7. symfónia (Šostakovič): Rozdiel medzi revíziami

Dielo impozantné nástrojovým obsadením i rozsahom je najdlhšou zo všetkých Šostakovičových symfónií. Hudobný jazyk neomylne poukazuje na svojho skladateľa - pompézne motívy striedajú úmyselne banálne melódie a hrôza tu balansuje na tenkej hranici s iróniou a groteskou. Tak ako u iných Šostakovičových symfónií je tu ale zložité podať jednoznačný výklad diela. V tomto prípade však veľa objasňuje spoločenské pozadie diela aj poznámky samotného skladateľa. Ten dokonca pôvodne plánoval dať vetám opisné názvy ''Vojna'', ''Rodná zem'', ''Spomienky'' a ''Víťazstvo'', k čomu nakoniec však nedošlo.

 

 

Tu začína [[pochod]], ktorý je najznámejšou časťou celého diela. Jeho motív v ''pizzicate'' znie poslucháčovi najskôr nevinne, postupne však nadobúda hrozivý rozsah. V slede štrnástich variácií skladateľ impozantne zobrazuje nezastaviteľnú mašinériu zla. Stupňujúca sa [[dynamika]] a disonantné [[akord (hudba)|akordy]] evokujú groteskne znetvorenú pochodujúcu [[ozbrojené sily|armádu]]. Táto časť skladby bola automaticky identifikovaná ako hudobné vykreslenie vpádu nacistov do Sovietského zväzu a výsmech Hitlera, a takto bola vnímaná aj mimo Sovietského zväzu. Po Šostakovičovej smrti však vyšlo najavo, že téma mala pravdepodobne širšie pozadie. Podľa knihy Solomona Volkovova ''Testimony'' Šostakovič plánoval symfóniu ešte pred nemeckou inváziou a mal pri tom na mysli ''"iných nepriateľov ľudskosti"'' a Leningrad, ''"ktorý zničil Stalin a Hitler to už iba dokončil."''<ref>Volkov, Solomon. Testimony: The Memoirs of Dmitri Shostakovich. New York: Harper & Row, 1979. ISBN 0-06-014476-9, s. 156</ref>Iné svedectvo pochádza od švagrinej sovietskeho diplomata Maxima Litvinovova, ktorá si spomína: ''"Neskôr, keď si na mňa Šostakovič zvykol a začal mi dôverovať, otvorene mi povedal, že jeho Siedma (rovnako ako Piata) nebola iba o fašizme, ale o našej krajine a všeobecne o tyranii a totalite."'' <ref>''Sovietskaja muzyka'', 5 (1991), s. 31-32.</ref>