Sluch: Rozdiel medzi revíziami

[[Zvuk]]y sa šíria vo vlnách. [[Frekvencia]] zvukových vĺn sa meria v [[hertz]]och (Hz) a hlasitosť v [[decibel]]och (dB). Človek dokáže vnímať 300 000 rôznych zvukov frekvencie 16 – 20 000  Hz a hlasitosti menej ako 1db hluk 130  dB môže spôsobiť až trvalé poškodenie sluchu.

Intenzita zvuku sa v receptoroch kóduje ako amplitúda tohto receptorového potenciálu. Vyjadruje sa v decibeloch (dB). Decibelová stupnica je logaritmická, čiže 1  dB je 10-krát menej ako 10  dB, ale 20  dB je 100-krát viac ako 1  dB a tak ďalej. Intenzita zvuku nad 140  dB je už pre ľudské ucho bolestivá.

Frekvenciu vibrácií, čiže výšku tónov vnímame vďaka tomu, že bazilárna membrána má rôzne úseky, ktoré rozkmitávajú rôzne frekvencie. Ucho mladého človeka rozoznáva frekvencie 20 – 20 000  Hz (ojedinele od 16  Hz), maximálna citlivosť je od 2 000 do 3 000  Hz.

Sluchová citlivosť sa určuje pomocou audiometrov. Sú to generátory čistých tónov v rozsahu vnímateľných tónov s nastaviteľnou intenzitou. Postupujúcim vekom sa znižuje vnímateľnosť zvukov, najmä frekvencie nad 11 000  Hz už starší ľudia nepočujú. Takisto pri ostatných frekvenciách sa zvyšuje hladina akustického tlaku potrebná na vyvolanie reakcie. Na tomto mieste chcem ešte dodať, že na svete je iba minimum úplne nepočujúcich ľudí a to sú prevažne ľudia s poškodeným mozgom a nie priamo sluchovým orgánom. „Hluchonemý“ človek je v skutočnosti osoba, ktorá má veľmi slabý sluch, zväčša nepočuje zvuky nad 100  dB (toto sa určí na audiometri). Takýchto ľudí je možné a dokonca potrebné učiť rozprávať. Na rozprávanie však nepoužívajú vôbec sluchovú kôru (pokiaľ nemajú sluchovú pomôcku), ale iba zrakovú časť, ktorá sa nachádza na temennom laloku kôry. Podľa najnovších poznatkov sa časti mozgovej kôry, ktoré nie sú používané postupom časučasom zmenšujú, týmto sa znižuje ich funkčná kvalita. Predstavte si napríklad že nebudete niekoľko rokov používať jednu z rúk. V takejto situácii sa v zmysle ekonomického využitia mozgovej kapacity časť mozgu používaná na riadenie pohybov tejto ruky zmenší, aby sa zlepšili aspoň pohybové a iné schopnosti ostatných častí tela. Z tohto vyplýva pre pacientov so sluchovým postihnutím logický záver, že musia mať iné časti mozgu viac rozvinuté, a teda aj funkcia iných zmyslov musela byť na úkor sluchu zlepšená. Toto v zásade nie je problém pokiaľ nechceme nepočujúcich po zavedení sluchovej pomôcky naučiť počúvať a rozprávať. Je dokázané, že keď ide o učenie menších detí pred pubertou, učenie nemusí predstavovať problém. Iné je to v prípade že pacient nikdy nepočul a navyše jeho mentálny a telesný vývoj je už ukončený. Takýto pacienti potom rozprávajú buď veľmi ťažkopádne, alebo sa dokonca ani nenaučia rozprávať ináč ako znakovou rečou.