Kvantová teória poľa: Rozdiel medzi revíziami

 

 

V rámci kvantovej teórie poľa sa pole kvantuje. Čo to znamená si môžeme vysvetliť na príklade elektromagnetického poľa. To je v klasickej fyzike popísané svojou elektrickou intenzitou a magnetickou indukciou, máme teda dve polia <math>\vec{E}(x,y,z)</math> a <math>\vec{B}(x,y,z)</math>. Obe tieto veličiny sa dajú meniť spojito, teda o ľubovoľne malú hodnotu v každom bode priestoru. Po kvantovaní sa energia poľa zvyšuje po krokoch, nemôže nadobudnúť ľubovoľnú hodnotu. Tento fakt interpetujeme tak, že pole je tvorené svojimi kvantami, z ktorých každé nesie istú energiu. Môžeme mať dve kvantá poľa, môžeme ich mať aj tri, ale nemôžeme ich mať dva a pol. Kvantá elektromagnetického poľa sú pritom staré známe fotóny.

Vytvorením kvantovej teórie elektromagnetického poľa sa pre fyzikov práca nekončila. V mikrosvete sú totiž ešte ďalšie dve dôležité sily: slabá a silná jadrová interakcia. Práce na teórii, ktorá by zahrnula aj tieto dva vplyvy si zaslúžili niekoľko Nobelových cien (poslednú dostali v roku 2004 Politzer, Wilczek a Gross).

Poslednou "nezjednotenou" silou ostáva sila gravitačná. Jej vplyv na elementárne častice je za bežných okolností úplne zanedbateľný, v extrémnych situáciách (pri horizonte čiernej diery, resp. krátko po vzniku vesmíru) však získava dôležitosť. Ambície zahrnúť túto silu do kvantovej teórie polí má najmä tzv. teória strún.

 

[[Kategória: Fyzika]]