Rádioteleskop: Rozdiel medzi revíziami

 

 

 

Prvá anténa určená na identifikáciu rádiových zdrojov vo vesmíre bola zostrojená v roku [[1931]] [[Karl Jansky|Karlom Guthem Janskym]], inžinierom v Bellových laboratóriách. Janskyho úlohou bola identifikácia zdroju rádiového šumu, ktorý by mohol rušiť komunikáciu rádiotelefónov. Janskyho anténa bola skonštruovaná pre príjem krátkovlnných rádiových signálov na frekvencii 20,5 [[MHz]] (približne [[vlnová dĺžka]] [[lambda|λ]]=14,6 [[m]]). Anténa bola umiestnená na otočnej plošine, vďaka ktorej sa mohla pohybovať v ľubovoľnom smere. Mala priemer približne 30 metrov a výšku 6 metrov. Pohyb zabezpečovala sada pneumatík z automobilu [[Ford]]-T a vďaka tomu mohol byť presne nastavený smer zdroja, z ktorého mali byť sledované signály. Po strane antény bol umiestený malý a jednoduchý analógový systém záznamu prijímacích dát. Po niekoľkomesačnom zázname Jansky dáta roztriedil a kategorizoval do troch vopred určených kategórii: blízke búrky, vzdialené búrky a nepravidelný šum neznámeho pôvodu. Jansky zanedlho zistil, že tento nepravidelný šum sa opakuje vždy v cykloch po 23 hodinách a 56 minútach To štvorminútové meškanie oproti 24-hodinovému dňu je ukazovateľom tzv. [[hviezdný čas|hviezdného času]]. Po porovnaní svojich pozorovaní s nebeskými mapami Jansky urobil záver, že nepravidelné rušenie prichádza z [[Mliečna dráha|Mliečnej dráhy]] a je najsinejšie v smere, kde sa nachádza jej [[jadro Galaxie|stred]] - teda v [[Súhvezdie Strelecsúhvezdí Strelec]].

Medzi známych priekopníkov patril tiež [[Grote Reber]], ktorý v roku [[1937]] zostrojil prvú parabolickú tanierovú anténu s priemerom 9 m a s ňou urobil prvý prieskum neba v rádiovom spektre.

 

K najväčšiemu rozkvetu rádioastronómií došlo po skončení [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]], kedy astronómovia z Európy, USA a Austrálie urobili veľa objavov.

 

 

Rozsah frekvencií v [[elektromagnetické spektrum|elektromagnetickom spektre]], ktoré spolu vytvárajú rádiové spektrum je veľmi veľký. To znamená, že rôznych variant rádioteleskopov, čo do veľkosti, konfigurácie a pod. existuje široká škála. Antény, ktoré sa používajú na prieskum vlnových dĺžok od 30 m do 3 m (10 [[MHz]] - 100 [[MHz]]) predstavujú väčšinou veľké zoskupenia smerových antén, ktoré sa podobajú klasickým televíznym anténam, alebo sú to statické reflektory s pohyblivým bodom. Po prieskume rôznych vlnových dĺžok klasickými anténami bolo zistené, že ako povrch reflektorových antén je možné použiť obyčajné drôtené pletivo. V prípade krátkych vlnových dĺžok jednoznačne vedú antény tanierové. Rádioteleskopy, ktoré sú určené pre sledovanie vlnových dĺžok od 3 m do 30 cm (100 [[MHz]] až 1 GHz) majú priemer taniera 100 m.

 

Na prelome [[50. roky 20. storočia|50.]] a [[60. roky 20. storočia|60. rokov 20. storočia]] došlo k veľkému rozmaru jednotanierových antén. Najväčším samostatným rádioteleskopom je [[RATAN-600]] postavený v [[SSSR]] v roku [[1977]] s priemerom kruhovej antény 576 metrov. Najväčším rádioteleskopom v [[Európa|Európe]] je 100-metrová anténa v meste [[Effelsberg]] v [[Nemecko|Nemecku]], ktorý bol do postavenia [[Green Bank Telescope]] v roku [[2000]] po dobu 30 rokov najväčším ovládateľným rádioteleskopom. Najväčším rádtioteleskopom na území [[USA]] bol do roku [[1988]] "[[Big Ear]]" patriaci [[Ohio State University]].

 

Medzi dobre známe rádioteleskopy patrí radioteleskop Observatória v [[Arecibo|Arecibu]] v štáte [[Puerto Rico]], ktorý je pohyblivý v rozsahu do 20° od [[zenit]]u a je najväčším jednoaparátovým rádioteleskopom na svete, priemer jeho paraboly je 305 m.

 

Jeden z najväčších technologických prielomov v odbore rádioastronómia prišiel v roku [[1946]], kedy bola predstavené metóda tzv. [[astronomická interferometria]]. Astronomické interferometre sa zostavujú buď zo sústavy parabolických antén ([[Very Large Array]]), jednodimenzionálnych antén ([[Big Ear]]) alebo dvojdimenzionálnych dipólových antén. Jednotlivé antény sú od seba oddelené v širokých odstupoch a spojené [[koaxiálny kábel|koaxiálnym káblom]], [[optické vlákno|optickým vláknom]] alebo iným druhom prenosovej linky. Interferometria nielenže zvyšuje kvantitu prijímaného signálu, ale tiež výrazne zlepšuje [[rozlišovacia schopnosť|rozlišovaciu schopnosť]] teleskopu, pokiaľ je využitá spoločne s metódou zvanou [[apertúrová syntéza]]. Táto metóda funguje na princípe skladania jednotlivých vĺn z rôznych teleskopov, pričom rovnaké vlny sa posilňujú, zatiaľ čo vlny o nesúhlasných o fázach sa navzájom vyrušia. Za účelom dosiahnuť čo najlepšie rozlíšenie je nutné, aby boli jednotlivé rádioteleskopy rozmiestnené v rôznych odstupoch. Odstup medzi dvoma anténami sa nazýva ''baseline'' (základná línia). Pre dosiahnutie čo možno najlepšieho výsledku pri pozorovaní rádiového cieľa je ideálne vytvoriť čo najväčší počet rôznych základných línii (napr. sústava rádioteleskopov [[Very Large Array]] v [[Nové Mexiko|Novom Mexiku]] pozostáva z 27 antén, ktoré je možné zoskupiť až do 351 rôznych pozíc (základných línií), čo umožňuje dosiahnuť rozlíšenie až 0,2 [[uhlová sekunda|uhlových sekúnd]] v 3 cm vlnových dĺžkach. Jedným z prvých experimentov na poli interferometrie bola tzv. [[Lloydovo interferometrické zrkadlo]] vyvinuté v roku [[1946]] vedeckým tímom Josepha Lade Pawseyho na univerzite v [[Sydney]]. Na začiatku 50. rokov 20. storočia bol pomocou Cambridge Interferomter uskutočnený prieskum rádiového neba, ktorý umožnil vytvorenie 1. a 2. Cabridgeského katalógu rádiových zdrojov (Cambridge Catalogue of Radio Sources).

 

* [http://www.astronomytoday.com/astronomy/radioastro.html astronomytoday.com - "''Radio Astronomy''" by Sancar J Fredsti]

* Rohlfs, K., & Wilson, T. L. (2004). Tools of radio astronomy. Astronomy and astrophysics library. Berlin: Springer.

 

{{preklad|cs|Radioteleskop|3405653}}

[[th:กล้องโทรทรรศน์วิทยุ]]

[[tr:Radyo teleskop]]

[[zh:射电望远镜]]