|
Rozmanité lesné porasty sú domovom množstva zveri a od minulosti priťahovali poľovníkov. Boli tu založené špeciálne zvernice pre chov zubrov, danielov a muflónov. Zaujímavosťou je tiež umelo vysadený porast gaštana jedlého z 13. storočia, ktorý má v súčasnosti pralesovitý charakter.
Geologické pomery
CHKO Ponitrie sa nachádza v dvoch odlišných orografických celkoch - Tribeči a Vtáčniku. Líšia sa po stránke geologickej stavby, typológie lesov, rastlinných a živočíšnych spoločenstiev. Tribeč patrí ku starým jadrovým pohoriam. Budujú ho kryštalické bridlice, granodiority, ale i horniny mezozoika (vápence, dolomity, kremence, bridlice), z ktorých k morfologicky ojedinelým patria kremencové hôrky, lemujúce jeho chrbát zo západu na východ. Mladšie pohorie sopečného pôvodu - Vtáčnik je súčasťou vulkanického Slovenského stredohoria. Najrozšírenejšie v jeho území sú andezity a ich pyroklastiká. Juhozápadná časť pohoria CHKO sa svojim geologickým zložením odlišuje od severozápadnej časti. Z hľadiska zastúpenia jednotlivých horninových typov a tektonických jednotiek sa delí pohorie na tri časti, ktoré sa vzájomne líšia horninovou náplňou. Zoborská časť zaberá najjužnejšie územie medzi Nitrou a Žiranmi. Je budovaná granitoidnými horninami a druhohornou obalovou sériou Tríbeča.
Tríbečská časť zahrňuje centrálnu časť územia Tríbeča od Žirian po Skýcov a je budovaná granitoidnými horninami s podradným zastúpením kryštalických bridlíc a stratigraficky redukovanou obalovou sériou. Krasové procesy vo vápencových horninách skupiny Zobora spôsobili vznik krasových javov, ako je Svoradova jaskyňa, škrapové pole v NPR Zoborská lesostep, ako aj niekoľko ďalších jaskýň pod vrcholom Žibrice a v doline Majsniarovo.
Pedologické pomery
Pôdne pomery sú rozdielne podľa geologickej stavby a členitosti povrchu. Na kryštalických horninách sú vyvinuté hnedé, podzolové a rankrové pôdy, miestami aj železité podzoly. Hnedé pôdy sú nenasýtené. V nižších polohách sa vyskytujú hnedozeme a ilimerizované pôdy, ktoré v prevažnej miere tvoria poľnohospodársky pôdny fond. Na vápencoch a dolomitoch sú vyvinuté rendziny a pararendziny, miestami tiež pôdy typu terra fusca. V dolinách okolo potokov sa vyskytujú lužné a glejové pôdy.
Hydrologické pomery
Územie CHKO Ponitire patrí do troch povodí. Najväčšiu časť na severe a západe ohraničujú prítoky Nitry, juhozápadnú časť prítoky Žitavy a najmenšiu východnú časť prítoky Hrona. Hydrologické pomery nie sú priaznivé. Pramene sú väčšinou málo výdatné, mnohé v suchom letnom období vysychajú. Niekoľko výdatnejších prameňov je viazaných na vápencové a dolomitové podložie. Hlavný chrbát Tríbeča tvorí rozvodnicu medzi riekami Nitrou a Žitavou. Medzi najvodnatejšie toky, ktoré pohorie vo vybranom území odvodňujú, patria najmä Hostiansky potok, Leveš, Žikavka, Dršňa, Čerešňový potok, Drevenica a Vyčoma. V lete prítok všetkých riek značne klesá, najmä v rieke Nitra a Žitava, ktorých vody sa využívajú v poľnohospodárstve na zavlažovanie. Umelé vodné nádrže lokálneho významu sú vybudované pri obci Veľké Uherce, Kolačno, na potokoch Jelenec, Čerešňový, Pelúsok, Žikavka a inde. V území sa nevyskytujú významnejšie pramene minerálnych vôd. Geologická stavba zapríčiňuje, že územie nemá mimoriadne priaznivé podmienky pre väčšiu akumuláciu podzemných vôd. Ich zdrojom sú iba zrážky. Podzemné vody územia môžeme rozdeliť na základe geologickej stavby na: podzemné vody predmezozoických útvarov, mezozoických útvarov a neovulkanitov. Všetky z týchto podzemných vôd vyhovujú pitným účelom. Na území sa vyskytuje množstvo menších prameňov a pramenísk malej až zanedbateľnej výdatnosti, často vysychajúcich. Celkové vodné zásoby podpovrchových i podzemných vôd nepresahujú lokálny význam, i keď územie je významnou pramennou oblasťou viacerých vodných tokov (Jelenský potok, Oponický potok, Cintorínsky potok, Čerešňový potok, ...), na ktoré sú viazané spoločenstvá pramenísk, ktoré sú dôležitým biotopom pre neresenie salamandry obyčajnej.
Klimatické pomery
Územie CHKO môžeme zaradiť prevažne do mierne teplej oblasti, úpätné polohy na styku s Podunajskou nížinou a Hornonitrianskou kotlinou do teplej a najvyššie polohy Tríbeča a Vtáčnika do chladnej oblasti. Veľká členitosť povrchu a rozdiely v nadmorských výškach spôsobujú pestrosť klimatických pomerov. Najteplejším mesiacom v dlhodobom priemere je júl, najchladnejším január. Vrchovina Tríbeča sa podnebne radí medzi mierne teplé oblasti. V zimných mesiacoch sa teploty pohybujú od -2 do -5 °C a počet dní so snehovou pokrývkou je cca 60 – 100. V letnom období vystupujú priemerné teploty na 16 – 18 °C a počet letných dní býva cca 20 – 50. Ročný priemer zrážok je 600 – 700 mm, vo vyšších polohách 800 – 1100 mm. Najmenej zrážok padne v zimných mesiacoch, najviac koncom jari a začiatkom leta, prípadne v neskorej jeseni. Atmosferické zrážky predstavujú v našich zemepisných šírkach hlavnú príjmovú zložku vodnej bilancie na aktívnom povrchu. Ďalšou dôležitou klimatickou charakteristikou sú veterné pomery. Celá chránená oblasť leží v oblasti vplyvu prevládajúceho severného a severozápadného prúdenia. Počet dní so snehovou pokrývkou je najnižší v najteplejších polohách, no s výškou rastie. Vo výškach nad 1000 m stúpa na 120 – 140 dní.
Floristické pomery
Nelesnú vegetáciu územia CHKO Ponitrie tvoria náhradné, druhotné rastlinné spoločenstvá po lesných porastoch, ktoré v minulosti pokrývali celé záujmové územie, sú teda pôvodnými, prvotnými spoločenstvami vyšších rastlín. Výnimku tvorí len vegetácia na skalách a v skalných štrbinách. Ostatná nelesná vegetácia sa vyvinula na trvale či prechodne odlesnených plochách podľa charakteru substrátu (vápence, dolomity, kremence, andezity), polohy (suché svahy, zamokrené doliny), oslnenia (južné a severné svahy), nadmorskej výšky a pod. Väčšina územia CHKO Ponitrie má aj dnes vysokú lesnatosť. Väčšie odlesnené plochy sa nachádzajú v novobanskej štálovej oblasti, t.j. v severozápadnej časti Tríbeča, južnej časti Vtáčnika a v kotlinách hlboko zarezaných do pohorí, ktoré boli využívané ako orná pôda, lúky a pasienky. V dolinách potokov boli pôvodné jelšové lužné lesy a dubovo-hrabové lesy premenené na kvalitné lúky a pasienky. Vzhľadom na pestrosť stanovištných podmienok je nelesná vegetácia CHKO Ponitrie rovnako pestrá. Vyskytujú sa tu všetky skupiny rastlinných spoločenstiev známych z územia Českej republiky a Slovenska, okrem spoločenstiev vysokohorských, pieskov (psamofilných), slanísk a slaných lúk (halofilných), vrchovísk a typických rašelinísk. Význačný je výskyt acidofilných fytocenóz subatlantického (resp. submediteránneho) charakteru a hraničný výskyt xerofytných kalcifilných fytocenóz prevažne panónskeho charakteru. Chránená oblasť tvorí prechod medzi teplomilnou panónskou vegetáciou a vegetáciou Vysokých Karpát. Na jednej strane tu doznievajú prvky panónskej kveteny, viaceré z nich tu dosahujú severnú hranicu rozšírenia. Rastú tu vzácne a chránené druhy ako hrdobarka páchnuca, hrachor benátsky a panónsky, jazýčkovec kozí, jasenec biely, kosatec nízky, hlaváčik jarný, poniklec veľkokvetý, ľalia zlatohlavá, z drevín jaseň mannový, klokoč perovitý, drieň obyčajný, čerešňa mahalebka a rad ďalších chránených druhov. Za zmienku stojí chránená študijná plocha Jelenská gaštanica.
Faunistické pomery
Celé územie CHKO Ponitrie je svojimi prírodnými pomermi a pestrou druhovou skladbou živočíšstva jedinečnou študijnou plochou vývoja fauny v Karpatskom systéme v poľadovej dobe. Zo zoogeografického hľadiska patrí celé záujmové územie k západnej časti vnútorného obvodu Západných Karpát (západokarpatská zoogeografická oblasť). Druhová pestrosť je podmienená klimatickými a vegetačnými pomermi a celkovou polohou pohoria na rozhraní panónskej a karpatskej oblasti. Zo zástupcov fauny si pozornosť zaslúži výskyt rysa ostrovida a mačky divej ako pôvodných šeliem. Ďalej sa tu vyskytuje jelenia zver, v nižších polohách srnčia a diviačia zver. Veľmi dobre sa tu darí danielej a muflónej zveri, ktorá bola na Slovensko introdukovaná v roku 1867. Bol to prvý úspešný pokus udomácnenia muflónej zveri nielen v Európe, ale i vo svetovom meradle.
|
