Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami

[[9. október|9. októbra]] [[1942]] sa [[Červená armáda]] dočkala dlho očakávanej reformy, vo forme „nedeliteľnej veliteľskej právomoci“, ktorá zrušila funkciu [[politický komisár|politických komisárov]] v armáde. Tak bola odstránená prekonaná dvojitá veliteľská právomoc, komisári sa stali „zástupcami veliteľa pre politické otázky“. Bol to taktiež dôstojnícky post, ale spravidla nižšej hodnosti a predovšetkým mal na starosti politickú výchovu, propagandu, sociálnu starostlivosť a podobne. Dôležitou novinkou bolo, že nemohol zasahovať do rozhodnutí veliteľa a najmenej zo všetkého do jeho rozhodnutí operačného rázu<ref>Alexander Werth: ''Od paktu po Stalingrad.'' Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 448 - 450</ref>.

 

[[Súbor:Bundesarchiv Bild 101I-218-0506-31, Russland-Süd, bei Stalingrad, Hinweisschild.jpg|náhľad|Nemci pri tabuli oznamujúcej 13 km vzdialenosť od Stalingradu]]

15. až 17. augusta 1942 začali postupovať na Stalingrad na širokom fronte jednotky nemeckej 4. tankovej a 6. armády. [[23. august]]a [[1942]] sa XIV. tankový zbor 6. armády prebil cez [[Don]] a severne od Stalingradu v oblasti [[Paňšino]] – [[Verťačij]] – [[Peskovatka]] prenikol pozíciami sovietskej [[Sovietska 4. tanková armáda|4. tankovej]] a 62. armády. Okolo 17. hodiny večer dosiahli Nemci v blízkostí dedín [[Latoškina]], [[Akatovka]] a [[Rynok]] predmestia Stalingradu, len 2{{--}}{{km|3|m}} od [[Stalingradský traktorový závod|traktorového závodu]]. Na oslabenom úseku smerom na [[Stalingradský traktorový závod]], kadiaľ postupovala nemecká [[16. tanková divízia Wehrmachtu|16. tanková divízia]], boli Sovieti nútení zaujať obranu provizórnymi silami. Bol to hlavne [[1077. protilietadlový delostrelecký pluk]], ktorý bol zložený prevažne z mladých žien dobrovoľníčiek továrne [[továreň Červené barikády|Červené barikády]], ale aj oddiel frekventantov vojenských učilíšť a [[10. strelecká divízia NKVD]]. Protilietadlový pluk, ktorého kanóny mohli viesť účinnú paľbu po nemeckých tankoch však nemal zatiaľ žiadne skúsenosti s bojom proti pozemným cieľom. Jednotka však dostala rozkaz držať svoje pozície za každú cenu. Na blížiace sa tanky spustili batérie silnú paľbu a odrazil niekoľko útokov, aj keď útočníkom nespôsobili nijak vážne straty<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=87}}</ref>. Obsluhy jednotlivých batérií však za svoje odhodlanie neustúpiť zaplatili krutú daň. Nemecké tanky nakoniec postaveniami 1077. pluku prenikli, predtým však boli nútené likvidovať postavenia protilietadlových kanónov jedno po druhom. Ich obsluhy viedli paľbu po nemeckých obrnencoch až dokým nebolo aj posledné z ich 37 postavení zničené. Do večera predvoj 6. armády dosiahol pravý breh [[Volga|Volgy]] a oddelili tak 62. armádu od vojsk na jej pravom krídle. Počas bojov pred Stalingradom v tomto období padol španielsky komunistický emigrant [[Rubén Ruiz Ibárruri]].

Na Mamajovu mohylu útočila 295, 71. a 94. pechotná s podporou 29. motorizovanej a 14. a 24. tankovej divízie<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester|titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=65|jazyk=anglicky}}</ref>. Sovietske armády sa pod nemeckým tlakom dostali do ťažkej situácie, obe sa držali iba s veľkým vypätím. Nemci sa čoskoro dostali už 720 metrov od veliteľského stanovišťa 62. armády na Mamajovej mohyle. Keďže boli Sovieti odkázaní hlavne na telefonické spojenie po drôte, bolo veliteľstvo počas neustáleho bombardovania kopca bez spojenia. Čujkov teda prikázal premiestniť veliteľstvo do úžľabiny v ústí rieky [[Carica|Carice]] do Volgy<ref name="Vasilij Ivanovič Čujkov">Vasilij Ivanovič Čujkov: ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 136 - 138</ref>. Postavenia na strmých západných brehoch rieky boli dobre chránené pred ťažkým ostreľovaním{{ref|1}} a na niektorých úsekoch sa stali posledným útočiskom sovietskych vojsk. Ich význam zvyšoval aj fakt, že tam ústili široké kanalizačné potrubia z tovární. Tie bolo možné využiť ako sklady či provizórne obväziská, ale aj pre vstup do rozvetvenej kanalizačnej siete, ktorou sa dalo dostať za nemecké línie. Čujkov na odrazenie nemeckého útoku [[14. september|14. septembra]] použil všetky dostupné zálohy, ktoré mal na západnom brehu k dispozícii. Obzvlášť dôležitá bola obrana hlavného prístaviska, pretože v priebehu noci mali prísť posily. Provizórne zložená tanková brigáda brániaca prístup k prístavisku v priebehu noci prišla o všetkých 19 tankov a prakticky celá vykrvácala, Nemcom sa však k prístavisku dostať nepodarilo<ref name="Vasilij Ivanovič Čujkov"/>. V kritickú noc zo 14. na [[15. september|15. septembra]] prišla cez Volgu na pomoc obliehanému mestu [[13. gardová strelecká divízia]] generála [[Alexandr Iľjič Rodimcev|Rodimceva]]. Nemci podnikli ráno 15. septembra na nerozvinuté gardové jednotky sústredené útok 71. divíziou, pri čom sa rozpútali zúrivé boje. Hlavná železničná stanica zmenila v priebehu nasledujúcich bojov toho dňa majiteľa 4-krát<ref>Vasilij Ivanovič Čujkov: ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 143</ref>. Už [[18. september|18. septembra]] z takmer desiatich tisíc vojakov 13. gardovej divízie zostalo bojaschopných iba niekoľko stoviek.

 

 

Už po niekoľkých dňoch bojov sa začali ulice mesta meniť na nepriechodné rozvaliny. Ako rástli hromady trosiek v uliciach, znižovala sa možnosť nasadenia tankov, čo výrazne uľahčovalo obrancom mesta situáciu. Nemecké vojská využívali svoju nadvládu vo vzduchu a denne ťažko bombardovali Stalingrad. Osvedčili sa im strmhlavé bombardéry [[Junkers Ju 87|Ju-87 „Stuka“]], ktoré boli schopné presne zasahovať {{kg|500}} bombami jednotlivé domy a ohniská odporu. Vzhľadom na to, že obidve bojujúce strany v pouličných bojoch boli nesmierne blízko seba, nemohli byť bombardéry nikdy nasadené na likvidáciu prvej línie obrany bez toho, aby nehrozilo, že zasiahnu aj vlastné jednotky.

Nemeckým jednotkám sa z 21. na [[22. september|22. septembra]] podarilo sústredenými útokmi rozdeliť 62. armádu na dve časti a na úseku 13. gardovej streleckej divízie sa prebiť k hlavnému prístavu v meste<ref>Vasilij Ivanovič Čujkov: ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 165</ref>. Nemci zlikvidovali alebo vytlačili sovietske vojská z centra mesta a definitívne obsadili hlavnú železničnú stanicu aj obchodný dom. Niektoré obkľúčené sovietske jednotky bojovali do posledného muža s obrovským odhodlaním. Preto Nemcom trvalo ešte celé tri dni, kým v centre mesta zlikvidovali všetky ohniská odporu. Následne namierili svoje hlavné údery na severne položenú priemyselnú oblasť.

 

 

[[Boj v zastavanej oblasti|Boje v meste]] boli veľmi kruté. Väčšina nemeckých útokov sa rozpadla na krvavé potýčky menších jednotiek, pri ktorých dochádzalo k boju z blízka. Keďže každý útok väčšej jednotky mal za následok jej dezorganizáciu a pomerne rýchle vyčerpanie fyzických síl i munície, boli jednotky veľmi zraniteľné pred protiútokmi<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester|titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=66|jazyk=anglicky}}</ref> – čo sa prejavilo na oboch stranách. Obrana sa zadržiavala o každý dom. Nezriedka držala každé poschodie domu iná bojujúca strana. Obidve bojujúce strany podnikali často [[protiútok]]y, ktorými sa pokúšali získať stratené pozície späť, čo znamenalo, že sa pouličné boje neustále prelievali zo strany na stranu. Po tom, čo sa v dôsledku ťažkých bojov a bombardovania zmenili ulice mesta na rozvaliny, bol pohyb po povrchu ešte náročnejší. Boje sa preniesli do podzemia, pivníc a kanálov. Na to, aby jedna zo strán postúpila, bolo potrebné intenzívne bombardovanie, delostrelecká príprava, no aj tak sa málokedy útočník posunul o viac ako 200 metrov.