Operácia Uran: Rozdiel medzi revíziami

d (→‎Dohra: fix)
Operácia Uran sa začala ráno o 7:30 19. novembra 1942 osemdesiatminútovou [[delostrelectvo|delostrleckou]] paľbou v úseku Donského a Juhozápadného frontu. Útok sa začal aj napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam a hustej [[hmla|hmle]], ktorá pri zemi znižovala viditeľnosť na približne 200 m<ref name="IVMV"/>. Jednotky Stalingradského frontu, ktoré čelili väčším problémom s transportom a maskovaním zaútočili o deň neskôr - 20. novembra.
 
Útok Juhozápadného frontu zaskočil nepriravené rumunské jednotky 3. armády a Sovietom sa podarilo preniknúť pomocou 5. tankovej armády smerom zo Serafimoviči a 21. armády pri Kletskoj. Protiútoky, ktoré narýchlo zorganizoval [[Maximilian von Weichs|von Weichs]] silami nemeckej 22. tankovej, rumunskej 1. tankovej a 7. jazdeckej divízie, najmä v oblasti sovietskeho 7. tankového zboru 5. tankovej armády, boli odrazené. Zastaralé československé tanky[[tank]]y, ktorými disponovali tieto záložné divízie neboli pre sovietske stroje veľkou konkurenciou. Obrana rumunskej 3. armády sa rýchlo zrútila, štáb V. rumunského zboru bol zničený 20. novembra. Do nasledujúceho dňa Sovieti zajali 27 000 rumunských vojakov.
 
Jednotky Stalingradského frontu zaútočili 20. novembra. Rumunská 4. armáda bola zničená rovnako rýchlo a sovietsky postup tu bol ešte rýchlejší než na severe. Aj tu sa von Weichs pokúsil o protiútoky tankovými jednotkami. Sily 16. a 24. tankovej divízie však boli príliš slabé. Velenie skupiny armád B preto nariadilo 6. armáde v Stalingrade, aby v danej kritickej situácii vyčlenilo sily a pripravilo sa na zabezprečenie obrany po oboch kolabujúcich krádlach a zároveň v oblasti vlastného tyla.
 
22. novembra v skorých ranných hodinách sovietsky oddiel 14. motostreleckej brigády podplukovníka [[Georgij Nikolajevič Filippov|G.N. Filippova]] prenikol mostom cez Don a zlikvidoval jeho stráž a odrazil niekoľko protiútokov, o ktoré sa Nemci pokúsili. Nasledujúceho dňa vďaka tomu mohli jednotky 26. tankového zboru obsadiť mesto Kalač na Done. 23. novembra okolo 16. hodiny jednotky sovietskeho 4. tankového zboru Juhozápadného frontu útočiace zo severu a 4. mechanizovaného zboru Stalingradského frontu útočiace z juhu stretli v na línii Kalač-Sovietskoje-Marionovka a uzavreli čeľuste obkľúčenia okolo vojsk osi pri Stalingrade. Sovieti mali pri tomto dotyku problémy s koordináciou a spojením, pretože oba predsunuté oddiely na seba najprv spustili paľbu v domnení, že sa narazili na nepriateľské jednotky. Po vyjasnení situácie vojská okamžite zastavili paľbu. V obkľúčení pri Stalingrade sa ocitli jednotky nemeckej 6. armády, časť síl 4. tankovej armády, celkovo 20 divízií (13. pechotných, 3 tankové, 3 motorizované, 1 divízia protilietadlovej obrany), početné pluky poľného delostrelectva a útočných diel, 12 rôt ženistov, chorvátsky pluk pridelený horskej divízií, stavebné a medicínske jednotky, oddiely ríšskej stavebnej služby. Okrem toho sa tu nachádzali 2 rumunské divízie - 20. pechotná a 1. jazdecká ako aj časti jednotiek rozbitých armád, ktoré unikli zničeniu ústupom k Stalingradu. V meste sa tiež nachádzali tisíce príslušníkov [[Hilfiwillige]], tvorených sovietskym obyvateľstvom a vojnovými zajatcami pomáhajúcimi v tyle nemeckých vojsk, ktorých počet sa odhaduje na 20-50 tisíc<ref>Winchester, Ch., ''Ostfornt. Hitler's War on Russia.'' Oxford : Osprey Pbl., 1998. s. 70</ref>. Celkovo sa tu nachádzalo asi 330 000 nemeckých a rumunských vojakov, 3x viac ako očakávali Sovieti pri plánovaní operácie.
 
24. novembra sa vojskám Juhozápadného frontu podarilo zničiť skupinu obkľúčených rumunských vojsk pri obci Raspopinskaja. Do zajatia padlo vyše 30 000 mužov<ref name="bse"/>. Po úspešnom obkľúčení začali Sovieti upevňovať čeľuste obkľúčenia jednotkami 64., 57., 21., 65., 24. a 66. armády. Ľavé krídlo 1. gardovej armády a 5. tanková a 51. armáda mali postupovať na západ a zatlačiť nepriateľa čo najďalej od mesta. Nemci sa v rovnakej dobe pokúšali rýchlo skoordinovať a zachrániť obkľúčené jednotky. Hitler nariadil 24. novembra generálovi [[Erich von Manstein|von Mansteinovi]] aby prebral velenie skupiny armád B, následne premenovanej na skupinu armád Don a stabilizoval situáciu a obnovil pozemné spojenie s vojskami obkľúčenými pri Stalingrade. Hitler v tej dobe váhal či povoliť týmto silám ústup. Opieral sa čiastočne o skúsenosti z bojov cez zimu 1941/1942, kedy sa podarilo držať kotol pri Demiansku. Tento kotol však bol podstatne menší, a napriek tomu pri jeho zásobovaní prišli Nemci o 250 lietadiel [[Junkers Ju 52]]. V tej istej dobe uistil [[Hermann Göring|H. Göring]] Hitlera, že luftwaffe je schopná dodávať do mesta dostatok zásob. Do oblasti bolo presunutých 11 skupín (gruppe) dopravných strojov Ju-52 a Ju-86 s dovedna asi 600 strojmi. Následne sa k nim pripojili aj jednotky vybavené strojmi He-111 a peruť s [[Fw 200]] a [[Ju 290]]. Prilietali však aj ťažké dopravné [[Me 323]] a [[Go 242]]. Na krytie celej operácie bola vyčlenená peruť strojov [[Bf 109]], ktorá operovala z letiska Pitomnik vo vnútri kotla<ref>Winchester, Ch., ''Ostfornt. Hitler's War on Russia.'' Oxford : Osprey Pbl., 1998. s. 71</ref>.
 
V tej istej dobe začalo nemecké velenie chvatne sťahovať sily skupiny armád A z Kaukazu. Nemci v priestore zanechali veľkú časť svojich zásob, ktorá tam bola dopravená v priebehu jesene ako príprava na zimné obdobie. Manstein začal zároveň plánovať protiúder, ktorým sa chcel pokúsiť vybojovať spojenie s obkľúčenou 6. armádou v Stalingrade. Tento útok sa mal začať v polovici decembra. Jeho hlavnými aktérmi mali byť sily [[LVII. tankový zbor|LVII. tankového zboru]] útočiace zo severozápadu a [[XXXXVIII. tankový zbor]] útočiaci z východu.<ref>Glantz, D. E.: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay'' [http://www.strom.clemson.edu/publications/sg-war41-45.pdf online]. Južná Karolína : Clemson, 2001, s. </ref> Operácia, ktorej cieľom bolo vytvorenie koridoru smerom do Stalingradu bola nazvaná [[operácia Wintergewitter|Wintergewitter]]. Začala sa 12. decembra 1942. Reálne sa však podarilo zaútočiť iba jednotkami východnej útočnej skupiny, teda silami XXXXVIII. tankového zboru pozdĺž železničnej trate z Koteľnikova, v ruských prameňoch známy aj ako skupina Hoth, podľa jej veliteľa generála [[Hermann Hoth|H. Hotha]]. Jeho súčasťou bola časť síl 4. tankovej armády a 4. rumunskej armády. Jednotky LVII. tankového zboru z oblasti Tormosina v dôsledku sovietskych útokov, ktoré začali 16. decembra nikdy nevyrazili do útoku. Juhozápadný front po prevzatí 6. armády zo síl Voronežského frontu napadol vojská Osi v oblasti [[Morozovsk]]a a Kantemirovky s cieľom likvidácie vojsk Osi na strednom Done a odrezaní celej nemeckej južnej časti frontu južne od [[Rostov nad Donom|Rostova na Done]]. Táto operácia mala krycí názov [[operácia Saturn|Saturn]]. Nemci boli nútení stiahnúť sily [[Hollidtova armádna skupina|Hollidtovej armádnej skupiny]]. Krachu frontu držaného silami 8. talianskej a 2. maďarskej armády však už nezabránili.
 
Postup nemeckých tankových jednotiek smerom z Koteľnikova prinútil sovietsku 51. armádu do 15. decembra ustúpiť za rieku [[Aksaj]]. Na tomto úseku sa začala vyhrocovať situácia, pretože sily 51. armády nedisponovali dostatkom tankov. Bola im preto na pomoc vyslaná 2. gardová armáda generála [[Radion Jakovlevovič Malinovskij|R.J. Malinovského]]. Medzitým boli sovietske sily zatlačené ešte viac na východ k rieke [[Myškova]]. Do 23. decembra von Mansteinovým vyslobodzovacím jednotkám zostávalo do mesta asi 40 km. S príchodom gardových jednotiek sa však stala možnosť ďalšieho nemeckého postupu k mestu už iba iluzórna. V tomto momente vydal von Manstein Paulusovi rozkaz na k pokusu o prebitie z kotla. Veľká časť obkľúčených síl však už v tomto momente nebola schopná takéhoto manévru a pokusu o prebitie sa z vnútra nakoniec nikdy nedošlo.
42 388

úprav