovici decembra sa podarilo priviesť iba 20% potrebných zásob pre jednotky. Nemecké jednotky v kotli pociťovali nielen citeľný nedostatok [[pohonné hmoty|pohonných hmôt]] a [[munícia|munície]] bezpodmienečne nutných pre aktívne vedenie bojových operácií, ale aj nedostatok [[Potravina|potravín]] a [[zdravotnícke potreby|medicínskeho materiálu]].

Sovieti na začiatku januára začali aktívne útočiť na Stalingradský kotol (tzv. [[operácia Kaľco]]). Nemecké velenie v tejto fáze bojov už chápalo, že neexistuje možnosť zachrániť obkľúčené vojská, naviacnavyše existovala reálna možnosť, že sa Sovietom podarí obkľúčiť aj sily skupiny armád Don a vojská sťahujúce sa z Kaukazu tým, že obsadia Rostov-na-Donu. Všetky zálohy boli preto nasadené na spomalenie tohto sovietskeho postupu. Samotným jednotkám v meste bol vydaný rozkaz na obranu do poslednej možnej chvíle, pretože Hitler dobre chápal, že 6. armáda pri Stalingrade na seba viazala veľké množstvo sovietskych vojsk, ktoré mohli byť nasadené do ofenzívy proti von Mansteinovým jednotkám.