Verzia z 12:48, 1. august 2011 upraviť Luckas-bot (diskusia \| príspevky) Boti 182 729 editací d r2.7.1) (robot Pridal: hu:Ifjabb Plinius ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 09:02, 11. august 2011 upraviť vrátiť Vegbot (diskusia \| príspevky) Boti 76 502 editací d typo gram, replaced: 100-46 → 100 – 46 (4), - → – Ďalšia úprava →
Riadok 1: '''Gaius Plinius Caecilius Secundus''' ([[61]]/[[63]] - – asi [[113]]), pôvodným menom '''Gaius Caecilius Secundus''', označovaný aj ako '''Plínius Mladší''', bol rímsky štátnik a spisovateľ, blízky priateľ cisára [[Traján]]a. Jeho strýkom bol prírodovedec a encyklopedista [[Plínius Starší]], ktorý svojho synovca adoptoval a vzdelal podľa vlastných zásad. Plínius Mladší bol spolu s ním svedkom výbuchu [[Vezuv]]u [[24. august]]a [[79]], pri ktorom starší z Plíniov zahynul. == Život == [[Súbor:Jean-Baptiste-Camille Corot 044.jpg\|thumb\|220px\|left\|City and Lago of Como, painted by [[Jean-Baptiste Camille Corot]], 1834.]] Rovnako ako jeho slávny strýko, Plínius Mladší sa narodil v meste [[Comum Novum]] (dnes [[Como]]) ako syn buď istého Lucia alebo Gaia Caecilia a jeho manželky Plinie Marcelly, sestry Plínia Staršieho. Jeho predok z otcovskej strany bol slávny politik a vojvodca [[Quintus Caecilius Metellius Pius Scipio Nasica]] (100- – 46 pred Kr.), ktorý bojoval v [[neskorá rímska republika\|občianskej vojne]] na strane [[Gnaeus Pompeius\|Pompeia]]. Otec Plínia Mladšieho zomrel v jeho útlom veku, takže o jeho výchovu sa starala matka a jej príbuzní. Jeho poručníkom bol v dobe jeho detstva význačný vojvodca [[Lucius Verginius Rufus]]. Podľa štandardov jeho doby bol Plínius poslaný za ďalším vzdelaním do Ríma, kde sa jeho učiteľmi stali [[Marcus Fabius Quintilianus]] a [[Nicetes Sacerdos]] zo [[Smyrna\|Smyrny]]. Práve v tejto dobe sa mladý Plínius zblížil so svojim strýkom. Sprevádzal ho pri koordinácii evakuácie [[Pompeje\|Pompejí]] počas výbuchu Vezuvu (79), pri ktorom prišiel Plínius Starší o život. [[erupcia\|Erupciu]], jej dôsledky i strýkovu smrť neskôr popísal Plínius Mladší v svojej korešpondencii. V svojom závete odkázal Plínius Starší celý svoj majetok svojmu synovci a zároveň ho [[adopcia\|adoptoval]] za svojho dediča (tým si podľa rímskeho zvyku pridal Gaius Caecilius o svojho mena strýkovo ''[[nomen gentile]]'' Plinius). Po absolvovaní vyššieho vzdelania započal Plínius tradičnú kariéru verejného činiteľa (''[[cursus honorum]]'') v politickej aj právnej sfére. Presadil sa ako právnik na [[centumviri\|centumvirálnom]] súde, ktorý sa zaoberal otázkami dedičstva. Pôsobil ako žalobca aj obhajca v niekoľkých procesoch so správcami provincií – [[Baebius Massus\|Baebiom Massom]], správcom [[Baetica\|Baetiky]], [[Marius Priscus\|Mariom Priscom]], správcom [[Africa (provincia)\|Afriky]] (viedol obžalobu spolu so svojim priateľom, budúcim cisárom [[Traján]]om), [[Gaius Caecilius Classicus\|Gaiom Caeciliom Classicom]], ďalším správcom [[Baetica\|Baetiky]], a dvoma správcami provincie [[Bitýnia\|Bitýnie]], ktorú, ironicky, sám neskôr spravoval, [[Gaius Iulius Bassus\|Gaiom Iuliom Bassom]] a [[Varenus Rufus\|Varenom Rufom]]. Plínius dokázal prežiť všetky nástrahy aktívneho politického života počas cisárstva, obzvlášť počas vlády cisára [[Domitianus\|Domitiana]] (81- – 96), a prejsť všetkými významnými úradnými funkciami. Roku 88 alebo 89 zastával úrad [[Kvestor (staroveký Rím)\|kvestora]], roku 91 [[tribún ľudu\|tribúna ľudu]], roku 93 [[prétor]]a a roku 100 najvyšší úrad cursu, [[konzul (staroveký Rím)\|konzulát]]. Roku 98 bol navyše zvolený za dozorcu nad štátnou pokladňou (''praefectus aerarii Saturni''), akéhosi rímskeho ministra financií. Po svojom konzuláte získal správu provincie [[Bitýnia]] na rok 103. V rokoch 104- – 107 mu bola zverená funkcia dozerateľa nad brehmi [[Tiber]]u (''curator alvei Tiberi''). Ako poslednú funkciu zastával úrad cisárskeho vyslanca (''legatus Augusti'') v Bitýnii od roku 110. Medzi blízkych priateľov tohto štátnika a spisovateľa patrili historik [[Tacitus]], básnik [[Marcus Valerius Martialis\|Martialis]] a životopisec [[Suetonius]]. Plínius sa stýkal aj s mnohými ďalšími významnými osobnosťami svojej doby vrátane [[filozof]]ov [[Artemidoros\|Artemidora]] a [[Eufrates\|Eufrata]]. Oženil sa celkom tri razy – po prvýkrát vo veľmi mladom vekom, kedy sa jeho manželkou stala nevlastná dcéra [[Veccius Proculus\|Veccia Procula]], po druhýkrát po jej smrti, vo veku 37 rokov, kedy si vzal dcéru [[Pompeius Celerinus\|Pompeia Celerina]] a po tretí raz s Calpurniou, vnučkou [[Calpurnius Fabatus\|Calpurnia Fabata]] z [[Como\|Coma]]. Riadok 21: Najväčšiu pozornosť si vyslúžili tri z Plíniových listov: dva pojednávajúce o erupcií [[Vezuv]]u<ref>Plin. Ep. VI 16 a VI 20</ref> a jeden o [[kresťan]]och v Bitýnii<ref>Ep. X 96</ref>. Vysoko cenený býva i list, v ktorom Plínius Mladší opisuje život a prácu svojho strýka na jeho najväčšom diele, encyklopédii ''Naturalis Historia''. ''Epistulae'' sa členia na dve časti. Prvých deväť kníh vyšlo už počas Plíniovho života a obsahuje jeho korešpondenciu z rokov 97- – 108. Desiata kniha pozostáva zo súkromnej korešpondencie Plínia a jeho dobrého priateľa, cisára Trajána, a bola vydaná až posmrtne, obsahuje teda listy, ktoré neboli určené na publikáciu. ==== Kniha X ====

Plínius Mladší: Rozdiel medzi revíziami