Heinkel He 111: Rozdiel medzi revíziami

Napriek neprestajnému vylepšovaniu Heinkel He 111 v druhej polovici vojny zastaral. V Luftwaffe mal byť nahradený [[ Bomber B projekt|projektom Bomber B]], no časové sklzy a aj nakoniec zrušenie projektu donútili nemecké letectvo používať He 111 aj naďalej, až do konca vojny. Výroba sa zastavila v roku [[1944]], keď bola produkcia všetkých bombardérov zastavená v prospech stíhačiek. Po odstavení bombardovacieho letectva sa He 111 uplatnil v úlohe dopravného a zásobovacieho lietadla.<ref name="Mackay 2003, s. 7."/>

[[Súbor:Bundesarchiv Bild 183-L21649, Ernst Heinkel mit Modell He 111 im Windkanal.jpg|thumb|Model Heinkelu He 111 v aerodynamickom tuneli]]Začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia sa Ernst Heinkel rozhodol postaviť najrýchlejšie dopravné lietadlo na svete, čo sa však stretlo so skepticizmom nemeckého leteckého priemyslu a politického vedenia. Heinkel zveril vývoj do rúk bratom Siegfriedovi a Walterovi Günterovcom, ktorí boli v priemysle a firme ešte nováčikmi. V júni 1933 navštívil Heinkelovu kanceláriu [[Albert Kesselring]], vtedajší šéf administratívnej kancelárie Luftwaffe. V tom čase Nemecko nemalo ministerstvo letectva ale len letecký komisariát – ''Luftfahrtkommissariat''. Kesselring dúfal, že sa mu podarí založiť nové vzdušné sily, ktoré by sa sformovali z existujúceho leteckého zboru [[Reichswehr|Reichswehru]]u a presvedčil Heinkela, aby presunul svoju továreň z Warnemunde do [[Rostock|Rostocku]]u a zaviesť sériovú výrobu He 111, s ktorou by pomáhalo 3 000 zamestnancov. Heinkelnov nový návrh bol reakciou na nové americké stroje, ktoré sa začali na trhu objavovať – šlo o stroje [[Lockheed 12]], [[Boeing 247]] a [[Douglas DC-2]].

Prvý nový jednomotorový [[Heinkel He 70 |Heinkel He 70 Blitz]] zišiel z výrobnej linky v roku 1932 a okamžite zlomil niekoľko rekordov. V svojej normálnej konfigurácii, so 4 pasažiermi na palube, dosiahol rýchlosť 380 {{km|380|m}}/h, pričom ho poháňal motor BMW VI, s výkonom 447 &nbsp;kW. Eliptické krídlo, ktoré bratia Güntherovci použili už pri stavbe športového lietadla [[Bäumer Sausewind]], sa stalo jedným z charakteristických rysov nielen He 111, ale aj iných lietadiel ktoré počas kariéry u Heinkela navrhli. Luftwaffe tento návrh okamžite zaujal, pretože hľadala stroj, ktorý by mohol byť použitý v úlohách bombardéru a dopravného lietadla.

Heinkel He 111 bol dvojmotorovou verziou He 70, pričom si zachoval charakteristické krídla a chvostové plochy a taktiež motory BMW, takže nový stroj bol často prezývaný ''„Doppel Blitz“'' (dvojitý blesk). Keď Dornier Do 17 nahradil He 70, Heinkel potreboval dvojmotorový stroj, aby mohol konkurovať svojim protivníkom. Na návrhu tohoto stroja strávil 200 000 hodín. Trup bol predĺžený z 11,7 na {{m|17,.4 |m}} a rozpätie z 14,6 na {{m|22,.6 |m}}.

Stroje boli poháňané motormi [[DB 600]], ale keďže tieto boli použité primárne pre stroje [[Messerschmitt Bf 109|Bf 109]] a [[Messerschmitt Bf 110|Bf 110]] ďalšie verzie od verzie E dostali motory [[Jumo 210]] a [[Jumo 211]]. Ďalšia verzia F mala upravené krídlo, ktoré malo jednoduchšiu výrobu. Veľkými úpravami prešla verzia P, ktorá mala nové motory [[Daimler-Benz DB 601]], celkom nový typ zasklenej aerodynamickej kabíny. Vďaka týmto úpravám dosahoval stroj vo výške {{m|5000 |m}} rýchlosť 475 {{km|475|m}}/h a jeho cestovná rýchlosť vzrástla na 370 {{km|370|m}}/h. Čoskoro sa však ukázalo, že s dodávkami výkonných motorov Daimler-Benz budú problémy a preto sa začalo opäť laborovať s motormi Junkers Jumo 211. Po ich inštalácii do draku verzie P vznikla najrozšírenejšia verzia H. Bola vyrábaná od roku 1940 do roku 1944. Bolo vyrobených mnoho variánt tejto verzie, zaujímavý bol napr. He 111H-22, ktorý mohol niesť podvesenú jednu strelu [[Fieseler Fi 103|V-1]]. Zaujímavosťou bola verzia aj He 111Z, ktorá sa skladala z 2 spojených He 111, ktoré mali v mieste spoja na krídlach ďalší motor. Tieto stroje boli používané na vlečenie ťažkých klzákov [[Messerschmitt Me 321]] alebo dvoch [[Gotha Go 242]]. Napriek tomu, že Heinkely 111 evidentne zastarali od roku 1942 aj na východnom fronte, boli Nemci, kvôli nedostatku iných ťažších bombardérov vyrábať tieto lietadlá až do roku 1944.

Prvý prototyp He 111 vzlietol 24. februára [[1935]], pilotovaný hlavným testovacím pilotom [[Gerhard Nitschke|Gerhardom Nitschke]], ktorému bolo prikázané nepristávať na firemnom letisku továrne Heinkel v [[Rostock|Rostocku]]u-[[Marienhe]], pretože pristávacia dráha bola príliš krátka, a namiesto toho pristáť v [[Rechlin|Rechline]]e. Avšak pilot rozkaz ignoroval a pristál v Marienhe. Okrem iného skonštatoval, že tento stroj je dobrý pri manévrovaní v malej rýchlosti a tak nehrozilo riziko, že by preletel pristávaciu dráhu. Nitschke si taktiež pochvaľoval na tú dobu dosť vysokú letovú rýchlosť a dobré letové a pristávacie vlastnosti, stabilitu počas letu, postupného klesania, a pri lete s jedným motorom, pričom netrpel predným náklonom pri vysunutí podvozku. Avšak počas druhého testovacieho letu Nitschke odhalil, že stroj trpí pozdĺžnou nestabilitou pri stúpaní a lete v plnej rýchlosti a taktiež, že krídelká nemajú požadovaný účinok.

Koncom roka 1935 boli vyrobené prototypy V2 a V4, pod civilným označením ''D-ALIX'' a ''D-ALES'' a ''D-AHAO''. D-ALES sa stal prvým prototypom verzie '''He 111A-1'''. Dňa 10. januára 1936 bol uznaný najrýchleším lietadlom na svete, pričom jeho rýchlosť dosahovala {{km|402 km|m}}/h. To však nebola pravda, pretože najrýchlejším lietadlom v tom čase bolo [[Macchi M.C.72]], ktoré získalo toto prvenstvo už v roku 1934. He 111 by bol dosiahol ešte väčšiu rýchlosť, ak by boli inštalované motory DB 600, s výkonom 746 &nbsp;kW (1 000 &nbsp;hp). Avšak nemecký letecký priemysel nedisponoval motormi s väčším výkonom než 447kW447&nbsp;kW (600 &nbsp;hp) a tak bol Heinkel nútený použiť motor BMW VI.

Kvôli uspokojeniu dopytu po Heinkeli He 111 bola postavená továreň v [[Oranienburg|Oranienburgu]]u. Stavba začala 4. mája 1936 a presne o rok neskôr zišiel z výrobnej linky prvý He 111. Úrad manažmentu [[RLM]] [[Ernst Heinkel|Ernstovi Heinkelovi]] navrhol, aby továreň niesla jeho meno. Firma ''Ernst Heinkel GmbH'' bola založená s podielovým kapitálom 5 000 000 RM, pričom Heinkelov podiel bol 150 000 RM. Továreň bola postavená a vlastnená Nemeckým štátom. Z tejto továrne zišlo z výrobnej linky v prvý rok vojny 452 ks He 111 a 69 ks [[Junkers Ju 88|Junkersu Ju 88]].

Prvou bombardovacou verziou Heinkelu He 111, ktorá sa dostala do výroby bol '''He 111A-0''', z ktorej bolo 10 predsériových strojov dodaných na testovanie, na konci roka [[1935]]. Výkon týchto strojov, poháňaných 2 motormi [[BMW VI]], bol sklamaním a lietadlo [[Luftwaffe]] odmietla. Avšak vláda čínska vláda [[Kanton|Kantonu]]u bola menej prieberčivá a zakúpila 6 lietadiel He 111A-0, ktoré prevzala v polovici roka 1936 a zaradila do služby v Nacionalistických Čínskych vzdušných silách v novembri – decembri 1936.

Číňania použili svoje He 111 v [[druhá Čínsko – Japonská vojna|druhej Čínsko – Japonskej vojne]], ktorá sa začala 7. júla [[1937]], pričom operačné nasadenie bolo pozdržané nedostatkom vhodných bômb. Na svojej prvej misii, nálete vykonávanom piatimi He 111 a šiestimi [[Martin 139]], proti japonským silám pri [[Šanghaj|Šanghaji]]i, nechali neskúsené posádky otvorené zaťahovateľné trupové gondoly. To spôsobilo, že Heinkely neudržali krok s bombardérmi Martin a tri z piatich strojov bolo zostrelených japonskými stíhačkami. Jeden He 111 bol vytiahnutý z depozitu v decembri 1943, osadený hviezdicovými motormi [[Wright Cyclone]] a prekonvertovaný na dopravné lietadlo.

V čase čudnej vojny bol He 111 poverený strategickým bombardovaním nad [[Severné more|Severným morom]] a bombardovaním námorných základní v [[Spojené kráľovstvo|Spojenom kráľovstve]], ako spôsobu útoku na [[Britské Kráľovské námorníctvo|Kráľovské námorníctvo]]. Dňa 9. novembra vydal [[Adolf Hitler]] direktívu č. 9, ktorá určovala ako cieľ najväčšej dôležitosti britské námorníctvo. Vedomý si zničujúcej blokády, ktorá zničila nemecké snahy počas [[Prvá svetová vojna|Prvej svetovej vojny]], direktíva určovala ako primárne ciele bombardovania britské sklady obilia a oleja, zamínovanie britských morských trás a priame útoky na britské obchodné loďstvo. V októbri 1939 bolo podniknutých viacero bombardovacích náletov na Domácu flotilu, zakotvenú v [[Scapa Flow]] a [[Firth of Forth]]. Konkrétnym cieľom bol krížnik [[HMS Hood]]. Záchtyné stíhanie bolo vykonávané squadronami [[Royal Air Force|RAF]], vybavenými lietadlami [[Supermarine Spitfire]] a [[Hawker Hurricane]], ktoré utrpeli len občasné straty. Jeden z významnejších incidentov sa odohral 22. februára 1940. [[Kampfgeschwader 26]] bola poverená útokmi na rybárske lode v regióne [[Dogger Bank]]. [[Kriegsmarine]] podozrievala tieto lode z toho, že sú používané ako lode včasnej výstrahy, zisťujúce pohyby nemeckých vojnových lodí v Severnom mori, ktoré v tom čase podnikali výpravy na zničenie spojeneckého obchodného loďstva. V tom istom čase bola nemecká námorná flotila '' Zerstörerflottille 1 '' vyslaná do tejto oblasti, v snahe poškodiť spojenecké obchodné loďstvo. Medzi nemeckými loďami a otvoreným morom sa nachádzalo obrovské mínové pole, ktoré malo zabrániť Kráľovskému námorníctvu dostať sa k [[Heligolandská úžina|Heligolandskej úžine]]. V tomto poli ležala 10 {{km|10|m}} široká medzera, ktorou sa Nemci mali prešmyknúť. No spojenie medzi [[Luftwaffe]] a [[Kriegsmarine]] sa prerušilo.Preto jednotka Kampfgeschwader 26 nebola oboznámená s prítomnosťou nemeckých [[torpédoborec|torpédoborcov]] v tejto oblasti. Útočiac z výšky 1 500 {{m|1500|m}}, Heinkely He 111 potopili lode [[Lebrecht Maas]] a [[Max Schultz]], pričom 600 nemeckých námorníkov prišlo o život.

Pri [[Operácia Weserübung|Operácii Weserübung]], invázii do [[Nórsko|Nórska]] a [[Dánsko|Dánska]], tvoril He 111 chrbticu bombardovacieho letectva. Nasadené boli jednotky KG 4, KG 26 a KGr 100. Okupácia Dánska bolo ukončená za 24 hodín a s minimálnymi obeťami a žiadnymi stratami vo vzduchu. Prvou všeobecnou úlohou He 111 spolu s Luftwaffe, bolo kompenzovať nadradenosť britského námorníctva v Severnom mori. Na podporu nemeckej útočnej skupiny smerujúcej do [[Oslo|Osla]], zloženej z ťažkých krížnikov [[Blücher]] a [[Lützow]], ľahkého krížnika [[Emden]], troch ponoriek a ôsmich mínoloviek s 2 000 mužmi na palube, boli určené He 111 jednotky KG 26. Heinkely He 111 neboli schopné zabrániť potopeniu Blüchera a [[Bitka o Drøbak Sound|Bitke o Drøbak Sound]], vedenej z pevnosti Oscarsborg. Kampfgeschwader 26 sa zamerala na Drøbak z toho dôvodu, že ostatné opevnené body už boli dobyté, no po bombardované 250 &nbsp;kg bombami SC 250, sa Nóri vzdali. Dňa 9. Apríla 1940, Heinkely He 111 jednotky KG 26 pomohli [[Junkers Ju 88|Junkersom Ju 88]] jednotky KG 30 poškodiť vojnovú lod [[HMS Rodney]] a potopiť loď [[HMS Gurkha]]. Po zabezpečení zvyšku Nórska sa He 111 zúčastnil [[Bitka o Narvik|Bitky o Narvik]] a protilodným misiám proti spojeneckým posilám, dopraveným do Nórska po mori v máji a júni 1940.

[[Súbor:Bundesarchiv Bild 101I-408-0847-10, Flugzeuge Heinkel He 111.jpg|thumb|'''Heinkely He 111''' letiace vo formácii nad [[Francúzsko|Francúzskom]]m, [[1940]].]]

Francúzske ťaženie sa začalo 10. mája 1940. Jednotky vybavené He 111 sa stretli len so slabým a nekoordinovaným spojeneckým stíhacím odporom nad [[Belgicko|Belgickom]]m a [[Holandsko|Holandskom]]m. Dňa 14. mája 1940 sa He 111 jednotky KG 54 zúčastnili bombardovania [[Rotterdam|Rotterdamu]]u, pričom boli zničené veľké časti mesta po tom, čo He 111 zhodili 91 – 100 ton bômb. Holanďania sa vzdali skoro ráno nasledujúceho dňa, ukončiac tak Bitku o Holandsko. Väčšina jednotiek utrpela počas prvej fázy ľahké až mierne straty. Výnimkou bola jednotka [[Kampfgeschwader 27|KG 27]], ktorá utrpela najťažšie straty z jednotiek vybavených He 111 nad francúzskym sektorom. Koncom prvého dňa bolo stratených sedem He 111, 2 boli odpísané a 5 poškodených. He 111 pomohol pri prielome k [[Anglický kanál|Anglickému kanálu]] a porážke francúzskych síl pri [[Sedan|Sedane]]e, spojeneckej protiofenzíve v bitke o Arras a asistoval nemeckým obkľučujúcim silám počas [[Bitka o Dunkerque|bitky o Dunkerque]].

Pokroky dosiahnuté v júli a auguste 1940 boli stratené pri zmene stratégie bombardovania, zameranej od 7. septembra 1940 na bombardovanie britských miest. Od tej chvíle sa od He 111 požadovalo strategické bombardovanie, niečo na čo nebol skonštruovaný. Napriek tomu He 111 mal dosť veľký potenciál na spôsobenie veľkých škôd pri ničení strategických cieľov, jedným z príkladov bolo zničenie továrne na výrobu lietadiel [[De Havilland Mosquito]] pri [[Bristol|Bristole]]e, vykonané jednotkou Kampfgeschwader 55, 30. augusta 1940. O mesiac neskôr, 26. septembra, [[Kampfgeschwader 55]] zničila svojimi He 111 továreň vo Woolstone na výrobu stíhačiek [[Supermarine Spitfire]]. Tento útok spôsobil zatvorenie továrne a rozdelenie výroby, napriek tomu prerušenie výroby však nebolo také vážne ako počas júla a augusta 1940.

Počas [[Blitz|Blitzu]]u boli He 111 osadené navigačným systémom Knickebein. Tento systém mal za úlohu zvýšiť navigačné schopnosti He 111. Viacero strojov osadených týmto systémom bolo zbytočne riskantne nasadených pri rušivých náletoch na Londýn, počas zimy 1939 – 40. Neskôr bol Knickebein vylepšený a premenovaný na X-Gerät, od ktorého sa očakávalo zvýšenie presnosti pri bombardovaní do takej miery, že by bol schopný útočiť na jednotlivé budovy. Zanedlho bol zavedený systém Y-Gerät, vylepšená verzia predošlého zariadenia. [[Súbor:Bundesarchiv Bild 183-S52435, Polen, Blick aus Bugkanzel einer He 111.jpg|thumb|Pohľad z kabíny He 111. Takýto typ kabíny sa ukázal byť pri čelnom útoku veľmi zraniteľný.]]Dňa 3. novembra 1940, sa RAF naskytla príležitosť otestovať He 111 aj so svojim vybavením. Bombardér núdzovo pristál pri pobreží a čiastočne sa ponoril. Kapitán Kráľovského námorníctva sa ujal vedenia operácie na vytiahnutie stroja, pretože mal vyššiu hodnosť, než prítomný armádny dôstojník. Kapitán trval na tom, aby bol He 111 odtiahnutý do hlbšej vody, kým bude vytiahnutý, avšak laná sa pretrhli a lietadlo sa potopilo. Nakoniec sa stroj podarilo vytiahnuť, no slaná voda sa už dostala do systému Gerät.

[[Luftwaffe]] sa snažila útočiť na priemyselné, dopravné a civilné ciele naraz, avšak to sa jej nepodarilo. Napriek tomu sa jej však pri bombardovaní [[Birmingham|Birminghamu]]u, Bristolu, [[Barrow|Barrowu]]u , [[Coventry]] , [[Liverpool|Liverpoolu]]u , [[Plymouth|Plymouthu]]u a [[Southampton|Southamptonu]]u podarilo spôsobiť ohromné škody. Niektoré z týchto cieľov boli zakryté mrakmi, no He 111 vybavené systémom X-Gerät spôsobili ťažké škody. Briti sa bránili použitím falošných cieľov na prilákanie pozornosti bombardérov a systémom Meacon, ktorý rušil komunikačný systém Luftwaffe.

Ťaženie proti Juhoslávii a Grécku trvalo len 3 týždne, no He 111 v ňom hral kľúčovú úlohu. Dňa 6. apríla 1941 sa He 111, priradené k [[Luftflotte 4]], zúčastnili bombardovania [[Belehrad|Belehradu]]u. Po krátkom postupe a dobytí Grécka, He 111 taktiež podporovali sily Osi pri Bitke o Krétu, kde utrpeli len malé straty. V tom čase sa tiež podieľali pri [[Obliehanie Malty|obliehaní Malty]] a bombardovaní [[Egypt|Egypta]]a a [[Suezský prieplav|Suezského prieplavu]]. Veľký podiel na týchto náletoch mala hlavne [[Kampfgeschwader 4]], keď počas mája a júna 1941 bombardovala pobrežné ciele vrátane [[Alexandria|Alexandrie]] a utrpela stratu 6 strojov a 5 posádok.

Dňa 22. Júna 1941 zahájil [[Adolf Hitler]] [[Operácia Barbarossa|Operáciu Barbarossa]], nemeckú inváziu do [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]]. Stroje He 111 v tom čase tvorili súčasť troch bombardovacích jednotiek. [[Kampfgeschwader 53]], pod velením leteckej armády Luftflotte 2, bola pridelená k [[skupina armád Sever|armádnej skupine Sever]]. [[Kampfgeschwader 27]] pod velením Luftflotte 4, pridelenej k [[ skupina armád Stred|armádnej skupine Stred]] a jednotka [[Kampfgeschwader 55]], pridelená 5. leteckému zboru.

Továreň na výrobu tankov GAZ, bola počas júna 1943 vystavená sérii ťažkých náletov. V noci z 4. na 5. júna 1943, Heinkely He 111 jednotiek 1, KG 3, KG 4, KG 55 a KG 100 zhodili 161 ton bômb, spôsobiac tak obrovské poškodenie budov a výrobných liniek. Všetkých 50 budov továrne GAZ č. 1, 9 000 {{m|9000|m}} dopravných pásov, 5 900 kusov vybavenia a 8 000 tankových motorov bolo zničených. Avšak Nemci sa v svojich odhadoch pri výbere cieľa prepočítali. Zbombardovaná továreň totiž produkovala len ľahký tank [[T-70]]. Továreň č. 112, druhý najväčší výrobca silnejších tankov [[T-34]], pokračovala nerušene vo výrobe. Sovietske výrobné zariadenia boli prestavané alebo opravené v priebehu šiestich týždňov. Továreň č. 112 v roku 1943 vyrobila 2 851 ks tankov T-34, v roku 1944 to bolo 3 619 a v roku 1945 sa podarilo dodať 3 225 ks. Luftwaffe taktiež zlyhala pri zničení Gorkého delostreleckej továrne č. 92 alebo závodu na výrobu lietadiel [[Lavočkin La-5]] a [[ Lavočkin La-5FN|La-5FN]]. Nepodarilo sa jej ani obmedziť ruské prípravy na nadchádzajúcu bitku, no He 111 sa ukázal byť schopným strategického bombardovania.

Neskôr počas leta 1944 boli He 111 opäť s úspechom použité ako súčasť zmenšujúceho sa nemeckého bombardovacieho letectva. Nemecký priemysel začal sťahovať svoje továrne na východ, mimo dosahu bombardérov [[Royal Air Force|RAF]] a [[USAF]]. V reakcii na to, USAF začala lietať zo základní v Sovietskom zväze, kde po skončení misie aj pristávala a po zopakovaní sa vracala do Anglicka. Jednotka IV.Fliegerkorps bol poverená útokmi na letiská, z ktorých USAF operovala. Dňa 21. júna 1944, pristáli stroje [[B-17 Flying Fortress]] patriace [[8. Letecká armáda USAF|8. Leteckej armáde USAF]], na letiskách Mirgorod a [[Poltava]], po tom čo bombardovali ciele v [[Maďarsko|Maďarsku]]. Sovieti však nezabezpečili dostatočnú protilietadlovú ochranu a tak IV. Fliegerkorps a jej He 111 jednotiek [[Kampfgeschwader 4|KG 4]], [[Kampfgeschwader 53|KG 53]] a [[Kampfgeschwader 55|KG 55]] zhodili 91 ton bômb. Podarilo sa im zničiť 44 ks B-17 a 15 stíhačiek USAF. Nemecké He 111 leteli vo výške 4 &nbsp;000 {{- 5 000 -}}{{m|5000|m}}, pričom nebol zasiahnutý ani jeden z nich. Po týchto udalostiach boli americké misie zastavené. Nemci za dôvod považovali neschopnosť Sovietov postarať sa o primeranú protileteckú ochranu. Pravdepodobnejším dôvodom však bolo získanie základní v západnej Európe, odkiaľ mohli lietadlá USAF zasiahnuť akýkoľvek cieľ v Európe, bez použitia sovietskych letísk.

Strely V-1 boli odpaľované zo severného Francúzska a Holandska, avšak z 2 000 odpálených sa nad Londýn dostalo len 50%, pričom 661 z nich bolo zostrelených. Úloha niesť strely V-1 bola pridelená He 111 H-21 a H-22 po tom, čo spojenecké vojská dobyli odpaľovacie zariadenie v Holandsku. Podmienky za ktorých operovali He 111 koncom roka 1944 sa veľmi líšili od tzv. „Blitzu“ z rokov 1940-41. Nočné stíhačky RAF niesli radar ''AI Mk IV'', operujúci v metrických vlnových dĺžkach, ktorý spolu s vysokým výkonom stíhačiek [[De Havilland Mosquito]] spôsobil, že sa museli posádky nemeckých bombardérov držať pri svojich letoch nad Severným morom do Anglicka nízko nad hladinou mora, aby sa vyhli skorej detekcii. Pri letoch v malých výškach hrozilo riziko nárazu s prevaľujúcou sa vlnou, a tak na zabezpečenie minimálnej šance na prežitie, posádky nosili ťažké potápačské obleky a nesfúknuteľné plávajúce vesty, čo zároveň robilo priemerný let trvajúci 3 -5 hodín veľmi nepohodlným. Nálety väčšinou začínali nad rádiomajákom nad mestom Dan Helder v Holandsku. Po dosiahnutí odpaľovacieho bodu pilot vystúpal do výšky {{m|500 |m}}, vypustil svoj náklad a následne klesol na nízku letovú hladinu. Spiatočná cesta bola rovnako nebezpečná. Jednotky stíhačiek Mosquito operovali nad Holandskom a útočili na pristávajúce He 111. Koncom roka 1944 a začiatkom 1945 boli He 111 opäť používané v úlohe dopravného stroja. Pomáhali evakuovať nemecké sily z Grécka a Juhoslávie, medzi októbrom a novembrom 1944. Jednotky vybavené lietadlami He 111 taktiež evakuovali ľudí a vybavenie z [[Budapešť|Budapešti]] počas jej obliehania, pričom [[Kampfgeschwader 4]] útočila na sovietske predmostia a zhadzovala do [[Dunaj|Dunaja]]a míny, v snahe zabrániť Červenej armáde prekročiť rieku. Zvyšné He 111 boli z Maďarského frontu stiahnuté, po tom, čo sa obliehanie vo februári 1945 skončilo. Ich úlohou potom, čo sa Sovieti blížili k [[Berlín]]u, bolo ničenie mostov cez [[Odra|Odru]].

*'''Dĺžka:''' {{m|16,.40 |m}}

*'''Rozpätie:''' {{m|22,.50 |m}}

*'''Výška:''' {{m|3,.9 |m}}

*'''Nosná plocha:''' {{m2|86,.50 m²}}

*'''Hmotnosť (prázdne):''' 7 720 &nbsp;kg

*'''Maximálna vzletová hmotnosť:''' 14 000 &nbsp;kg

*'''Pohonná jednotka:''' 2 × 12 valcový vodou chladený [[radový motor]] [[Junkers Jumo 211]]F-1, každý s výkonom 994 &nbsp;kW (1350 &nbsp;hp)

*'''Maximálna rýchlosť:''' 400 {{km|400|m}}/h

*'''Bojový dolet:''' {{km|1950|m}} ({{km (|2800 km|m}} s maximálnou zásobou paliva)

*'''Dostup:''' {{m|8390 |m}}

*'''Stúpavosť:''' do výšky {{m|5185 |m}} za 20 minút

* '''Plošné zaťaženie:''' 137 &nbsp;kg/m²

* '''Pomer výkon/hmotnosť:''' 0,082 &nbsp;kW/kg

* 3 - 7 x [[guľomet]]ov [[MG 15]] alebo [[MG 81]] kalibru {{mm|7,.92 mm|m}}

** 1 x 13 {{mm|13|m}} guľomet [[MG 131]]

** 1 x 20 {{mm|20|m}} kanón [[MG FF]]

* 2000 &nbsp;kg bômb (8 x 250 &nbsp;kg) v bombovnici + 500 &nbsp;kg (2 x 250 &nbsp;kg) pod krídlami

* Donald, David. "An Industry of Prototypes: Heinkel He 119". Wings of Fame, Volume 12, 1998. Aerospace Publishing Ltd., London, UK/AIRtime Publishing Inc., Westport, Connecticut, 1998, pp. &nbsp;30–35. ISBN 1-86184-021-7 / 1-880588-23-4.