Bitka na Dnepri: Rozdiel medzi revíziami

Kvôli neúspechu pri rozširovaní predmostia pri Bukrine sa rozhodol veliteľ Voronežského frontu [[Nikolaj Fiodorovič Vatutin|Vatutin]] presunúť [[3. gardová tanková armáda|3. gardovú tankovú armádu]] do predmostia pri Ľjuteži. Pri presune však musela armáda okrem Dnepra prekračovať aj rieku [[Desna]], čo sa podarilo prvým tankom 20. brigády z chodu jazdou v utesnených vozidlách pod vodu. V noci z 5. na 6. októbra následne týchto 60 tankov prekročilo pri Ľjuteži Dneper a pomohlo upevniť tamojšie predmostie.

 

Medzi najväčšie predmostia, ktoré Sovieti získali patrilo predmostie južne od [[Kremenčug]]u, ktorý oslobodili 29. septembra. Do 10. októbra ho [[Sovietska 37. armáda|37. armáda]] rozšírila na 35 km šírku a hĺbku 6 - 12 km. Ťažké boje prebiehali aj na iných miestach. Konevovmu Stepnému frontu sa podarilo za ťažkých strát rozšíriť predmostie pri ostrove Glinsk-Borodajevsk. Živá sila 123. pluku 53. streleckej divízie v dôsledku bojov nemeckými tankami klesla z 2000 na 300 bojaschopných mužov, čo predstavovalo 85% straty v priebehu 2 týždňov. Toto predmostie sa ocitlo pod ťažkými údermi nemeckého letectva a delostrelectva hneď od začiatku a zachrániť sa ho podarilo, najmä vďaka koncentrácii vlastných diel a [[Kaťuša (raketomet)|kaťuší]]. Toto však neboli ojedinelé boje, prakticky vo všetkých predmostiach, ktoré sa podarilo udržať pôvodná sila divízií poklesla na 25 až 50% pôvodného stavu. Väčšina predmostí, ktoré nakoniec neboli vhodné na útok bola opustená. Najvyššie velenie dalo prednosť hlavne oblastiam pri Kremenčugu a Dneporopetrovsku.