Slováci: Rozdiel medzi revíziami

Z týchto skutočností rôzni autori robia rôzne závery, napríklad aj záver, že sa slovo "slověne" už vtedy vzťahovalo na Slovákov. Po rozpade Veľkomoravskej ríše (zač. 10. storočia) prispela izolácia Slovákov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Uhorska od (dnešných) Moravanov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Česka, k vytvoreniu špecifickej slovenskej národnosti či národa. Z vrcholného stredoveku máme latinské písomné doklady o tom, že Slováci sami seba označovali "Slovienin". Latinské pramen ich označujú ako "Slavus" a pod. (teda "Slovan"), a to na rozdiel od "Čech", "Poliak", atď... Známe je žilinské ''Privilegium pro Slavis'' kráľa Ľudovíta Veľkého z roku [[1381]] garantujúce paritné zastúpenie Nemcov a Slovákov v mestskej rade. Od 13. storočia slovenskí mešťania dokázateľne používali v písomnej komunikácii slovenčinu, od 15. storočia, dôsledkom husitských "spanilých jázd", teda nájazdov na mestá západného Slovenska, ako aj pobytom bratríkov pod kapitanátom Jána Jiskru z Brandýsa sa na Slovensku rozširuje spisovná čeština. Množia sa listiny písané jednak česky, v mestách ale už pozmeneným jazykom - slovakizovanou češtinou. Aj kráľovská kancelária Mateja Korvína používala češtinu ako jeden z jej úradných jazykov.

 

{|

|