|
[[Image:Tyre Triumphal Arch.jpg|right|thumb|200px|Víťazný oblúk]]
Týros'''Súr''' alebo najmä v staroveku '''Tyros'''(po grécky Tyros, po arabsky صور, Sur,- čoSúr znamená= »"skala«") je prístavné mesto na juhu Libanona, v staroveku významné [[Feničania|fenické]] prístavné mesto (vtedy umiestnené na ostrove a protiľahlej pevnine). Nachádza sa približne 80 km južne od Bejrútu a približne 40 km južne od SidónaSidónu.
Ako uvádza Herodotos, začiatky osídlenia siahajú do 3. tisícročia pred n. l. (okolo roku 2750 pr. n. l.), keď si sidónski prisťahovalci založili nový prístav. Väčšiu časť 2. tisícročia pred n. l. bol Týros podriadený Egyptu a obchodoval s ním. ▼Mesto si udržiavalo priateľské styky so Šalamúnom a prispelo na stavbu chrámu v Jeruzaleme. V 9. storočí pred Kr. rozšíril Tyros svoj vplyv nad Stredozemné more: o.i. založil [[Kartágo]]. Mal rozsiahlu námornú flotilu. Mesto bohatlo najmä z obchodu s purpurom a vyrábalo sklo. Alexander Veľký tu dal vybudovať 600 m dlhú a 60 m širokú hrádzu k ostrovu. V roku [[688 pred Kr.]] ho dobyl asýrsky kráľ [[Aššurbanipal]]. Neskôr patril do Rímskej ríše. Po obsadení Arabmi v roku 638 po Kr. obchodný význam mesta klesol, roku 1124 ho dobyli križiaci a 1291 ho rozboril turecký sultán.
Takzvanou „ zasľúbenou zemou“, kam Mojžiš a Jošua viedli Hebrejcov, bolo územie Kanaánu zaberajúce plochu asi 480 kilometrov dlhú a 80 kilometrov širokú, ktorá sa rozkladala od južnej časti Mŕtveho mora až do severných oblastí, kde dnes leží Libanon. Obyvatelia tohto územia boli všeobecne známi ako Kanaánci, ale ich krajina pozostávala z celej série mestských štátov. Tie svojou organizáciou trochu pripomínali neskoršie grécke mestské štáty, ktorých obyvatelia sa pokladali za Aténčanov, Trójanov, Sparťanov a Korinťanov.
Obyvateľov lepšie prosperujúcich kanaánskych námorných mestských štátov v severnejších častiach stredomorského pobrežia vonkajší svet poznal ako Feničanov. Toto slovo má grécky pôvod a robí narážky na týrske purpurové farbivo, ktoré títo východní Kanaánci extrahovali z mäkkýšov a využívali ho pri ručnej výrobe kráľovských rób. Feničania, v doslovnom význame „ purpuroví ľudia“, sa začali dívať sami na seba ako na odlišných a nadradených nad ostatnými Kanaáncami. Podliehali však tým istým raným vplyvom a zhruba dodržiavali podobné náboženské tradície ako obyvatelia vnútrozemských štátov, ako boli Jebuzejci ( pôvodní obyvatelia Jeruzalema) . Preto všetci obyvatelia tejto krajiny patria ku Kanaáncom, pričom ďalšie termíny ako Jebuzejci alebo Feničania iba podrobnejšie opisujú, z ktorej časti Kanaánu pochádzajú jednotlivé osoby.
V meste sú početné archeologické nálezy (hradby, kúpele, nekropola, vodovod, divadlo, hypodróm atď.) z najrôznejších období.
Fenická časť Kanaánu predstavovala úzky pás územia dlhý približne 320 kilometrov, ktorý siahal do vnútrozemia iba na osem až dvadsaťštyri kilometrov a z východu ho ohraničovalo pohorie Libanon. Hoci Feničania sa pokladali za jediný národ, nešlo o zjednotený štát, ale o skupinu mestských kráľovstiev, kde jedno zvyčajne dominovalo nad ostatnými. Najdôležitejšími mestami boli Simyra, Zarefat ( Sarafand), Byblos, Jubeil, Atrwad ( Rouad), Acco ( Akko) , Sidón ( Saydá), Tripolis, Týros ( Súr) a Bérytos ( Bejrút) . Vedúcou silou boli striedavo mestá Týros a Sidón.
Druhá kniha Samuelova ( 5: 10) vysvetľuje ako týrsky kráľ Chíram ponúkol Šalamúnovmu otcovi, kráľovi Dávidovi, že mu poskytne cédrové drevo, tesárov a kamenárov, a dokonca mu postavil dom ako ukážku staviteľských schopností, aké môžu ponúknuť fenickí remeselníci, ktorých si môže prenajať. Za túto pomoc musel byť Dávid vďačný, lebo chcel zmeniť svoje malé a novo dobyté jebuzejské mesto na vhodný príbytok Jahveho, svojho nového boha. Do stavby sa však nikdy nepustil, túto úlohu prenechal Šalamúnovi.
==Dejiny ==
Ako naznačuje Prvá kniha kráľov ( 5: 15- 20) , Šalamún hneď ako sa stal kráľom, napísal kráľovi Chíramovi a žiadal, aby Feničania pripravili pracovné sily. Fenický kráľ odpovedal chválou: „Nech je požehnaný Hospodin, ktorý dal Dávidovi múdreho syna nad týmto veľkým ľudom.“ Poďakoval sa židovskému Baalovi ( Jahvemu) a blahoželal Šalamúnovi k múdrosti, že obchod zveril Chíramovi, lebo celá plánovaná výstavba predstavovala slušný kontrakt.
▲Ako uvádza Herodotos, začiatky osídlenia siahajú do 3. tisícročia pred n. lKr. (okolo roku 2750 pr.pred n. lKr.), keď si sidónskitu [[sidón]]ski prisťahovalci založili nový prístav . Podľa iných názorov bolo mesto založené až v 15. storočí pred Kr. Väčšiu časť 2. tisícročia pred n. lKr. bol TýrosTyros podriadený Egyptu a obchodoval s ním.
Čo býva pri dojednávaní veľkého kontraktu nezvyčajné, Šalamún zrejme poskytol Chíramovi otvorený účet bez ohraničenia sumy. Chíram odpovedal po poslovi, že kontrakt platí, ak mu Šalamún pošle každý rok veľké množstvo pšenice a olivového oleja a očividne vôbec nespomenul dokončenie stavby.
Archeologické výskumy v Gebale ukazujú, že Feničania stavali v bronzovej dobe veľké kamenné stavby a neskôr vyvinuli aj model verejnej stavby v štýle známom ako bit- hileni. Charakteristickým rysom tohto typu stavby je veľké vonkajšie otvorené nádvorie obklopené z troch strán miestnosťami, do ktorých sa vstupuje cez stredovú prijímaciu halu. Ak sa tento štýl použil na stavbu chrámu, vonkajšie nádvorie malo čisto dekoratívnu funkciu. Aj tak však viedlo k jediným stredným dverám, ktorými sa vchádzalo do svätyne.
Druhá kniha Samuelova ( 5: 10) vysvetľuje ako tyrský kráľ Chíram ponúkol Šalamúnovmu otcovi, kráľovi Dávidovi, že mu poskytne cédrové drevo, tesárov a kamenárov, a dokonca mu postavil dom ako ukážku staviteľských schopností, aké môžu ponúknuť fenickí remeselníci, ktorých si môže prenajať. Za túto pomoc musel byť Dávid vďačný, lebo chcel zmeniť svoje malé a novo dobyté jebuzejské mesto na vhodný príbytok Jahveho, svojho nového boha. Do stavby sa však nikdy nepustil, túto úlohu prenechal Šalamúnovi. Ako naznačuje Prvá kniha kráľov ( 5: 15- 20) , Šalamún hneď ako sa stal kráľom, napísal kráľovi Chíramovi a žiadal, aby Feničania pripravili pracovné sily. Fenický kráľ odpovedal chválou: „Nech je požehnaný Hospodin, ktorý dal Dávidovi múdreho syna nad týmto veľkým ľudom.“ Poďakoval sa židovskému Baalovi ( Jahvemu) a blahoželal Šalamúnovi k múdrosti, že obchod zveril Chíramovi, lebo celá plánovaná výstavba predstavovala slušný kontrakt. Čo býva pri dojednávaní veľkého kontraktu nezvyčajné, Šalamún zrejme poskytol Chíramovi otvorený účet bez ohraničenia sumy. Chíram odpovedal po poslovi, že kontrakt platí, ak mu Šalamún pošle každý rok veľké množstvo pšenice a olivového oleja a očividne vôbec nespomenul dokončenie stavby. Archeologické výskumy v Gebale ukazujú, že Feničania stavali v bronzovej dobe veľké kamenné stavby a neskôr vyvinuli aj model verejnej stavby v štýle známom ako bit- hileni. Charakteristickým rysom tohto typu stavby je veľké vonkajšie otvorené nádvorie obklopené z troch strán miestnosťami, do ktorých sa vstupuje cez stredovú prijímaciu halu. Ak sa tento štýl použil na stavbu chrámu, vonkajšie nádvorie malo čisto dekoratívnu funkciu. Aj tak však viedlo k jediným stredným dverám, ktorými sa vchádzalo do svätyne. Potopené zvyšky Chíramovho ohromujúceho prístavu prvý raz lokalizoval otec Antoine Poidebard, keď vykonával vzdušný prieskum Libanonu v balóne naplnenom horúcim vzduchom v roku 1925. Chíram dostal vynikajúci nápad premiestniť jadro svojho mesta z pobrežia na more, čo bolo nezmerné a inšpirujúce podujatie, využívajúce všetky skúsenosti jeho technikov. Na začiatku Chíramovho panovania sa hlavný prístav Týros rozkladal na pevnine, ale kráľovi stavitelia zistili, že šesťsto metrov od pobrežia je ostrov, ktorý by mohol byť pevnosťou s výbornou možnosťou obrany a mohol poskytovať aj integrovaný systém dokov pre jeho flotilu. Vybrané miesto pozostávalo z dvoch plochých a čiastočne ponorených skalných ríms. Podľa historika Gerharda Herma celá konštrukcia musela zamestnávať tisíce mužov celé roky, lebo kamennú drvinu a okruhliaky využívané ako výplňový materiál museli privážať z pevniny. Hermov opis stavby pokračuje takto:
Potopené zvyšky Chíramovho ohromujúceho prístavu prvý raz lokalizoval otec Antoine Poidebard, keď vykonával vzdušný prieskum Libanonu v balóne naplnenom horúcim vzduchom v roku 1925. Chíram dostal vynikajúci nápad premiestniť jadro svojho mesta z pobrežia na more, čo bolo nezmerné a inšpirujúce podujatie, využívajúce všetky skúsenosti jeho technikov.
Na začiatku Chíramovho panovania sa hlavný prístav Týros rozkladal na pevnine, ale kráľovi stavitelia zistili, že šesťsto metrov od pobrežia je ostrov, ktorý by mohol byť pevnosťou s výbornou možnosťou obrany a mohol poskytovať aj integrovaný systém dokov pre jeho flotilu. Vybrané miesto pozostávalo z dvoch plochých a čiastočne ponorených skalných ríms. Podľa historika Gerharda Herma celá konštrukcia musela zamestnávať tisíce mužov celé roky, lebo kamennú drvinu a okruhliaky využívané ako výplňový materiál museli privážať z pevniny. Hermov opis stavby pokračuje takto:
Celé podujatie spočívalo na rozsiahlom a starostlivo vypracovanom pláne. Severná časť umelo vytvoreného ostrova, tzv. vnútorný alebo sidónsky prístav, vznikla výplňami a vykopávkami, južný vonkajší čiže egyptský prístav vybudovali pomocou prístavných hrádzí a mól. Nad menším, novo vytvoreným ostrovom ležiacim na východ od väčšieho rífu - preto bol bližšie k pobrežiu - Chíram postavil rozľahlú a peknú občiansku budovu, ktorá neskôr získala grécke meno Eugehoros. Spomínaný panovník zrejme strhol väčšinu starších budov a získaný materiál použil na tento účel. Židovský historik Josephus Flavius hovorí: „On { Chíram} sa vydal aj do hôr nazývaných Libanon a stínal tam kmene na stropy chrámu a zrúcal staré chrámy a postavil nové pre Herakla { Melqarta} a Astarte {Venušu} . "
Týros bol známy nielen ako najpevnejšia, ale aj najkrajšia metropola starovekého sveta tých čias. Nie je to nič prekvapujúce, lebo Chíram zamestnával potomkov architektov, ktorí kedysi stavali mykénske kráľovské paláce a vily na Kréte. Vtedajší obyvatelia Týru volali svoje mesto Sor, čo vo fenickom jazyku znamená „ skaly“ . Dnešní obyvatelia ho nazývajú arabský variantom tohto mena - Súr. Obidve mená sú správne: Týros bolo mesto na útese, umelo zhotovená pevnosť na mori. ▼Ak hľadáme symbol, ktorý by mohol odteraz charakterizovať Feníciu, mohli by sme vybrať mesto postavené Chíramom.
▲TýrosTyros bol známy nielen ako najpevnejšia, ale aj najkrajšia metropola starovekého sveta tých čias. Nie je to nič prekvapujúce, lebo Chíram zamestnával potomkov architektov, ktorí kedysi stavali mykénske kráľovské paláce a vily na Kréte. Vtedajší obyvatelia TýruTyru volali svoje mesto Sor, čo vo fenickom jazyku znamená „ skaly“ . Dnešní obyvatelia ho nazývajú arabský variantom tohto mena - Súr . Obidve mená sú správne: TýrosTyros bolo mesto na útese, umelo zhotovená pevnosť na mori.
Aj problém zásobovania tohto umelo vybudovaného ostrova vodou sa vyriešil s vynaliezavosťou zastavujúcou dych. V skalách, ktoré Chíram vybral ako základy mesta, neboli pramene s čerstvou vodou, a keď lokalitu skúmali archeológovia, predpokladali, že mesto muselo byť počas obliehania závislé od nádrží na dažďovú vodu. Mýlili sa však: Chíram bol oveľa dômyselnejší projektant, aby vymyslel iba toto. Fenický potápači zadržiavajúci dych lokalizovali pod hladinou pramene so sladkou vodou, ktorá vyvierala z morského dna, a na miesta ústiace do slanej vody napojili tunely. Tlak prameňa vytláčal pitnú vodu nahor, ktorá cez sieť z kožených potrubí pritekala tam, kde bolo treba. Prekvapuje, že grécky geograf Strabón zaznamenal, ako tento systém stále fungoval aj po takmer deviatich storočiach. Civilné Chíramove projekty sa realizovali až nakoniec. ▼
Takže teraz už vieme, že týrsky kráľ Chíram bol vážnym staviteľom a vynikajúcim projektantom.
▲ Aj problémProblém zásobovania tohto umelo vybudovaného ostrova vodou sa vyriešil s vynaliezavosťou zastavujúcoutak, dych.že Vv skalách, ktoré Chíram vybral ako základy mesta, neboli pramene s čerstvou vodou, a keď lokalitu skúmali archeológovia, predpokladali, že mesto muselo byť počas obliehania závislé od nádrží na dažďovú vodu. Mýlili sa však: Chíram bol oveľa dômyselnejší projektant, aby vymyslel iba toto. Fenický potápači zadržiavajúci dych lokalizovali pod hladinou pramene so sladkou vodou, ktorá vyvierala z morského dna, a na miesta ústiace do slanej vody napojili tunely. Tlak prameňa vytláčal pitnú vodu nahor, ktorá cez sieť z kožených potrubí pritekala tam, kde bolo treba. Prekvapuje, že grécky geograf Strabón zaznamenal, ako tento systém stále fungoval aj po takmer deviatich storočiach. Civilné Chíramove projekty sa realizovali až nakoniec.
Aristokracia a stredná trieda pobrežného Kanaánu ovládali výhodný medzinárodný obchod. Tieto blahobytné pobrežné mestá nepotrebovali veľa pracovných síl; peniaze zarábali v zahraničí a všetok potrebný tovar dovážali. Stratili kontakt s roľníckou vrstvou, ktorú v podstate nepotrebovali. Vznikli tak dve odlišné vrstvy kanaánskej spoločnosti: obyvatelia miest, ako bol Byblos a Týros, a vidiecka spodina. Obyvatelia miest sa lepšie vyznali vo vede, filozofii a teológii. Tešili sa svojej kultúre a tradíciám, kým ostatní sa mohli pýšiť iba spleťou svojich starých mýtov. Zreorganizovali však svoje mýty do podoby náboženského dedičstva monoteizmu.
Obyvatelia kanaánskych miest na čele s Melchisedekom v Jeruzaleme a Chíramom v Týre uctievali Slnko a Venušu, rozumeli astronómii a praktizovali tajné korunovačné rituály, kým vidiecka spodina vyznávala menej zložité roľnícke náboženstvo, kde boh a jeho syn zmieral na konci každej sezóny, aby sa na jar opäť narodil.
Zlatá doba TýruTyru začala začiatkom 1. tisícročia pr. n.pred lKr., keď Filištínci zničili dovtedy významnejší Sidón. Kráľ Chiram I., ktorý začal vládnuť v roku 969 pr. n.pred lKr. najprv zlúčil ostrov, ktorý bol najstaršou časťou mesta, s menším ostrovčekom a takto vzniknutý väčší ostrov spojil s pevninou násypom. Rozvinul obchodné kontakty so židovskými kráľmi Dávidom a Šalamúnom a dodával im cédrové drevo a pracovnú silu na stavbu Jeruzalemského chrámu. Ako protihodnotu dostal 20 menších miest v Galilei a rozvinul obchodné vzťahy ešte s Arabmi a so severnou a východnou Afrikou. V tom čase sa Tyros stal najvýznamnejším fenickým mestom, ktoré zakladalo kolónie na Sicílii a na severoafrickom pobreží. Stredozemné more bolo v tých časoch známe ako Tyrské more.
V tom čase sa Týros stal najvýznamnejším fenickým mestom, ktoré zakladalo kolónie na Sicílii a na severoafrickom pobreží. Stredozemné more bolo v tých časoch známe ako Týrske more. Po 33 rokoch sa vláda Chírama skončila. TýrosTyros spočiatku ešte ďalej rozkvital a šíril svoje obchodovanie v Stredozemí, avšak dochádzalo k ustavičným bojom a prevratom na tróne. Podľa legendy o trón bojovala tiež princezná Elisa, viac známa ako Dido. Keď jej prevrat nevyšiel, utiekla do severnej Afriky, kde v blízkosti dnešného Tunisu založila Kartágo.
V roku 842 pr. n. l. Týros sa stal asýrskou vazalskou dŕžavou, ktorá novým vladárom platila dane, začo si však uchránila širokú autonómiu a obchodovala až poza Gibraltársku úžinu so západnou Afrikou a Veľkou Britániou. Viackrát sa Týros pokúšal striasť asýrskej nadvlády, avšak zakaždým neúspešne, pretože proti nemu vystúpili i ostatné fenické mesta. Keď roku 612 pr. n. l. Asýria zanikla, Týros prešiel pod nadvládu Neobabylonie. V roku 586 pr. n. l. sa Týros znovu vzoprel. Nabuchodonozor II. ho obliehal 13 rokov, no Týrčania ustúpili na ostrov a zničili násyp, a tak obliehanie bolo neúspešné. I napriek tomu sa týmto končí zlaté obdobie Týru a v čase vlády Peržanov si Týros v tieni Sidónu iba sčasti navrátil niekdajší vzhľad. ▼
V roku 332 pr. n. l. do mesta prišli oddiely Alexandra Veľkého. Na rozdiel od ostatných fenických miest Týros sa nemienil vzdať. Alexandrovi vojaci aj napriek neustálemu ostreľovaniu obrancov trpezlivo budovali nový násyp (a tým sa mesto zmenilo na polostrov, ktorý je aj dodnes) a nato postavili najvyššie známe (20 poschodové) obliehacie veže v histórii. Po 7 mesiacoch bol odpor zlomený a vojaci Alexandra sa strašným spôsobom pomstili obyvateľom mesta: asi 30.000 ich povraždili či predali do otroctva. ▼▲ V roku 842 pr.pred nKr. l.sa Týros saTyros stal asýrskou vazalskou dŕžavou, ktorá novým vladárom platila dane, začo si však uchránila širokú autonómiu a obchodovala až poza Gibraltársku úžinu so západnou Afrikou a Veľkou Britániou. Viackrát sa TýrosTyros pokúšal striasť asýrskej nadvlády, avšakno zakaždým neúspešne, pretože proti nemu vystúpili i ostatné fenické mesta. Keď roku 612 pr. n.pred lKr. Asýria zanikla, TýrosTyros prešiel pod nadvládu Neobabylonie. V roku 586 pr. n.pred lKr. sa TýrosTyros znovu vzoprel. Nabuchodonozor II. ho obliehal 13 rokov, no TýrčaniaTyrčania ustúpili na ostrov a zničili násyp, a tak obliehanie bolo neúspešné. I napriekNapriek tomu sa týmto končí zlaté obdobie TýruTyru a v čase vlády Peržanov si TýrosTyros v tieni Sidónu iba sčasti navrátil niekdajší vzhľad.
Týros sa aj po týchto udalostiach vzmáhal a do roku 126 pr. n. l. si vydobyl plnú autonómiu v rámci seldžuckého kráľovstva. V roku 64 pr. n. l. prešiel pod vládu Ríma a o niečo neskôr sa stal správnym centrom rímskej provincie Sýria – Fenícia. V tom čase v ňom pôsobil aj matematik a geograf Marinus, ktorý položil základy pre neskoršie Ptolemaiovo dielo. ▼
Týros bol jedným z prvých miest v dnešnom Libanone, ktorý prijal kresťanstvo, a preto sa v období Byzancie stal rýchlo najprv sídlom biskupstva a neskôr aj arcibiskupstva, ktorému bolo podriadených 14 biskupstiev. Rozkvital obchod s hodvábom, sklom a týrskym purpurom. Obdobie blahobytu pokračovalo aj po roku 635, keď Týros obsadili Arabi. Postavili tu námornú základňu a práve odtiaľ prvé arabské lode vyplávali na obsadenie Cypru. ▼▲ V roku 332 pr. n.pred lKr. do mesta prišli oddiely Alexandra Veľkého. Na rozdiel od ostatných fenických miest TýrosTyros sa nemienil vzdať. Alexandrovi vojaci aj napriek neustálemu ostreľovaniu obrancov trpezlivo budovali nový násyp (a tým sa mesto zmenilo na polostrov, ktorý je aj dodnes) a nato postavili najvyššie známe (20 poschodové) obliehacie veže v histórii. Po 7 mesiacoch bol odpor zlomený a vojaci Alexandra sa strašným spôsobom pomstili obyvateľom mesta: asi 30 . 000 ich povraždili či predali do otroctva.
Keď sa v roku 1099 križiaci predierali k Jeruzalemu, prijali od Týrčanov poplatok, preto mesto nenapadli. V roku 1111 sa ho pokúšal Balduin I. obsadiť, no po 5 mesiacoch obliehania bol prinútený ustúpiť. V roku 1124 boli križiaci úspešnejší. Po 5 a pol mesiacoch obliehania obsadili Týros, k čomu im výdatne napomohla námorná blokáda benátskeho loďstva. Po obsadení križiaci najprv obnovili obranné opevnenia. V roku 1187 úspešne odvrátili Saladinov útok, v roku 1291 však museli ustúpiť pred Mamelukmi. Tí zbúrali časť mesta s opevnením, aby získali stavebný materiál, čím Týros úplne stratil na význame. Neúspešné boli aj pokusy Fakhredina v 17. storočí oživiť mesto. Trochu si mesto pomohlo pod Turkami, ktorí v okolí začali pestovať cukrovú trstinu. ▼
Po rozpade Otomanského impéria bol Týros v roku 1920 začlenený do francúzskeho mandátneho územia Veľký Libanon a v roku 1943 sa stal súčasťou nezávislého Libanona. V roku 1984 bol zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO. ▼▲ TýrosTyros sa aj po týchto udalostiach vzmáhal a do roku 126 pr. n.pred lKr. si vydobyl plnú autonómiu v rámci seldžuckého kráľovstva. V roku 64 pr. n.pred lKr. prešiel pod vládu Ríma a o niečo neskôr sa stal správnym centrom rímskej provincie Sýria – Fenícia. V tom čase v ňom pôsobil aj matematik a geograf Marinus, ktorý položil základy pre neskoršie Ptolemaiovo dielo.
Pozostatky z rímskeho obdobia sa rozprestierajú na dvoch archeologických územiach: ▼
Archeologické územie Al Mina (prístav) sa nachádza na južnej časti niekdajšieho ostrova a pri južnej strane násypu, kde ešte v časoch Feničanov bolowešľ Egyptské prístavisko. Hlavná ulica lemovaná stĺpmi po oboh stranách vedie až na morské pobrežie. Miestami sa dochovali byzantské mozaiky. Vľavo od hlavnej ulice v bezprostrednej blízkosti morského pobrežia stojí skupina stĺpov. Tu stála palaestra, cvičisko športovcov. Trochu ďalej od pobrežia stálo veľké kúpalisko (s veľkosťou asi 40 m x 30 m), silne poškodené počas občianskej vojny. Dochovali sa kamenné platne, ktoré podopierali vyvýšenú podlahu, pod ktorou pretekala horúca voda alebo horúci vzduch. Napravo od hlavnej ulice stojí dvoma radmi stĺpov obohnaná agora – tržnica. Trochu bližšie k pobrežiu stoja pozostatky neobyčajného pravouhlého divadla s piatimi radmi pre divákov. Domnieva sa, že ho bolo možné napustiť vodou pre predvádzanie vodných hier alebo vodných športov. ▼▲ TýrosTyros bol jedným z prvých miest v dnešnom Libanone, ktorýktoré prijalprijali kresťanstvo, a preto sa v období Byzancie stal rýchlo najprv sídlom biskupstva a neskôr aj arcibiskupstva, ktorému bolo podriadených 14 biskupstiev. Rozkvital obchod s hodvábom, sklom a týrskymtyrským purpurom. Obdobie blahobytu pokračovalo aj po roku 635, keď TýrosTyros obsadili Arabi. Postavili tu námornú základňu a práve odtiaľ prvé arabské lode vyplávali na obsadenie Cypru.
Severne od tohto územia stojí dnes pre verejnosť uzatvorené územie, kde križiaci v 12. storočí postavili katedrálu svätého kríža. Z nej sa dochovali iba žulové stĺpy. Pravdepodobne stál na tom mieste chrám fenického boha Melkarta. ▼
Predsa väčšie archeologické územie Al Bass stojí vedľa rovnomenného palestínskeho utečeneckého tábora východne od niekdajšieho ostrova v miestach, kde pred vybudovaním násypu stála pevninská časť Týru. Najvýchodnejšiu časť tohto územia zaberá nekropola, kde je dochovaných väčší počet sarkofágov, väčšinou z 2. a 3. storočia. Samotný vstup do rímskeho mesta označuje víťazný oblúk z 2. storočia. V jeho blízkosti sú badateľné pozostatky akvaduktu. Z 2. storočia je aj hipodróm, ktorý patrí k najväčším a najdochovanejším na svete. Dlhý je 480 m a mohol prijať 20.000 divákov. ▼▲ Keď sa v roku 1099 križiaci predierali k Jeruzalemu, prijali od TýrčanovTyrčanov (Súrčanov) poplatok, preto mesto nenapadli. V roku 1111 sa ho pokúšal Balduin I. obsadiť, no po 5 mesiacoch obliehania bol prinútený ustúpiť. V roku 1124 boli križiaci úspešnejší. Po 5 a pol mesiacoch obliehania obsadili TýrosTyros (Súr), k čomu im výdatne napomohla námorná blokáda benátskeho loďstva. Po obsadení križiaci najprv obnovili obranné opevnenia. V roku 1187 úspešne odvrátili Saladinov útok, v roku 1291 však museli ustúpiť pred Mamelukmi. Tí zbúrali časť mesta s opevnením, aby získali stavebný materiál, čím TýrosTyros (Súr) úplne stratil na význame. Neúspešné boli aj pokusy FakhredinaFachredina v 17. storočí oživiť mesto. Trochu si mesto pomohlo pod Turkami, ktorí v okolí začali pestovať cukrovú trstinu.
▲ Po rozpade OtomanskéhoOsmanskej impériaríše bol TýrosSúr v roku 1920 začlenený do francúzskeho mandátneho územia Veľký Libanon a v roku 1943 sa stal súčasťou nezávislého Libanona. V roku 1984 bol zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
==Archeologické nálezy ==
▲ Pozostatky z rímskeho obdobia sa rozprestierajú na dvoch archeologických územiach:
▲ Archeologické územie Al Mina (prístav) sa nachádza na južnej časti niekdajšieho ostrova a pri južnej strane násypu, kde ešte v časoch Feničanov bolowešľ Egyptské prístavisko. Hlavná ulica lemovaná stĺpmi po oboh stranách vedie až na morské pobrežie. Miestami sa dochovali byzantské mozaiky. Vľavo od hlavnej ulice v bezprostrednej blízkosti morského pobrežia stojí skupina stĺpov. Tu stála palaestra, cvičisko športovcov. Trochu ďalej od pobrežia stálo veľké kúpalisko (s veľkosťou asi 40 m x 30 m), silne poškodené počas občianskej vojny. Dochovali sa kamenné platne, ktoré podopierali vyvýšenú podlahu, pod ktorou pretekala horúca voda alebo horúci vzduch. Napravo od hlavnej ulice stojí dvoma radmi stĺpov obohnaná agora – tržnica. Trochu bližšie k pobrežiu stoja pozostatky neobyčajného pravouhlého divadla s piatimi radmi pre divákov. Domnieva sa, že ho bolo možné napustiť vodou pre predvádzanie vodných hier alebo vodných športov.
▲ Severne od tohto územia stojí dnes pre verejnosť uzatvorené územie, kde križiaci v 12. storočí postavili katedrálu svätého kríža. Z nej sa dochovali iba žulové stĺpy. Pravdepodobne stál na tom mieste chrám fenického boha Melkarta.
▲ Predsa väčšie archeologické územie Al Bass stojí vedľa rovnomenného palestínskeho utečeneckého tábora východne od niekdajšieho ostrova v miestach, kde pred vybudovaním násypu stála pevninská časť Týru. Najvýchodnejšiu časť tohto územia zaberá nekropola, kde je dochovaných väčší počet sarkofágov, väčšinou z 2. a 3. storočia. Samotný vstup do rímskeho mesta označuje víťazný oblúk z 2. storočia. V jeho blízkosti sú badateľné pozostatky akvaduktu. Z 2. storočia je aj hipodróm, ktorý patrí k najväčším a najdochovanejším na svete. Dlhý je 480 m a mohol prijať 20 . 000 divákov.
| 