Svoradov: Rozdiel medzi revíziami

Zaujímavý bol vnútorný poriadok internátu, ktorý sa vyznačoval takmer sparťanským duchom. Budíček pre všetkých bol o 7.00, potom sv. omša, raňajky, prednášky, o 12.00 obed, opäť prednášky, o 18.00 večera, omša a do 23.00 štúdium. Stanovy boli napísané v kresťanskom a národnom duchu. Keďže Svoradov bol čisto chlapčenský internát (na začiatku existencie tu bývali hlavne právnici a medici, neskôr prírodovedci a technici), prísne sa dbalo na morálku. Okrem iného bolo zakázané v jeho priestore politizovať, naopak fajčenie na izbách bolo povolené. Predpisy sa však podľa slov starých svoradovčanov dali obchádzať, vládol tu veselý študentský život. Existovali volejbalové a futbalové mužstvá, ktoré hrali mestské ligy. Sväté omše sa slúžili v kaplnke [[Panna Mária|Panny Márie]] s impozantnou mozaikou od Šimkoviča z roku [[1932]] (v roku [[1949]] bola rozobraná a dnes je v kostole na Kalvárii v [[Horský park|Horskom parku]]). V roku [[1949]] kaplnka zanikla a nahradili ju izby – tento stav trvá dodnes. Na Svoradove bola knižnica, knihy do nej venovalo vydavateľstvo Lev z Ružomberka či nakladateľstvo L. Mazáča z Prahy. Fungovala čitáreň, kde bola denná tlač a časopisy, tiež hudobný krúžok, ktorý mal vlastné nástroje. Študenti mohli využívať telocvičňu. Riaditeľom internátu bol [[Eugen Filkorn]], postava požívajúca všeobecnú úctu pre svoj vzťah k študentom a pre spôsob udržiavania ducha Svoradova. Ekonomickým správcom bol Tomáš Beneš a za duchovnú správu zodpovedal [[lazaristi|lazarista]] [[Ján Hutyra]]. Sestričky vincentky mali na starosť stravu. Bývať na Svoradove bola pocta (kto sa chcel ubytovať, musel mať odporučenie), vždy sa naň hlásilo viac ľudí, ako bolo miest a to aj potom, ako vznikol druhý, štátny internát [[Lafranconi]]. Medzi Svoradovom a Lafranconi bola zdravá rivalita. Stali sa strediskami študentského hnutia. Svoradov kresťansko – nacionálneho, ovplyvňovaného najmä osobnosťou a politikou [[Andrej Hlinka|Andreja Hlinku]] a Lafranconi strediskom diferencovaných študentských prúdov, od agrárno – liberálnych až po [[socializmus|socialisticko]] – [[komunizmus|komunistické]]. To zodpovedalo aj demokratickému pluralizmu vtedajšieho politického života. Svoradov bol sebestačným po stránke ekonomickej, pretože k nemu patril mlyn v [[Podunajské Biskupice|Podunajských Biskupiciach]] a 90 ha veľký statok v Torči, kde sa pestovala zelenina a chovali domáce zvieratá. Za ubytovanie a stravu študenti platili, takisto ako aj za každú skúšku (a to aj počas trvania Slovenského štátu). Najchudobnejší boli dotovaní, mnohí z nich neplatili vôbec. Títo bývali v takzvaných fundacionálnych izbách (platili ich jednotlivé fary a sponzori, v roku [[1928]] bolo 72 takýchto miest), alebo v štipendijných štátnych izbách (v roku [[1928]] ich bolo 27). Prostriedky pre študentov sa získavali aj predajom umeleckých diel (napr. v roku [[1931]] sa pre tento účel predávala kolekcia obrazov slovenských hradov od [[Janko Alexy|Janka Alexyho]] a diela maliarov Rambouska a Uprkyho). Na internáte bolo centrum [[Ústredie slovenského katolíckeho študentstva|Ústredia slovenského katolíckeho študentstva]] (ÚSKŠ), ktoré zastrešovalo asi 30 vysoko a stredoškolských spolkov zo Slovenska. Najznámejším bol spolok Moyzes, ďalšími Tatran, Považan… Vydával sa tu vlastný časopis Svoradov, v ktorom napr. v roku 1935 vychádzala štúdia o nacizme ako „novopohanstve“. Ďalším periodikom bol Rozvoj, ktorý bol určený stredoškolákom. Študenti sa venovali aj charitatívnej činnosti pre chudobných obyvateľov Bratislavy. Existovala tu tzv. malá univerzita, na ktorej mali prednášky mnohí významní činitelia, medzi nimi aj mnoho českých profesorov. Povinná bola 1 prednáška každý týždeň. Okrem katolíkov mali na Svoradove svoje izby aj [[Evanjelická cirkev augsburského vyznania|evanjelici]]. Na Svoradove ekumenizmus žil dávno pred [[Druhý vatikánsky koncil|Druhým vatikánskym koncilom]]. Od začiatku svojej existencie bol Svoradov v nemilosti ústrednej vlády, ktorá v ňom videla svoje ohrozenie a považovala ho za „semenište“ ľudáctva a často ho preverovala políciou. Napríklad v roku [[1938]] Kolégium sv. Svorada požiadalo o prostriedky z podpornej Masarykovej nadácie. Boli mu zamietnuté. Policajné riaditeľstvo to odôvodnilo účasťou svoradovčanov na autonomistických manifestáciách či na demonštrácii študentov proti pomenovaniu petržalského nábrežia po Tyršovi.