Poľský Spiš: Rozdiel medzi revíziami

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného Česko-Slovenska roku 1918 Poľsko malo záujem anektovať časť Spiša až po rieku Poprad. Poľskí vojaci obsadili Spiš 6. novembra 1918, ale po porážke pri Kežmarku 8. decembra [[1918]] boli prinútení ustúpiť. V júni 1919 poľskí vojaci opäť obsadili severný Spiš a tiež severnú Oravu. Po bojoch medzi poľskou armádou a česko-slovenskými legionármi a dobrovoľníkmi prišlo k dohode o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach Oravy a Spiša. Na Parižskej mierovej konferencii zredukovali Poliaci svoje požiadavky na celý vtedajší okres Spišská Stará Ves a obce Tatranská Javorina a Ždiar. Napriek sľubu o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach, minister zahraničia [[Edvard Beneš]] podpísal s Poľskom na Konferencii ministrov v Spa (Belgicko) zmluvu o hraniciach, v ktorej sa vzdal 13 spišských dedín o rozlohe 195 km² s 8747 obyvateľmi a 12 oravských dedín (mesto Jablonka a okolie, 389 km², 16133 obyv.), ktorých obyvatelia boli takmer výlučne Slováci resp. sa za nich považovali (keďže sa jednalo prevažne o [[Gorali|goralské]] obyvateľstvo)Poliaci. Poľsko však naďalej požadovalo ďalšie územia okolo Tatranskej Javoriny a Ždiaru. Konflikt bol vyriešený na Konferencii [[Liga národov|Ligy národov]] 12. marca 1924, ktorá rozhodla, že ČSR si ponechá územie Ždiaru a Tatranskej Javoriny a vymení si územia okolo Nižnej Lipnice na Orave za dediny Suchá Hora a Hladovka (tiež na Orave). Nové hranice boli potvrdené Česko-slovensko-Poľskou zmluvou z 24. apríla 1925 a sú totožné s dnešnou hranicou. Poľsko však napriek tomu zostalo nespokojné.

Poľskí vojaci obsadili severný Spiš a Oravu 17. mája 1945 a začali odtiaľ vyháňať slovenských úradníkov, klérus a učiteľov. Nasledovali prepady a perzekúcie voči slovenským obyvateľom anektovaných území. Rovnako sa tam objavili aj ozbrojené zrážky, pri ktorých niekoľko Slovákov bolo zabitých. Výsledkom perzekúcií bol útek asi 6 000 Slovákov (25% tamojšej populácie) z Oravy a Spiša. Slováci z „poľského“poľského Spiša sa usadili prevažne vo Svite, Poprade a Kežmarku, zamagurských obciach a obciach po vyhnaných Nemcoch. Slováci z „poľskej“poľskej Oravy sa usadili prevažne na južnom Slovensku a Sliezsku a Sudetoch v Čechách. Až 10. marca 1947 (po zdĺhavých rokovaniach) bola medzi ČSR a poľskom podpísaná dohoda zaručujúca základné práva Slovákom v Poľsku. Následne bolo otvorených 41 slovenských základných škôl a jedna stredná škola. Na začiatku 60-tych rokov však väčšina z nich bola zrušená.