Požiar Ríšskeho snemu: Rozdiel medzi revíziami

K požiaru došlo [[27.februára február]]a [[1933]]. Na mieste činu zadržala polícia Holanďana Marinusa van der Lubeho,ktorý pobehával po chodbách budovy s horiacou fakľou v ruke. Skôr ako by sa začalo vyšetrovanie, vyhlásil HItler, že požiar mal byť výzvou ku komunistickému puču a primäl svojich koaličných partnerov (nacisti mali vtedy ešte len troch ministrov) k súhlasu a prezidenta Hindenburga k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení. Prvé: Na ochranu národa a štátu druhé:Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené všetky základné občianske práva, zakotvené v ešte stále platnej ústave, dokonca aj právo známe ako habeas corpus - maj si telo (slobodné)- čo znamenalo, že nikoho nebolo možné bezprávne uväzniť a zároveň sa rozšíril okruh trestných činov spadajúcich pod trest smrti.

Požiar prišiel nacistom vhod, lebo necelý týždeň po ňom sa konali voľby a tieto mimoriadne nariadenia mohli na jednej strane zastrašiť voličov, na druhej prilíkať rabiátov, ktorí sa vždy radi stotožňujús najbrutálnejšou politickou silou. Hitlerovi[[Hitler]]ovi sa napriek tomu nepodarilo získať vytúženú nadpolovičnú väčšinu hlasov. Po voľbách sa teda rozhodol v zastrašovaní obyvateľstva pokračovať, predbežne tým, že zinscenoval politický proces proti Lubemu a spoločníkom, ktorými podľa obžaloby mali byť traja bulharskí komunisti -V.Tanev, B.Popov a G.Dimitrov- ako aj predseda parlamentnej sekcie komunistickej strany Nemecka E.Torgler.Týchto štyroch napokon zbavili obžaloby vďaka tomu, že proces bol verejný a Dimitrovova veľmi presvedčivá obhajoba vyvolala pozornosť v celej Európe.

Dimitrovova verzia bola logickou konštrukciou postaenou na jedinom reálnom základe, a síce na existencii podzemnej chodby medzi budovou ríšskeho snemu a sídlom jeho prezidenta, ktorým bol v tom čase Göring.Táto verzia bola do nedokázaeľných podrobností rozvedená v dvoch tzv Hnedých knihách, ktoré vyšli r.roku [[1933]] a [[1934]] v Londýne[[Londýn]]e.

{{Rq|cat|check|cleanup|iwiki|linkless|style}}