|
|Miesto úmrtia =[[Csillaghegy]]
}}
Dr. '''Samuel C(z)ambel''' alebo '''Samo Czambel''' (* [[24. august]] [[1856]], [[Slovenská Ľupča]] – † [[18. december]] [[1909]], [[Csillaghegy]], dnes súčasť [[Budapešť|Budapešti]]) bol [[Slovensko|slovenský]] [[jazykovedec]] a [[prekladateľ]].
PseudonymPseudonymy: Ján Vlkolinský;, J. I. Tatranovič;, Herman Poliaček;, Anna Technovská;, Ján Stranský;, Nikita Matejevič;, Ján Ferienčík.
== Životopis ==
Študoval na gymnáziu[[gymnázium|gymnáziách]] v [[Banská Štiavnica|Banskej Štiavnici]], [[Rimavská Sobota|Rimavskej Sobote]] a v [[Kežmarok|Kežmarku]]. V roku [[1876]] začal študovať [[právo]] na univerzite v [[Budapešť|Budapešti]], odkiaľ prešiel roku [[1877]] na filozofickú fakultu, kde začal študoval [[slavistika|slavistiku]]. V jej [[štúdium|štúdiu]] pokračoval na univerzite vo [[Viedeň|Viedni]] u profesora [[Franjo Miklošič|Franja Miklošiča]] a v [[Praha|Prahe]] u profesora [[Martin Hattala|Martina Hattalu]]. Od roku [[1879]] pôsobil v prekladateľskom oddelení pri predsedníctve vlády v [[Budapešť|Budapešti]] ako [[prekladateľ]] [[zákon|zákonov]] do [[slovenčina|slovenčiny]]. Roku [[1899]] sa stal [[ministerstvo|ministerským]] tajomníkom. Od roku [[1906]] pracoval na [[ministerstvo vnútra|ministerstve vnútra]], kde bol vedúcim prekladateľského strediska. V rokoch [[1887]] – [[1896]] pôsobil ako [[redaktor|spoluredaktor]] [[vláda|vládnych]] [[Hornyánskeho Slovenské noviny|Slovenských novín]]. Je pochovaný na [[Národný cintorín|Národnom cintoríne]] v [[Martin (mesto)|Martine]].
== Tvorba ==
Jazykovedným bádaním, ktorého výsledkom boli jeho [[jazykoveda|jazykovedné]] [[dielo|diela]] sa pričinil o ustálenie pravopisnej [[norma|normy]] [[spisovná slovenčina|spisovnej slovenčiny]].
Medzi jeho základné [[jazykoveda|jazykovedné]] práce patria ''Príspevky k dejinám jazyka slovenského'' (1887), ''Slovenský pravopis'' ([[1890]]), ''K reči o slovenskom pravopise'' ([[1891]]), v ktorých korigoval nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej [[kodifikácia|kodifikácie a]] prispel k upevneniu [[spisovný jazyk|spisovnej]] [[norma|normy]] [[slovenčina|slovenského jazyka]]. V roku [[1902]] vydal [[kodifikácia|kodifikačnú]] ''Rukoväť spisovnej reči slovenskej'' založenú na [[stredoslovenské nárečia|stredoslovenskom nárečí]]. Tretie vydanie ''Rukoväte'' redigované a upravené na základe tzv. [[martinský úzus|martinského úzu]] po autorovej[[autor]]ovej smrti [[Jozef Škultéty|Jozefom Škultétym]] je základom súčasnej [[spisovnej slovenčina|spisovnej slovenčiny]] a do vydania ''Pravidiel slovenského pravopisu'' v roku [[1931]] bolo [[de facto]] [[norma|normou]] [[spisovný jazyk|spisovného jazyka]]. Bol autorom[[autor]]om [[teória|teórie]] o [[Južní Slovania|juhoslovanskom]] pôvode [[Slováci|Slovákov]] a [[slovenčina|slovenčiny]], ktorú publikoval v [[dielo|diele]] ''Slováci a ich reč'' ([[1903]]). V [[dielo|diele]] ''Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov'' (1906) chcel preskúmať [[jazyk|jazykový]] materiál z celého [[Slovensko|Slovenska]], no stačil spracovať iba časť o [[východoslovenské nárečia|východoslovenských nárečiach]].
Bol tiež autorom[[autor]]om [[poézia|básní]] (''Z cestovného denníka'', [[1922]]), [[besednica|besedníc]] a [[humoreska|humoresiek]], národno-politickej [[publicistika|publicistiky]]. Zbieral [[nárečie|nárečové]] materiály, medzi nimi [[ľudová slovesnosť|ľudovú prózu]], a najmä [[rozprávka|rozprávky]], ktoré vyšli posmrtne vo viacerých [[edícia|edíciách]].
== Diela ==
| 