Bol synom [[Uhorsko|uhorského]] kráľa [[Gejza II. (Uhorsko)|Gejzu II.]] a Eufrozíny, dcéry kyjevskoruského veľkokniežaťa [[Mstislav I.|Mstislava I.]]. Za manželku si zobral v roku [[1166]] Angešu Babenberskú († [[13. január]] [[1182]], dcéru rakúskeho vojvodu [[Henrich II. (Babenberg)|Henricha II. Jasomirgotta]], s ktorou mal jediného syna Bela († [[1167]]).
Bol synom [[Uhorsko|uhorského]] kráľa [[Gejza II. (Uhorsko)|Gejzu II.]] a Eufrozíny, dcéry kyjevskoruského veľkokniežaťa [[Mstislav I.|Mstislava I.]]. Za manželku si zobral v roku [[1166]] Angešu Babenberskú († [[13. január]] [[1182]], dcéru rakúskeho vojvodu [[Henrich II. (Babenberg)|Henricha II. Jasomirgotta]], s ktorou mal jediného syna Bela († [[1167]]). Štefan bol za kráľa korunovaný ako pätnásťročný, len pár dní po smrti svojho otca Gejzu. Od prvých dní vlády sa musel potýkať s ambíciami svojich strýkov Ladislava, no najmä Štefana, ktorí chceli o trón pripraviť už jeho otca. Po odhalení sprisahania obaja bratia ušli do Byzancie a čakali na svoju príležitosť. A keďže cisár Manuel bol nezmieriteľným nepriateľom Gejzu i samotného Štefana, obom sa im dostalo veľkej podpory pri ich snahe. Manuel si vyhliadol na uhorský trón Štefana, ktorého dokonca zosobášil so svojou neterou. Zatiaľ Štefan III. v Uhorsku strácal čoraz viac pôdu pod nohami. Po porážke pri Kapuvári sa stiahol na Bratislavský hrad a smutne pozoroval dianie v krajine podobne ako jeho prapredok Šalamún pred niekoľkými desaťročiami. V jeho moci zostali len bratislavský a šporonský komitát. Udalosti nabrali rýchly spád. Za kráľa bol korunovaný Ladislav, ten však za záhadných okolností zomrel a na tróne ho vystriedal Štefan. Tak malo Uhorsko na tróne naraz dvoch Štefanov (III. a IV.). Štefanovi III. významne pomohli udalosti mimo hraníc jeho krajiny. Cisár Fridrich I. totiž s nevôľou hľadel na snahu Manuela I. obnoviť nadvládu Byzancie nad všetkými bývalými územiami Rímskej ríše. A v duch poučky nepriateľ môjho nepriateľa je mojim priateľom dovolil Štefanovi III. (samozrejme za primeraný poplatok) naverbovať nemeckých žoldnierov. A keď v bitke pri Stoličnom Belehrade v roku 1163 Štefan III nielen že porazil, ale i zajal svojho strýka Štefana IV. bolo o vlastníkovi trónu rozhodnuté. K zajatému súperovi sa kráľ zachoval veľkoryso a prepustil ho na slobodu, čo sa mu mohlo vypomstiť, lebo Štefan IV. sa až do svojej smrti nevzdal pokusov o znovu získanie uhorského trónu. Teraz nastal čas usporiadať aj vzťahy s Byzanciou. Výmenou sa sobáš kráľovho mladšieho brata Bela s dcérou Manuela I. bol podpísaný mier. V skutočnosti však išlo o viac. A síce o Chorvátsko-dalmátske vojvodstvo, ktoré malo prejsť pod kontrolu Byzancie. Že to Štefan nemyslel vážne (tá cena bola príliš vysoká a možno k nej patril i Sriem) ukázal už nasledujúci rok, keď medzi oboma štátmi prepukli boje. V nich na strane Byzancie stál niekdajší uhorský protikráľ Štefan, no i kráľov brat Belo. Štefan dokázal istý čas odolávať i vďaka spojenectvu s českým kráľom Vladislavom II. a rakúskym vojvodom Henrichom II. No ani oni nedokázali zabrániť porážke pri Sáve v roku 1167 po ktorej musel Štefan odovzdať Chorvátsko a Dalmáciu tak, ako pred rokmi sľúbil. Popri nekonečných bojoch sa snažil Štefan budovať i krajinu. Na to mu však zostávalo málo času. Navyše, všetkých prekvapila jeho skorá smrť. Zomrel ako 25 ročný, 4. marca 1172, podľa mnohých na následky otravy.
