Lev X.: Rozdiel medzi revíziami

| Poradie = 216.

| miesto_narodenia = [[Florencia]], [[TalianskoFlorentská republika]]

| miesto_úmrtia = [[Rím]], [[TalianskoPápežský štát]]

'''Lev X.''' (* [[11Latinčina|lat. december]] [[1475]]''Leo – † [[1. december]] [[1521]]Decimus''), vlastnýmvl. menom '''Giovanni di Lorenzo de' Medici''', bol(* 217[[11. december]] [[pápež1475]]om., Zvolený[[Florencia]] bol- † [[111. marec|11.december]] marca[[1521]], [[1513Rím]].) Bolbol nástupcom[[Taliansko|talianský]] duchovný a 217. [[JúliusRímskokatolícka II.cirkev|Júliusa II.rímsky]] Úrad [[pápež|Rímskeho biskupa]] zastával(v ažobdobí dorokov svojej1513 smrti 1. decembra- 1521).

Narodil sa ako druhý syn [[Lorenzo di Piero de' Medici|Lorenza Mediciho-Vznešeného]] zv. Vznešený. Na kňazskej dráhe postupoval nesmierne rýchlo. Už ako sedemročný bol prijatý do duchovného stavu (dostal tonzúru), ako trinásťročný bol vymenovaný za kardinála-diakona.

V rokoch [[1489]] -[[ 1491]] študoval teológiu a cirkevné právo v [[Pisa|Pise.]] V sedemnástich rokoch vstúpil do posvätného kolégia v [[Rím]]e, čoskoro však, po smrti svojho otca v roku [[1492]], kolégium opustil a vrátil sa do [[Florencia|Florencie]].

Keď jeho rodina musela odísť do vyhnanstva, putoval [[Francúzsko]]m, [[Nemecko]]m a [[Holandsko]]m a v roku [[1500]] sa vrátil do Ríma. Tam sa venoval literatúre, maliarstvu, divadlu a hudbe. Po smrti pápeža [[Alexander VI.|Alexandra VI.]] začal získavať politický vplyv. V roku [[1512]] sa mu podarilo obnoviť vládu [[Mediciovci|Mediciovcov]] nad Florenciou, kde panoval až do [[konkláve]], ba aj ako pápež, až do svojej smrti.

Lev X. bol typický renesančný panovník, pokrytecký politik a [[Nepotizmus|nepotista]]. Svojich príbuzných podporoval všade, aj mimo Florencie. Od neho pochádza známy výrok, ktorý napísal svojmu bratovi:"Užívajme „Užívajme pápežstva, keď nám ho Boh dal"dal“. S Francúzskom uzavrel konkordát, ktorý, hoci ho rímska kúria prijala iba s ťažkosťami, bol platný až do [[Francúzska revolúcia|Francúzskej revolúcie]].

V roku [[1517]] zmaril plány niekoľkých búriacich sa kardinálov, ktorí ho chceli otráviť, keď ich vodcu Alfonza Petrucciho dal popraviť, niekoľkých dal uväzniť, a na takto uprázdnené miesta v kardinálskom kolégiu 1. júla vymenoval tridsaťjeden nových kardinálov.

Pápežova diplomacia mala veľmi krivoľakú podobu. Najprv sa zdalo, že podporuje francúzskeho kráľa [[František I. (Francúzsko)|Františka I. Francúzskeho]], inokedy kurfirsta Fridricha Saského, a až keď to bolo nevyhnutné, uznal Habsburga [[Karol V. (SRR)|Karola I.. Španielskeho]] a uzavrel s ním spojenectvo proti Francúzsku.

Keďže sa pri zvolení za pápeža zaviazal prísahou pokračovať v [[Piaty lateránsky koncil|Piatom lateránskom koncile]], [[27. apríl]]aapríla 1513 otvoril jeho šieste zasadanie. Ďalšie zasadania tohoto koncilu sa letmo dotkli reformy a bolo zrejmé, že konciloví otcovia si boli vedomí nešvárov v cirkvi, ktoré priam kričali po odstránení. Bola síce zriadená reformná komisia, boli vydané aj reformné dekréty, no ku skutočnej náprave neprišlo.

Hoci snem trval päť rokov a mal 12dvanásť zasadnutí, nevykonal pre cirkev nič vážneho. Keď 10. marca 1517, po nariadení križiackej výpravy proti Turkom a zavedení trojročnej dane pre benefíciá, ktorá mala túto výpravu financovať, Lev zakončil Piaty lateránsky koncil, bolo jasné, že ani koncil, ale ani pápeži, či Július II. alebo Lev X., nepochopili vážnosť situácie v cirkvi. Nešlo im vážne o reformu, čo sa stalo pre cirkev osudné.

Financoval nielen svoje radovánky, ale aj vojny, najmä vyhlásenú križiacku výpravu a v neposlednom rade výstavbu [[Bazilika svätého Petra|chrámu sv. Petra]]. Okrem požičiavania si, zadovažoval si peniaze predávaním úradov, ba aj kardinálskych titulov.

Na financovanie výstavby Svätopeterskéhosvätopeterského chrámu obnovil odpustky, ktoré schválil jeho predchodca [[Július II.]], a zariadil, aby odpustky propagovali kazatelia v kostoloch. Keď v januári 1517 začal o odpustkoch kázať dominikán [[Ján Tetzel]], augustiniánsky mních [[Martin Luther]] zareagoval tým, že na protest pribil na dvere kostola vo [[Wittenberg]]u svojich 95 téz. Začiatkom roku [[1518]] Lev nariadil generálnemu predstavenému augustiniánskej rehole, aby Luthera umlčal. Nariadenie bolo bez úspechu.

Po diskusiách medzi teológom [[Ján Eck|Jánom Eckom]] a Martinom Lutherom v [[Lipsko|Lipsku]] v roku [[1519]], vydal Lev X. bulu ''Exsurge Domine'' ([[15. jún]]júna [[1520]]), v ktorej odsúdil Luthera v 41 bodoch. Keď Martin Luther bulu verejne spálil, pápež ho exkomunikoval v bule ''Decet Romanum pontificem'', vydanej 11. októbra [[1521]], v ktorej tiež Anglickémuanglickému kráľovi [[Henrich VIII.|Henrichovi VIII.]] udelil titul „Obhajca viery“ za to, že vydal knihu, v ktorej proti Lutherovi obhajoval sedem sviatostí.

Zo situácie, ktorá vznikla, sa dá usúdiť, že ani pápež, ani rímska kúria nepochopili význam [[Revolúcia|revolúcie]], ktorá práve prebiehala v celej cirkvi.