Príčiny druhej svetovej vojny: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
d Verzia používateľa 213.151.236.165 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Hoo man |
||
Riadok 2:
'''Druhá svetová vojna''' je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v [[Európa|Európe]], [[Ázia|Ázii]] a [[Afrika|Afrike]] a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: [[Amerika|Ameriky]] a [[Austrália (svetadiel)|Austrálie]]. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou [[Versaillská zmluva|Versaillskou zmluvou]], [[Veľká hospodárska kríza]] na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]] a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému.
== Nespokojní a ich požiadavky ==
=== Porazení nespokojní ===
Skupina porazených nespokojných predstavovala nesúrodú skupinku štátov, ktoré počas prvej svetovej vojny skončili na strane porazených a stratili obrovské územia. Ich porážka spolu s nacionalistickými vášňami a celosvetovou recesiou vytvorila podhubie pre vznik militaristických režimov, ktorých cieľom bola pomsta a minimálne napravenie tých najpodstatnejších „krívd“ (s jedlom však rastie chuť a s víťazstvom sebavedomie). Najdôležitejšie štáty tejto skupiny boli [[Nemecko]], [[Maďarsko]] a [[Sovietsky zväz]].
==== Nemecko ====
[[Súbor:Reichsparteitagnov1935.jpg|náhľad|vpravo|Hitler na zjazde nacistickej strany v Norimbergu roku 1935]]
[[Nemecko]] bolo najvýznamnejším a najagresívnejším [[Európa|európskym]] nespokojným štátom. Jeho územná strata bola rozsiahla, Nemecko bolo čiastočne rozdelené a milióny Nemcov sa ocitli v niektorých novovzniknutých „neprirodzených“ a „slabých“ štátoch pod nadvládou iných národov. Nemci to pociťovali ako nespravodlivosť najmä v súvislosti s tým, že sa na ich území vôbec nebojovalo. Väčšina radových [[vojak]]ov a nižších dôstojníkov, ako aj obyčajných obyvateľov, sa cítila podvedená povojnovým usporiadaním, ktoré pre nich bolo omnoho horšie, ako to ktoré im v dobe [[kapitulácia|kapitulácie]] sľuboval americký prezident [[Woodrow Wilson]], a vlastne ani nechápala, prečo bolo nutné kapitulovať. Nechápali úplnú beznádejnosť postavenia [[Centrálne mocnosti|Centrálnych mocností]] v roku [[1918]] a výsledok vojny pre nich bol trpkou zradou, ktorú zinscenovala Dohoda a nemecké vedenie. Mohutná [[hospodárska recesia]], ktorá v Nemecku po vojne prepukla sa vystupňovala, podobne ako inde vo svete, na prelome 20. a 30. rokov, vyniesla k moci [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]], charizmatického rečníka, ktorý sa presadil zvládnutím hospodárskej [[recesia|recesie]] a [[inflácia|inflácie]] (aj keď v mnoho ohľadoch iba umelým a dočasným), jednak agresívnym programom vo vzťahu k zahraničiu, ktorý mal vrátiť Nemecku jeho veľkosť, jednak národnostnou kartou na ktorú vsadil.
Hitler vsadil na [[nacionalizmus]] a [[antisemitizmus]], ktoré sa v povojnových podmienkach v Nemecku rozrástli a neskôr dostali súhrnný názov nacionálny-socializmus, alebo skrátene [[nacizmus]]. Jeho program vychádzal z odmietnutia [[Versaillský systém|versaillského systému]]. Pod jeho vedením Nemecko prestalo platiť [[reparácia|reparácie]], znovu vyzbrojilo armádu a začalo ju rozširovať, obsadilo demilitarizované [[Porýnie]], pripojilo k Nemecku späť [[Sársko]]. Otvorene začalo hovoriť o spojení sa s [[Rakúsko]]m, (čo v roku [[1938]] sčasti násilne uskutočnilo) a začalo vznášať územné nároky proti [[Česko-Slovensko|Česko-Slovensku]] ([[Sudety (región)|Sudety]]) a po ich presadení aj proti [[Poľsko|Poľsku]]. S každým krokom tohto plánu, ktorý bol sprevádzaný ústupkom zo strany [[Anglicko|Anglicka]] a [[Francúzsko|Francúzska]], ktoré už ničím nepripomínali sebavedomých víťazov, rástla Hitlerova popularita a podpora medzi ľudom. Veľmi šikovne pritom využíval spory a boľavé rany medzi svojimi nepriateľmi, ako bol spor o [[Tešínsko]] medzi Česko-Slovenskom a Poľskom. Definitívnu dôveru a absolútnu moc získal v roku [[1939]], keď bez boja a za skoro až smiešnych protestov Francúzska a Británie, rozdelil Česko-Slovensko a vyhlásil protektorát Čechy a Morava (podľa niektorých historikov sa tak stalo už o pol roka skôr uzatvorením [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]]). S podporou [[Taliansko|Talianska]], [[Maďarsko|Maďarska]] a ďalších satelitov Hitlerova odvaha ešte vzrástla a keď sa mu podarilo dohodnúť sa o rozdelení sféry vplyvu so [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinom]] (pozri [[Pakt Ribbentrop-Molotov]] a s ním súvisiace zmluvy a dodatky) a získať tak dôležitého spojenca, bola pre neho [[vojna]] otvorená. Prvou obeťou ktorá sa bránila, bolo Poľsko.
==== Maďarsko ====
[[Súbor:Mikloshorthy.jpg|náhľad|Admirál Miklós Horthy]]
Maďarsko bolo druhým veľkým porazeným prvej svetovej vojny, pretože na jej začiatku zahŕňalo polovicu [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]]. Aj v jeho prípade sa veľa [[Maďar]]ov ocitlo mimo zmenšeného štátu. Za najbolestivejšiu stratu bola považovaná strata [[Slovensko|Slovenska]] a [[Podkarpatská Rus|Podkarpatskej Rusi]], ďalšie územné požiadavky boli vznášané proti [[Rumunsko|Rumunsku]] a [[Juhoslávia|Juhoslávii]]. Treba však povedať, že Maďari na čele s regentom [[Miklós Horthy|Horthym]] síce chceli stratené územia späť, ale spočiatku o ne nehodlali vážnejšie bojovať (Horthy sa vyjadril, že by ho česko-slovenské lietadlá zbombardovali skôr ako by v Budapešti vstal z postele). Pripojili sa síce k územným požiadavkám Nemecka proti Česko-Slovensku v roku [[1938]], ale drvivá väčšina vtedajších politikov, rovnako ako dnešných historikov, sa zhoduje v tom, že sa nehodlalo podieľať na prípadnom vojenskom riešení skôr, ako by bolo jasné, že Česko-Slovensko je celkom stratené. V ďalších rokoch sa Maďarsko ocitlo stále viac pod vplyvom a tlakom Nemecka, ktoré ho do vojny „vzalo so sebou“. Spoločne s Nemeckom sa podieľalo na likvidácii Česko-Slovenska v roku [[1939]]. Maďarská karta bola pre Nemcov skvelým spôsobom, ako si zabezpečiť absolútnu poslušnosť jedného zo svojich satelitov - Slovenska. Možnosť, že by bolo celé odovzdané späť Maďarsku, desila slovenských politikov natoľko, že pre ilúziu samostatnosti v priateľstve s Nemeckom urobili prakticky čokoľvek (pozri [[Prvá Slovenská republika]]).
==== ZSSR ====
Posledným veľkým porazeným, ktorý sa nehodlal s obmedzením svojej moci zmieriť, bol ZSSR. [[Sovietsky zväz]] sa považoval za zvestovateľa a vodcu [[komunizmus|komunistického]] hnutia, ktoré sa malo spolu s ním rozšíriť po celom svete. (pozri [[Kominterna]]) Už v roku [[1920]] plánovalo vedenie [[Rusko|ruských]] [[bolševik]]ov a [[Červená armáda|Červenej armády]] na čele so Stalinom a [[Michal Nikolajevič Tuchačevskij|Tuchačevským]] dobytie väčšiny Európy, keď hodlali spojiť svojej sily s búriacimi sa komunistami v Maďarsku, Nemecku a Francúzsku. Ťažko povedať, či to bol reálny cieľ, rozhodne sa stal bezpredmetným v okamihu, kedy [[Poliak|Poliaci]], materiálne podporovaní zvyškom Európy, porazili Tuchačevského v [[Bitka pri Varšave (1920)|bitke pri Varšave]] (tzv. Zázrak na Visle) a v nasledujúcich niekoľkých mesiacoch porážali Červenú armádu v jednej bitke za druhou. Proti ZSSR sa postavila hrozivá koalícia Poľska, Francúzska, Anglicka, nedemobilizovaných nemeckých jednotiek, ruských Bielych gárd, [[Fín]]ov, [[Pobaltské štáty|pobaltských štátov]] a [[Japonsko|Japonska]] a [[Česko-Slovenské légie v Rusku|česko-slovenských légií]]. Ukázalo sa síce, že Francúzsko a Británia nemyslia celú vec úplne vážne, hoci aj tak výsledkom bolo, že ZSSR neudržal ani celé územie [[Cárske Rusko|cárskeho Ruska]], za ktorého nástupcu sa považoval. Stratil [[Fínsko]], [[Litva|Litvu]], [[Lotyšsko]], [[Estónsko]], časť [[Poľsko|Poľska]] a poslednému menovanému musel odstúpiť významné časti [[Bielorusko|Bieloruska]] a [[Ukrajina|Ukrajiny]]. Ani hranice s [[Rumunsko]]m sa neodvíjali podľa jeho predstáv.
[[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]], ktorý sa po [[Lenin]]ovej smrti dostal k moci, od začiatku [[30. roky 20. storočia|30. rokov]] chvatne budoval armádu a pripravoval sa na renesanciu vlastného impéria. Bol však opatrný, zrejme sa obával, aby sa proti nemu svet nespojil ako v [[20. roky 20. storočia|20. rokoch]]. Plánoval i pracoval rozvážne a pomaly, postupne, spracovával jeden cieľ po druhom. Aby si kryl chrbát, začal pred vojnou vyjednávať s rôznymi štátmi - [[Francúzsko]]m, [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]] a [[Nemecko]]m. [[Francúz]]i boli celkom prívetiví, [[Briti (obyvatelia Británie)|Briti]] však reagovali na všetky návrhy skôr chladne a dali Stalinovi najavo, že nechcú garantovať jeho územné požiadavky. Stalin sa vtedy rozhodol dohodnúť sa s Nemeckom, ktoré síce proti nemu organizovalo medzinárodné koalície (pozri článok [[Os Berlín-Rím-Tokio]]), aj keď ako každý [[diktátorský režim]] bol schopný svoje predsudky a principiálne postoje bez problémov prekonať, ak išlo o zisk.
Uzatvorenie [[Pakt Ribbentrop-Molotov|Paktu o neútočení]] a s ním súvisiacich dodatkov a dokumentov takto aj Sovietskemu zväzu rozviazalo ruky a on sa spoločne so svojím novým spojencom chystal na vojnu.
==== Ostatní ====
Boli tu samozrejme aj ďalší nespokojní a potenciálni spojenci nespokojných, z nich najdôležitejším bolo [[Turecko]] a [[Španielsko]]. Oba tieto štáty sa ale nakoniec múdro rozhodli zostať bokom od konfliktu. Aj keď napríklad Španielsko poskytovalo Nemecku počas vojny dobrovoľníkov.
=== Víťazní a neuspokojení ===
Druhou skupinou bola skupina sklamaných víťazov - štátov, ktoré sa po váhaní pripojili k [[Dohoda|Dohode]], pretože od toho očakávali nejaký zisk a posilnenie svojich pozícií. Najvýznamnejšími štátmi tohto typu boli [[Japonsko]] a [[Taliansko]].
==== Taliansko ====
Taliansko bolo ďalším veľkým európskym nespokojným. V roku [[1915]] sa pripojilo na stranu Dohody vyložene s cieľom rozšíriť svoje panstvo. Nárokovalo si priestor a dominantnú rolu v [[Stredozemné more|Stredozemnom mori]], [[Južné Tirolsko|Južnom Tirolsku]], [[Terst]], dominantný vplyv na [[Balkán]]e a [[nemecké kolónie]] v [[Afrika|Afrike]]. V tomto ohľade však zostali jeho túžby prevažne nevypočutými, nakoniec získalo len Južné Tirolsko, Terst a niekoľko nie príliš významných ostrovčekov vo východnom Stredomorí. Jeho koloniálne túžby a balkánske plány zostali z veľkej časti nenaplnené a Taliansko čoskoro dospelo k názoru, že bolo zneužité. Do čela Talianska sa dostali [[fašizmus|fašisti]] v čele s [[Benito Mussolini|Benitom Mussolinim]], ktorý sa rozhodol vrátiť Taliansko späť na výslnie a dobyť mu postavenie veľmoci. Jeho koloniálne snahy v Afrike, ktoré vygradovali v invázii do [[Habeš]]a, sa však nestretli s pochopením a viedli k ostrakizácii Talianska zo spolku civilizovaných krajín, čo logicky len upevnilo jeho spojenie s Nemeckom. V nasledujúcich rokoch sa Mussolini po boku Nemecka nerozhodne potácal medzi vojnovým nadšením a nabádaním k opatrnosti, hoci v rozhodujúcich chvíľach sa k Nemecku pripojil.
==== Japonsko ====
[[Súbor:Macarthur hirohito.jpg|náhľad|Japonský cisár Hirohito na obrázku s [[Douglas MacArthur|Douglasom MacArthurom]], už po vojne.]]
Ak Taliansko predstavovalo spojenca, ktorého nebolo nutné brať zase až tak vážne, Japonsko bolo driemajúcim [[Ázia|ázijským]] obrom, ktorý sa nedal brať na ľahkú váhu. Keď sa Japonsko pripojilo na stranu Dohody, očakávalo, že zaujme postavenie veľmoci na [[Ďaleký východ|Ďalekom východe]]. Prevzatie správy nemeckých kolónií, voľná ruka v [[Kórea|Kórei]] a [[Mandžunsko|Mandžusku]], dominantné postavenie v [[Tichomorie|Tichomorí]] a [[Čína|Číne]], po prepuknutí [[VOSR]] ešte nejaké ruské východné územia - to boli minimalistické očakávania Japoncov. V drvivej väčšine z nich sa však sklamali. Namiesto toho sa dočkali medzinárodných zmlúv, ktoré definovali pomer námorných síl, ktorých hlavným účelom bolo zachovať námornú prevahu Británie a znemožniť akúkoľvek hegemóniu Japonska. Japonsko na to zareagovalo rozhorčením a pevným odhodlaním, že si svoju zaslúženú pozíciu vydobyje. Po určitom čase odstúpili od zmlúv, ktoré obmedzovali ich námornú výrobu a začali budovať námorné a armádne sily, ktoré im mali zabezpečiť prostriedky na ovládnutie vysnívaného impéria silou. Ich vojaci získavali obrovské skúsenosti pri bojoch proti [[Čína|Číne]], ktoré boli predohrou ku druhej svetovej vojne v Ázii. Japonsko sa pripojilo k paktu [[Berlín]] - [[Rím]] a bolo odhodlané si svoju novú pozíciu vybojovať. Británia, Francúzsko a neskôr aj USA si túto skutočnosť dobre uvedomili, ich tragédia však spočívala v tom, že Japonsko hrubo podcenili. Najmä Británia sa dlho domnievala, že na východných barbarov úplne postačia druhoradé jednotky, a až reťazec zdrvujúcich porážok jej ukázal, aká hrubá to bola chyba…
== Slabosť víťazov ==
| |||