Staroveký Rím: Rozdiel medzi revíziami

V rokoch [[68]]-[[69]] vládli tzv. [[vojenskí cisári]] (Galba,Otho, Vitelius), pričom každý z nich sa dostal k moci po zavraždení druhého. V rokoch [[69]]-[[96]] s k moci dostala tzv. [[flaviovská dynastia]]. Jej zakladateľom bol [[Flavius Vespasianus]] ([[69]]-[[79]]), ktorého ako vojvodcu na výprave proti vzbúrenej [[Palestína|Palestíne]] ([[Židia|Židom]]) povolali do Ríma za cisára. Vespasianus so svojimi generálmi obsadil Aquileu a pri Cremone Viteliove vojská porazil. Vitelia potom zradil generál Caecina. V Ríme sa spory medzi cisármi vyhrotili až natoľko, že príslušníci oboch strán po boji podpálili chrémchrám na Kapitole. Následne na to obsadilobsadili Rím vespasianovci, Vitelius bol zavraždený. Vespasianus v r. 80 postavil nový Kapitol a [[Koloseum]] v Ríme. Za vlády jeho syna [[Titus|Tita]] ([[79]]-[[81]]) vybuchol [[Vezuv]] a boli zničené [[Pompeje]]. Posledným Flaviovcom bol despotický [[Domitianus]] ([[81]]-[[96]]). Všobecne sa vláda Vespasiana a Tita berie ako zlaté obdobie, no Domitianus bol krutý, podobne ako Nero.

V roku [[96]] nastúpil na trón [[Nerva]] ([[96]]-[[98]]), starý senátor, ktorý bol zvolený senátom, aby urovnal pomery. Adoptoval človeka, ktorého pokladal za vhodného nástupcu - [[Traján]]a. Podobne potom postupoval Traján a jeho nasledovníci. Obdobie [[98]]-[[180]] preto nazývame obdobím štyroch adoptovaných cisárov. Bola to zlatá doba rímskej ríše, ale aj začiatok nájazdov barbarov. Traján ([[98]]-[[117]]) bol prvý neitalský cisár. Pochádzal z Hispánie, konkrétne z mesta Italica, ako potomok kolonistov z Itálie. Za neho ríša dosiahla najväčší rozsah (pripojenie [[Dácia|Dácie]], [[Mezopotámia|Mezopotámie]] (115) a pod.) a došlo k všestrannému rozvoju. Snáď najslávnejšia je jeho vojna s Dákmi. Nerva sa totiž zaviazal platiť Dákom ročný tribút, čo Traján neakceptoval a v dvoch vojnách porazil ich kráľa Decebala a dobyl hlavné mesto- Sarmisegetuza, ktoré sa odvtedy nazývala Ulpia Traiana Sarmisegetuza. Za [[Hadrián]]a ([[117]]-[[138]]) už bolo treba prejsť k obranným vojnám, cisár sa vzdal Arménska a bola porazenápotlačená vzbura Židov pod vedením vzbúrenca Šimeona Bar Kochbu, ktorý Júdeu držal 3 roky ([[132]]-[[135]]). Za vlády [[Antonius Pius|Antonina Pia]] ([[138]]-[[161]]) zavládol mier a spravodlivosť. Antoninus je vnímaný ako najlepší cisár vôbec. Mal dokonca väčší rešpekt u nepriateľov, ako Traján či HdriánHadrián. PartskéhoParthského kráľa zastavil v plienení iba dopisom a svojou autoritou. Voči kresťanom vystupoval mierne, zniesol kritiku a za jeho vlády nebol nikto nespravodlivo odsúdený. Potom nastúpili na trón spoločne cisári [[Marcus Aurelius]] ([[161]]-[[180]]), tzv. „filozof na tróne“ a Lucius Verus (161-175). Zatiaľ čo Marcus bol skromný filozof, Lucius sa rád oddával hýreniu. Vraj počas jednej oslavy minul 6 000 000 sesterciousesterciov. Tieto činy zosmutňovali Marca. Cisári bojovali s Parthmi, kde osobne išiel Lucius, avšak namiesto boja iba oslavoval v Antiochíi. Rimania nakoniec vyhrali. Potom nasledovala vojna s [[Markomani|Markomanmi]] a [[Kvádi|Kvádmi]], počas ktorej Lucius zomrel na mŕtvicu. Marcus potom pokračoval bojovať aj na území [[Slovensko|Slovenska]]. Na vojenskej výprave prenikli jeho vojská až k [[Trenčín]]u, kde prezimovali v zime [[179]]-[[180]]. Pamiatkou na ich pobyt je nápis na trenčianskej hradnej skale. Nové provincie založiť nestihol, na mor zomrel vo Viedni.

Dvestoročnú éru úpadku ríše (roky [[180]] - [[395]]) začal cisár [[Commodus]] ([[180]]-[[193]]), rozmaznaný syn Marca Aurelia, ktorý sa venoval viac hýreniu ako vládnutiu. Vystupoval ako gladiátor, zločinmi a oslavami prekonal i Nera, dal zavraždiť vlastnú sestru Lucillu. Nakoniec ho zabil jeden z jeho sluhov. V rokoch [[193]] nasledovala vláda tzv. severovskej dynastie, z ktorých prvý bol [[Septimius Severus]] ([[193]] - [[211]]). Severus porazil uzurpátorov a bojovalo sabojoval s [[Germáni|Germánmi]] a PartmiParthmi, no cisárktorých ich úspešne porazil.

V treťom storočí vyvrcholila kríza principátu. Vládla tzv. vojenská anarchia, ktorá započala smrťou Alexandra Severa. Príčinami chaosu bol nedostatok otrokov (lebo vojny už neboli výbojné), šírenie kresťanstva, [[inflácia]], vzbury ľudí proti vlastnej armáde, lebo im brala potraviny. Tlak barbarov sa zo všetkých strán stupňoval a Rimania ich už viac zadržiavať nemohli. Vznikol [[kolonát]]. Kolonát bol drobný nájom veľkostatkárskej pôdy kolónom - chudobným roľníkom, bezzemkom a otrokom. Od tretieho storočia museli kolóni nájomné platiť namiesto v peniazoch v [[naturálie|naturáliách]] a začali utekať z prenajatých pozemkov a stávali sa lupičmi. Na druhej strane vznikali [[domény]] - veľkostatky s vlastnou remeselnou výrobou, na ktorých pracovali kolóni. Domény boli nezávislé od mestských remeselníkov a niekedy aj celého štátu. Veľkostatkári dokonca často mali i vlastnú armádu. Kmene Gótov opustili svoje sídla pred strachom z Hunov a nebezpečne dotierali na ríšu. Vyplienili i bohaté grécke mestá v Anatólii. Nakoniec ich však cisár Claudius II., zvaný Gothicus (gótsky) porazil. V tomto storočí ssa do légii dostávalo barbarské obyvateľstvo, čo zapríčinil edikt cisára Caracallu z r. 212, ktorý zrovnoprávnil všetkých slobodných obyvateľov v ríši. Nepokoje sa vyostrili, keď Peržania zajali a neskôr zabili v zajatí cisára Valeriána. Východ uzurpovala Palmýrska uzurpátorka, Grékyňa Zénóvia. Gáliu, Britániu a Hispániu ovládol vzdorocisár Postumus. Vyzeralo to, že sa večná ríša rozpadne. Avšak pomery urovnal cisár Aureliánus, ktorý porazil Zénóviu aj tzv. Galské cisárstvo. Znovu teda zjednotil ríšu. StratebáStratená ostala iba časť Germánie a Dácia. Okolo Ríma postavil hradby, čo bol znak defenzívy.

Za tejto situácie cisár [[Dioklecián]] ([[284]]-[[305]]) úplne vylúčil moc senátu a stal sa tak úplne neobmedzeným vládcom (lat. dominus - odtiaľ pojem dominát). Jeho opatrenia, ktoré však mali len dočasnú účinnosť, boli [[devalvácia]] meny (znížením váhy mince), určenie maximálnej ceny výrobkov a najmä administratívne rozdelenie ríše na západnú a východnú. Podľa vzoru perzskích kráľov sa obliekal do orientálnych šiat, nosil perleťovúperleťový korunudiadém a vystupoval ako deus (boh). V každej časti vládol jeden „augustus“ (on sám na východe) a každý augustus mal „cézara“ (spoluvládcu a nástupcu). Toto sa nazýva aj „vláda štyroch“ (tetrarchia). Západ teda riadil augustus Maximianus a cézar Constantinus Chlorus, východ augustus Diocletianus a cézar galeriusGalerius. Rím prestal byť sídelným mestom. Ostal však hlavným mestom. Dioclecián vládol v Nikomédii, Maximianus v Auguste Treverorum. Dioklecián viedol najväčšie prenasledovanie kresťanov. V staršej historiografii sa obdobie po Diokleciánovych reformách označuje ako [[dominát]]. Podľa nových výskumov však zmeny neboli až také radikálne, preto sa uprednostňuje pojem „neskorá antika“. Avšak cisársky dvor ostal definitívne orientálnym. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a žil ďalej v [[Split]]e, kde si postavil palác kolosálnych rozmerov. Na tomto paláci vznikol stredoveký Split.