Jozef Tiso: Rozdiel medzi revíziami

Mníchovská dohoda ukladala Česko-Slovensku vyriešiť postavenie maďarskej a poľskej menšiny do troch mesiacov. Rokovania s Maďarskom viedol práve Tiso, ktorý sa tak ocitol v mimoriadne ťažkej situácii. Nielen, že podobné medzinárodné vyjednávanie nikdy neviedol, ale sám sa na nich zúčastnil po prvýkrát. Stratégia česko-slovenskej strany sa formovala za behu, nakoľko sa zahraničná politika pred tým sústredila najmä na problémy s Nemeckom. Tiso napriek tomu rokovania zvládol na dobrej úrovni a nenaplnili sa tak očakávania Maďarska, že neskúsení slovenskí politici budú ľahkou korisťou. Po neúspechu komárňanských rokovaní 9 – 13. 10. 1938 sa Tiso pokúsil intervenovať v prospech slovenských záujmov u [[Joachim von Ribbentrop|Ribbentropa]]. K Ribbentropovým náznakom, že Nemecko by privítalo podľa možností "veľkú samostatnosť Slovenska" sa však (na rozdiel od separatistu [[Ferdinand Ďurčanský|Ďurčanského]]) postavil pomerne chladne a deklaroval, že uprednostňuje autonómiu v rámci Česko-Slovenska. Tiso, ktorý sa v zahraničnej politike neorientoval, uveril, že získal Ribbentropa na svoju stranu. Výsledok [[Prvá viedenská arbitráž|prvej viedenskej arbitráže]] - Slovensko sa muselo vzdať rozsiahleho územia v prospech Maďarska, bol preto pre neho obrovským sklamaním. Otrasený Tiso tak necelý mesiac po vyhlásení autonómie utrpel závažnú politickú prehru. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu nebolo vhodné pripomínať porušenie nemeckých sľubov, Tiso sa ale veľmi rýchlo zorientoval a našiel iného údajného vinníka – [[Židia|židov]]. Zámienkou sa stala demonštrácia za pripojenie [[Bratislava|Bratislavy]] k Maďarsku v predvečer arbitráže. Tiso, ktorý im len prednedávnom sľuboval, že sa nového režimu nemusia báť, siahol po mimoriadne surovom opatrení – hromadným deportáciám židov na odstúpené územie. Rozkaz nakoniec síce sám odvolal, vystrašeným židom to však mohlo naznačiť budúci vývoj.

Tiso ako predseda a minister vnútra autonómnej vlády niesol vysokýneniesol podiel zodpovednosti za postupnú likvidáciu demokratického zriadenia na Slovensku. Táto nebola vyvolaná iba vonkajšími okolnosťami, ale odrážala jeho dlhodobé postoje, ktorých súčasťou bolo chápanie HSĽS ako jedinej oprávnenej reprezentantky slovenského národa. [[8. november|8. novembra]] [[1938]] sa HSĽS, agrárna strana a niekoľko ďalších menších strán zlúčili a vytvorili [[Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty|Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu – Stranu slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ)]]. Táto tvorila základ budúceho autoritatívneho režimu vojnovej Slovenskej republiky. V januári 1939 slovenská vláda oficiálne zakázala všetky ďalšie strany okrem [[Deutsche Partei|Nemeckej strany]] a [[Magyar Párt|Zjednotenej maďarskej strany]]. HSĽS-SSNJ fungovala ako prakticky výhradná legálna politická organizácia Slovákov na Slovensku. Tiso sa k likvidácii demokratickéhofašistického systému opakovane hlásil a otvorene tvrdil, že fašistické politické strany svoju úlohu dohrali.