|
[[Obrázok:Vrubel pan.jpg|thumb|200px|''Pan'', [[Mikhail Vrubel]] 1900.]]
'''Pan''' (po grécky ''Pan'', po latinsky ''[[Faun]]'') bol [[staroveké Grécko|starogrécky]] boh lesov, lovcov a pastierov; syn [[nymfa (mytológia)|nymfy]] [[Dryopa|Dryopy]] a boha [[Hermes (boh)|Herma]] alebo najvyššieho boha [[Zeus|Dia]].
Pán gr., lat. Pan – v Rímskej mytológií Faun
Grétske slovo „pan“ znamená všetko, bol vykladaný ako boh všetkých, predovšetkým však Arkadský boh lesov, lovcov a pastierov.
Najčastejšie syn boha Herma a Dryopy, niekedy je za otca považovaný Zeus, matky sa tiež rôznia- Kallistó, Penelopé, alebo nymfa Oineis.
Predpokladá sa u neho starší pôvod, vďaka jeho zvieracej podobe, pretože mal nohy kozy, kopýtka, bol celý zarastený a malý. Najstaršie umelecké zobrazenia ho ukazujú ešte s kozou hlavou, od 5. stor. p. n. l. z nej však ostali len kozie uši, rožky a briadka.
Vďaka jeho výzoru ho matka odvrhla, pretože keď ho uvidela, dostala strach (podľa neho panický strach) a ušla. Hermés sa ho ale ujal a zobral na Olymp, tam jeho vzhľad ale všetkých tak rozosmial, že radšej odtiaľ ušiel. Schoval sa v Arkádskych lesoch, kde vyrastal v samote. Jeho najmilšími spoločníkmi boli satyrovia, nymfy a Pániskovia (mladší Pánovia ). Nie je jasné, kedy vznikla predstava, že existuje viacero Pánov. Bol pokladaný tiež za člena Dionýzovej družiny. Jeho najobľúbenejším bohom bol Apolón. Pan naučil Apolóna aj vešteckému umeniu, aj keď vedel, že si otvorí konkurenčnú veštiareň. Pan mal vlastnú veštiareň v Arkádii- v Lykosúre a v Troizéne.
Od svojho sprievodu sa niekedy odlučoval a oddával sa samote. Na tých, čo ho vyrušili zo spánku hrozivo zareval a naháňal im panický strach. Strach, ktorým dokázal zahnať na útek aj nepriateľov. Takto pomohol údajne Aténam v bitke pri Marathóne r. 490 p. n. l. a pomohol aj v bitke pri Salamíne. Aténčania mu za to z vďaky postavili svätyňu v jaskyni pod Akropolou, kde ju archeológovia v 19. stor. aj našli.
Pán je známy z množstva historiek, bol necudný, svojou prítomnosťou znepokojoval ženy a mladých ľudí. Vďaka svojmu výzoru si však mohol dovoliť milostné dobrodružstvá len so sedliačkami a nymfami, aj tie však často boli neúspešné. Zaľúbil sa do nymfy Pítys, tá sa však zo strachu pred ním radšej premenila na borovicu. Nymfa Sýringa skočila do vody, dala sa premeniť na tŕstie a tak sa pred ním zachránila. Pán si potom z tohto tŕstia urobil píšťalu- šalmaj, ktorá sa v gréčtine volá po nej – sýrnix, lat. harundo/ fisula. Sýrnix sa skladal zo siedmich, rôzne dlhých zrezaných trúbok vedľa seba. Hermés si podľa jeho píšťalky zhotovil flautu, ktorú vydával za svoj vynález a predal ju Apolónovi.
Úspech mal s nymfou Echó, ktorá ho sprevádzala ako ozvena po horách. Mal s ňou dcéru Iygniu. S Eufemé mal syna Krotosa, z ktorého sa stal strelec zo zverokruhu.
Známa je tiež historka o jeho hudobných pretekoch s Apolónom na hore Tmólos. Týchto pretekov sa zúčastnil aj legendárny kráľ Midas. Midasovi sa nepáčilo Apolónovo víťazstvo, tvrdil, že jednoduchá hra na pastiersku píšťalku je krajšia. Apolón ho za túto kritiku vyťahal za uši, tie už potom kráľovi ostali.
Pôvodne žil Pán len v arkádskych lesoch, neskôr sa s ním ľudia stretávali v celom gréckom svete. Do Ríma zaviedol podľa báje Pánov kult Eundros. V rímskom svete splynul so starým bohom Faunom. Boh Faun bol boh lesov, polí, dobytka, ochranca úrody a plodnosti. Podľa rím. mýtov to bol syn boha veštenia Pika. Naučil ľudí orať a zušľachtil ich mravy . S manželkou Faunou, podľa inej verzie Manikou, mali syna Latina- kráľa Latinov.
Uctievali ho ako ochrancu dobytka pred vlkmi- Lupercus, ako ochrancu lesov- Silvanus a celej prírody.
Faun bol v niektorých stredomorských oblastiach uctievaný do 8. stor. n. l. Po zániku antického sveta znovu ožili v renesancii, kedy sa z božskej bytosti premenil na ozdobu kniežacích parkov. Počas baroka a rokoka mu pripadla funkcia dnešných sadrových trpaslíkov.
Jeho antických vyobrazení sa zachovalo veľmi veľa, najmä na vázových maľbách. Medzi najvýznamnejšie sochy patria Faun a Olympos- rím. kópia helenistickej sochy z 2. stor. p. n. l., Afrodita zaháňajúca Fauna a tzv. Faun barberini, v ktorom dosiahlo sochárstvo samú hranicu výrazových možností.
Narodil sa s capími nohami, rohmi a dlhými fúzmi, takže jeho matka dostala z neho strach a ušla. [[Hermes (boh)|Hermes]] sa ho však ujal a priniesol ho na [[Olymp]]. Bohovia sa jeho výzoru tak smiali, že ušiel a schoval sa do arkádskych lesov, kde potom všetkými opustený vyrástol a venoval sa najmä paseniu dobytka a hraniu na píšťale. Jeho najmilšími spoločníkmi boli [[Satyrovia]], nymfy a veselá družina boha vína [[Dionýzos|Dionýza]]. Okrem toho mal z bohov najradšej [[Apolón]]a a naučil ho vraj aj veštiť. Často prebýva na opustených miestach, v lesoch a roklinách. Jeho prítomnosť je sprevádzaná u ľudí pocitom úzkosti až iracionálneho, neovládateľného strachu (odtiaľ panický strach).
== Pozri aj ==
| 