František Benda (skladateľ): Rozdiel medzi revíziami

Ako huslista sa Benda vyznačoval brilantnou virtuozitou a neobyčajne spevným tónom, celkovou hudobnosťou a vnímavosťou. Ako autor uplatňoval živé prvky [[Česko|českej]] svetskej melodiky a rytmiky, čím sa odpútal od svojich hlavných vzorov [[Antonio Vivaldi|Vivaldiho]] a [[Giuseppe Tartini|Tartiniho]]. Rozvíja melodickosť a spevnosť, hlavne v adagiových vetách, a v husľových skladbách dochádza až k náznakom sonátovej formy. Vedľa [[Jan Václav Stamic|Stamica]] sa jediný dopracoval osobitého slohu v husľovej hre, nezávislého na talianskej tradícii; v kompozičnom štýle je považovaný za predchodcu klasicizmu, patril však skôr ku konzervatívnemu skladateľskému prúdu, ktorý sa nikdy plne neodpútal od [[Baroková hudba|barokového]] štýlu. Zložil 15 husľových koncertov a viac než sto ďalších skladieb pre sólové husle ([[sonáta|sonáty]], [[sonáta|triové sonáty]], [[capriccio|capriccia]]). V [[symfónia|symfóniách]] dodržuje vtedy obľúbený trojvetný typ barokovej simfóniesymfónie [[neapol]]skej.