Zemianske Podhradie: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Robot: odstranění kategorie Kategória:Obce na Slovensku |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 26:
|}}
'''Zemianske Podhradie''' je [[obec]] na [[Slovensko|Slovensku]] v okrese [[okres Nové Mesto nad Váhom|Nové Mesto nad Váhom]]
Zemianske Podhradie (Podhrady 1397, Zemanské Podhradie 1808) leží v Bielych Karpatoch v údolí rieky Bošáčka. Archeológovia tu našli bohaté nálezy: hradisko z doby hallštadskej a sídlisko púchovskej kultúry a zo staršej doby rímskej, hromadný nález bronzov z mladšej doby bronzovej. Obec patrila Beckovskému panstvu (1397), neskoršie šľachtickým zemianskym rodinám Podhradskovcov, Príleskovcov a Ostrolúckovcov. Je tu krásny renesančný kaštieľ (17. stor.), ktorý klasicisticky prestavali. V obci bola nedeľná škola s knižnicou (1845), ev. kňaz Samuel Štúr účinne spolupracoval s Gustávom Ostrolúckym a o rozvíjanie knižnice sa stal rechtor Ľudovít Vladimír Rizner.
== Stavebné pamiatky ==▼
Prvý písomný doklad o Podhradí je z roku 1396, keď Stibor z Beckova dal za verné služby svoje majetky v Podhradí bývalému kastelánovi beckovského hradu Jakušovi z Nasilova – Iakusio de Nazilow. Jakuš s bratom Petrom patrili do vrstvy hradných bojovníkov – jobagiónov – iobagiones castri, ktorí sa zrodili v časoch župných kráľovských hradov. Jakuš mohol byť poľského pôvodu: zakladateľ jeho rodu Nosk dostal časť prédia v Súľove (Zylov). Teda predikát Jakuš z Nasilova – Nagy Zylov – Veľký Súľov. Stiborovu donáciu Zemianskeho Podhradia potvrdil uhorský kráľ Žigmund Luxemburský listinou, ktorú datoval v Trenčíne roku 1397. To je aj prvá písomná zmienka o obci. Potomkovia Jakuša z Nasilova si ako šľachtici zmenili predikát podľa nového sídla rodu de Podhrady - Podhradský. Prví zemani, ktorí používali tento predikát v písomnostiach, boli Stanislav a Mikuláš Podhradskovci (1429).
Osobnosti, rodáci
zo Zemianskeho Podhradia
Rodisko: Fridrich Viliam Paulíny (23. 5. 1789 – 1857 v Senici) bol ev. farárom v Nitrianskej Strede a v Senici; spisovateľ Ladislav Paulíny sa narodil (1. 7. 1815); ľudovýchovný pracovník jedinečný bibliograf Ľudovít Rizner (10. 3. 1849 – 1910); mysliteľ a filozof, ev. farár Anton Štúr (27.11. 1857 – 26. 3.1937); generál Ing. Milan Gavalec (16. 12. 1925), pracoval na Ministerstve obrany ČSSR v Prahe (1968); spisovateľka Jana Gavalcová (19. 10. 1939). Je autorkou kníh Len neplač, prosím ťa (1971), Svetlo z inej strany (1974), V pavučinách (1978), Blízki cudzí ľudia (1976), Iní ako ty a ja a Čudné dievča (obe 1978); riaditeľ Severoslovenských tehelní Ing. Ivan Pevný (1939); spisovateľ a prekladateľ Ivan Machala (5. 1. 1940), stredoškolská prof. Soňa Machalová – Bajzíková ( 11. 5. 1943); spisovateľ a reportér Drahoslav Machala (16. 11. 1947); predseda miestneho odboru Matice slovenskej, starosta obce Ing. Stanislav Zamec (1947); Pôsobisko: evanjelický farár Žigmund Paulíny (15. 2. 1750 Bíňa – zomrel na Veľkú noc 1831 v Zemianskom Podhradí); evanjelický farár Ján Blasius st., ktorý pôsobil v Trenčíne (1712 – 1719) a potom dlhší čas ako evanjelický kňaz v Zemianskom Podhradí pod ochranou Kataríny Gostóniovej, manželky právnika Pavla Príleského; jazykovedec a básnik Pavol Doležal (1700 – 1778); ev. kňaz Daniel Korábečný v rokoch (1831 – 1832); dopisovateľ Štúrových Slovenských národných novín, ev. farár Ondrej Hlaváč v rokoch (1832 –1848); ev. farár Samuel Štúr pôsobil v Zem. Podhradí (1848 – 1861); ev. farár Jozef Ľudovít Holuby ( 1861 – 1909); ev. farár Daniel Droba (1910 – 1934) ev. farár Ľudovít Domko v rokoch ( 1934– 1977); ev. farár Rastislav Tupý v rokoch (1977 – 1998); Miroslav Táborský (1998 – 2003); ev. kňaz Zdenko Zacher (2003 – 2009); ev. farárka Jana Drottnerová (2009 – ); učiteľ a regionálny historik, odborník vo včelárstve Dušan Dugáček (19.12. 1933);
Hradištia nad Zemianskym Podhradím
Európske nálezisko doby bronzovej
Archeológ Ján Veliačik skúmal v lokalite Hradištia v rokoch 1986 – 1992 a nazval ju perlu medzi náleziskami pravekého osídlenia Bošáckej doliny. Na tomto mieste už v 10 . – 8. storočí pred Kristom, teda pred takmer tromi tisícročiami sa rozkladalo významné hospodárske a administratívne centrum vyššieho nadregionálneho významu. Andrej Kmeť viackrát naliehal na svojho priateľa Ľudovíta Holubyho, aby na Hradištiach urobil vykopávky. Holuáby tam našiel meč s plnou rukoväťou, nože, kopije, sekerky, nákrčné kruhy, ale najmä ihlice na spínanie odevov (1898) a niektoré artefakty tu našiel aj Ján Eisner (1933). Časť nálezov sa nachádza v Trenčianskom múzeu a v Národnom múzeu v Martine. Najvýznamnejšie objavy sa týkajú výstavby opevňovacieho systému a vnútornej zástavby hradiska. Umelý násyp z vonkajšej strany pravidelne držala drevená hradba. Najmohutnejší západný val priniesol poznatky o jeho prestavbe a silnom požiari, čo dokazuje spečené hrudy hliny a kameňov. Predpokladá sa, že žiar dosahoval až 1400 stupňov. Jeho šírka v základe je až 25 metrov a výška 4 metre. Archeológovia odkryli na Hornom i Dolnom Hradisku základy obytných stavieb, ktoré mali obdĺžnikový pôdorys a boli mierne zapustené v zemi. Našla sa chata s deväťkolovou konštrukciou. Našla sa tu sekerka s tulajkou, dýka, hroty šípov, nôž, dláta, šidlá, spona, krúžky do vlasov a špirálové náramky. V septembri 1991 na Hradštia prišli poprední vedci – archeológovia, účastníci XII. Kongresu Medzinárodnej únie vied prehistorických a protohistorických. Život na Hradsištiach pretrval do počiatku staršej doby železnej. Potom sa tu usídlili nositelia púchovskej kultúry. Obyvateľstvo sa v posledných dvoch storočiach pred Kristom dostalo do styku s Keltami. Najkrajší nález predstavujú časti bronzového retiazkovitého opaska so záponou v tvare konskej hlavy (bol súčasťou ženského kroja) a s výzdobou emailom. Zhodný typ opaska našiel aj Ľudovít Holuby. V období púchovskej kultúry plnil funkciu regionálneho centra hrádok v polohe Martákova skala. Našla sa tu veľká železná sekera, dláto a nôž – všetko nástroja pravekých drevorubačov, ktorí tu opracovávali drevo. V polohe Tatry sa našli miniatúrne váhy s retiazkami, železné spony, železné kosáky, zlomky kovaní a mince.
V Zemianskom Podhradí sa našla minca (1930)– denár Hadriánus (117 – 138), potom bronzová, bližšie neoznačená minca a tri ďalšie mince (1906). Na najväčšej z nich je napísané meno Probus (276 – 282), potom aj päť rímskych mincí v zemiansko-podhradskom chotári (1927 – 1928). Bol to malý bronz Maximiánus Herculus (286 – 305), ďalej jedna strieborná a dve bronzové mince.
Našli sa pozdĺž potoka Bošáčka, kadiaľ pravdepodobne viedla obchodná cesta.
Našiel sa tu aj stredoveký pražský gros (15. stor.) a denár uhorského kráľa Mateja Korvína. Barón Hoenning O´ Caroll známy z bádania na Púchovskej skale, našiel z Zemianskom Podhradí železnú sekerku zdobenú ornamentom zo 14. storočia.
Klasicistický [[Evanjelická cirkev augsburského vyznania|evanjelický]] kostol bol postavený v rokoch [[1784]] až [[1801]]. Má kruhovú dispozíciu so stĺporadím okolo celého obvodu. Je postavený v empírovom slohu. Má štvoro dverí pričom ani jedny niesú hlavné. Dvere sú orientované podľa svetových strán. Kostol stojí na mieste bývalého močariska. Pri výstavbe boli najskôr do zeme zatlčené dubové koly,až na nich bol postavený kostol. V podstreší má zvon z roku [[1821]]. Pri kostole bol otvorený v roku [[1993]] pamätný dom Rizner - Holuby, kde je expozícia venovaná obci a osobnostiam, ktoré tu pôsobili.
Kaštieľ Ostrolúckovcov
S touto dedinou spojili život a tvorbu vynikajúce osobnosti národných dejín Slovákov. Ako ev. kazateľ po štúdiách vo Wittenbergu v kaštieli u svojho spolužiaka, šľachtica Alexia Príleského pôsobil PAVEL DOLEŽAL od roku 1743. Podľa všetkého práve v Zemianskom Podhradí napísal svoje jediečné dielo GRAMMATICA SLAVICO-BOHEMICA (1746), dielo, ktoré základom modernej slovenčiny a češtiny. Pôsobil tu ŽIGMUND PAULÍNY, ktorý vychovával aj neskoršieho podpredsedu Matice slovenskej Viliama Paulínyho -Tótha (narodil sa v Senici). Rodákom je LADISLAV PAULÍNY, blízky osobný spolupracovník Ľudovíta Štúra, ktorý potom ako evnajelický farár účinkoval v Prietrži. Ako ev. farár tu pôsobil ondrej Hlaváč, ktorý písal do Štúrovych Slovenských národných novín, a od roku 1846 tu bol evanjelickým farárom brat Ľudovíta SAMUEL ŠTÚR (zomrel 1861) a je na citoríne blízko evanjelického kostola v Zemianskom Podhradí aj pochovaný. V dedine pôsobil aj známy botanik ev. farár JOZEF Ľ. HOLUBY a miestny rodák jedinečný slovenský bibliograf ĽUDOVÍT Vladimír RIZNER (10.3. 1849 - 7.10. 1913), ktorý má blízko potoka Bošáčka na rodnom dome pamätnú tabuľu. V Zemianskom Podhradí sa narodil aj reportér a spisovateľ DRAHOSLAV Pavel MACHALA (16. novembra 1947) autor šestnástich kníh, z ktorých uvádzame známejšie: Zhavranení bratia (1975), Reportér Hemingway (1980, 1990), Súkromný most (1984). Veterné topánky I. (kniha o provence, 1988), Zlomený sen (1994), Majstri slova (2002), Šľachtické rody (2007), Čarodejník Lúčnice (2008), Slovenská vlastiveda I. (Slovensko, Bratislavská župa, Trnavská župa, 2008), Slovenská vlastiveda II. Žilinská župa 2010). ▼
a šľachtický rod Ostrolúckovcov
Začiatkom 17. storočia postavili kaštieľ Ostroluckovci v Zemianskom Podhradí. Poschodová stavba s pôdorysom nepravidelného U stojí v strede obce. Priečelie má zovreté vysokými vežami, medzi ktoré neskôr okolo roku 1820 vložili empírovú prevýšenú stĺpovú loggiu. Najstaršie renesančné časti dispozície s prejazdom majú dvojtraktový pôdorys s obiehajúcou chodbou klenutou hrebienkovou krížovou klenbou, ktorá sa zachovala aj v hale na poschodí s barokovým krbom. Mladšie úpravy z druhej tretiny 18. storočia sú sledovateľné v dispozícii. Výrazná empírová úprava fasád a časti romantického interiéru s dreveným obkladom z prvej polovice 19. storočia. Dnešný pôdorys sa zväčšoval v 19. storočí a v roku 1933. Zemiansky rod Ostrolúckovcov pochádza z Ostrej Lúky pri Zvolene. Najstarší známy člen rodu bol podžupan Zvolenskej stolice Juraj Ostrolúcky (1512). Okolo roku 1800 získal Zamianske Podhradie Ľudovít Ostrolúcky ženbou s Ludovikou Príleskou. Po smrti Ľudovíta (1813) si jeho synovia rozdelili dedičstvo tak, že Gustáv Ostrolúcky (slúžny a podžupan Trenčianskej stolice), dostal Zemianske Podhradie s majetkami v Bošáci, Dolnom Srní, Moravskom Lieskovom, Haluziciach, Ivanovciach a Melčiciach. Mikuláš Ostrolúcky získal pôvodný majetok v Ostrej Lúke. Po smrti Gustáva Ostrolúckeho (1862) pripadli jeho majetky bratovi Mikulášovi (vládny komisár Zvolenskej stolice 1849, otec Adelky Ostrolúckej), po ktorom ich zdedil jeho syn Gejza Ostrolúcky a po ňom jeho synovia Mikuláš a Gejza Ostrolúckovci. Po pozemkovej reforme (1927) mali už len 765 katastrálnych jutár. Mladší Gejza Ostrolúcky býval dozorcom evanjelickej cirkvi a. v. v Zemianskom Podhradí a je aj na ev. cintoríne pochovaný. Otec Gustáv a ďalší členovia rodiny Ostrolúckovcov sú pochovaní neďaleko ev. kostola, v blízkosti hrobu Samuela Štúra.
Osobnosti, ktoré tu zanechalis stopy
▲
== Referencie ==
| |||