Milan Hodža: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 31:
Ako sociálno-filozoficky orientovaný mysliteľ rozpoznal (ako jeden z mála) veľké nebezpečenstvá, ktoré vtedy tiahli Európou - ako z ruského boľševizmu, tak aj z nemeckého národného socializmu. Odmietal sa orientovať na ktorúkoľvek z týchto strán a vyzýval na „hrádzu“ a obranu voči nim vo forme užšej spolupráce krajín strednej Európy. Najskôr to bola tzv. [[Malá dohoda]], potom roku 1936 Dunajský plán, pre ktorý sa neskôr ujal názov Hodžov plán. Išlo o utvorenie homogénneho hospodárskeho priestoru v strednej Európe odstránením colných bariér a zriadením zóny voľného obchodu („od [[Slobodné mesto Gdaňsk|Gdaňska]] po [[Solún]]“). Takisto kládol dôležitosť na to, aby sa týchto iniciatív držalo [[Česko-Slovensko]] - z dôvodu svojej tradície demokracie, občianskych slobôd a hospodárskeho pokroku (…ak sa ''"nebudeme usilovať o strednú Európu, tak to urobí so svojimi protektormi Maďarsko. Nie je nám ľahostajné, či strednú Európu sformuje naša priemyselná a poľnohospodárska demokracia a či maďarský aristokratizmus“''). Jeho plány nakoniec stroskotali - z veľkej časti kvôli preváženiu partikulárnych záujmov a revanšistických ambícií (napríklad zámer anulovať Trianon) nad naozajstnými národnými záujmami národov strednej Európy.
V slovesnkom agrárnom hnutí sa Hodža postupne prepracoval na vedúce miesto, keď postupne z jej vedenia vytlačil svojho konkurenta Vavra Šrobára. V júni 1922 sa strana spojila s českou agrárnou stranou a pokračovala pod názvom Republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu, v ktorej Hodža zaujímal vedúce pozície. Potom, ako sa prevalili jeho úplatkárske aféry (vyňatie veľkostatkov bulharských princov z pozemkovej reformy a sanácia družstevnej centrály v Sofii za 100 tis. leva) na priamy pokyn prezidenta Masaryka 20. 2. 1929 abdikoval z politických funkcií a utiahol sa do Tatranskej Polianky.
Vrcholom jeho politického pôsobenia bol post ministerského predsedu ČSR v rokoch [[1935]] až [[1938]]. Treba uviesť, že ako predseda vlády mal ostré spory s prezidentom [[Edvard Beneš|Edvardom Benešom]]. A tieto spory pokračovali aj po rozbití ČSR.▼
Do politiky sa onedlho vrátil a opäť zasadol do kresla ministra zemedelstva. Vrcholom jeho politického pôsobenia bol post ministerského predsedu ČSR v rokoch [[1935]] až [[1938]].
Po svojom nástupe do funkcie vyhlásil: ''Mám ambíciu za svojho života vyriešiť slovesnký problém'', čo sa mu však nepodarilo - už prvé veľké rokovanie s ľudákmi v r. 1936 stroskotalo.
1. januára 1938 obnovil vydávanie novín "Slovesnký hlas" (pod redakciou Dr. J. Rudinského). V agrárnej strane sa zdvihla vlna odporu nielen preto, lebo ich dal tlačiť nie v novej tlačiarni agrárnej strany v Bartislave, ale v Žiline, ale hlavne preto, lebo bol citeľný Hodžov odklon od idey českoslovesnkej národnej jednoty smerom k hlásaniu svojbytnosti slovesnkého národa.
▲
=== Činnosť M. Hodžu v čase Mníchova ===
Řádek 44 ⟶ 50:
=== po 1938 ===
M. Hodža v jeseni [[1938]] opustil [[Česko-Slovensko]] a usadil sa najskôr vo Francúzsku (istý čas strávil po vyčerpávajúcich hektických dňoch na liečení vo Švajčiarsku).
V tom čase budil rozpaky fakt, že Hoďza nevystúpil v zahraničí so žiadnym verejným protestom proti okupácii Číech a Moravy Nemeckom. Očakávalo sda, že rovnako ako prvý Čech v exile - Beneš, odsúdi okupáciu i prvý Slovák v exile - Hodža, najmä keď išlo o posledného ministerského predsedu ČSR pred Mníchovom. Keď v novembri 1939 vznikla v [[Paríž]]i [[Slovenská národná rada]], ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja, jej predsedom sa stal Milan Hodža. Už v tom čase bol za obnovenie ČSR, ale na zásade práva Slovákov starať sa o svoje veci samostatne, s výnimkou sfér zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy, kde sa malo postupovať spoločne. E. Beneš sa postavil nielen proti M. Hodžovi, ale i proti parížskej SNR. Zo sporu o vedenie vyšiel víťazne Dr. E. Beneš. Milan Hodža od roku [[1941]] pôsobil v USA. Aktivizoval sa v krajanských spolkoch. Načrtával projekt, aby po porážke nacistov vznikla v strednej Európe konfederácia podunajských štátov. Táto konfederácia mala mať čo najtesnejšie styky s [[Spojené štáty|USA]], keď správne predpokladal, že rozhodujúcou silou v tejto krutej vojne a po nej sa stane takto vojensky a priemyslovo mohutná veľmoc, ktorá bola naviac vzorom aj v uplatňovaní demokracie. Milan Hodža bol aj novinár. Jeho články a polemiky vyšli knižne v 7 zväzkoch. No vydal aj iné knižné diela. Jeho [[Federation in Central Europe]] ([[Londýn]] r. 1942) bolo roku 1997 vydané v slovenskom jazyku, preklad edične pripravil historik [[Pavol Lukáč]] ([http://www.kalligram.sk/start.php?id=3&id_row=686&detail=1 Federácia v strednej Európe]).
Řádek 68 ⟶ 77:
'''[[Robert William Seton-Watson|R. W. Seton-Watson]]''', britský historik:
''„(M. Hodža) sa vymanil skôr než ktokoľvek iný z provincionálneho nazerania a hľadel na slovenský problém v celom jeho rozsahu ako na dôležitú súčasť celej európskej situácie.“''
'''[[Vavro Šrobár]]''', vo svojej knihe Osvobodené Slovensko obvinil Hodžu z promďarských postojov v Budapešti v r. 1918<ref>Vavro Šrobár, Osvobodené Slovensko (Čin Praha 1928) str. 328</ref>:
''„Prvé vystúpenie Hodžovo v úlohe zahraničnej politike úplne stroskotalo. Lebo precenil svoje diplomatické schopnosti a neznal ducha evropskej demokracie... Keby bol Hodža býval v tej kritickej dobe pravdivým voči sebe, bol by musel povedať: Nemám práva, nemám splnomocnenia... Ale Hodža privlastnil si moc a právo, ktoré mu nepatrilo kompromitoval Dulu a spoločníkov a nejviac seba...“''
'''[[De Witt C. Poole]]''', významný americký diplomat a spolupracovník M. Hodžu počas II. svetovej vojny:
| |||