Paul Ludwig Ewald von Kleist: Rozdiel medzi revíziami

V auguste [[1939]] vo svojich 58 rokoch opäť povolaný do činnej služby. Mal veliť [[XXII. tankový zbor Wehrmachtu|XXII. tankovému zboru]], ktorý spadal pod kompetencie [[14. armáda Wehrmachtu|14. armády]] [[Wilhelm List|Wilhelma Lista]]. So svojim zborom sa Ewald von Kleist Kleist podieľal na [[Poľská obranná vojna (1939)|invázii do Poľska]]. Spoločne s [[Heinz Guderian|Guderianovým]] [[XIX. tankový zbor Wehrmachtu|XIX. tankovým zborom]] sa spojili pri [[Ľvov]]e a rozdelili krajinu napoly.

Počas [[bitka o Francúzsko|útoku na Francúzsko]] mu pridelili tankovú skupinu ([[Panzergruppe von Kleist]]), ktorej podliehal [[XLI. tankový zbor Wehrmachtu|XLI.]] ([[Georg-Hans Reinhardt]]) a [[XIV. tankový zbor Wehrmachtu|XIV.]] ([[Gustav von Wietersheim]]) a [[XIX. tankový zbor Wehrmachtu|XIX. tankový zbor]] ([[Heinz Guderian]]). Týmito jednotkami, ktoré predstavovali jednu z prvých tankových [[armáda (vojenská jednotka)|armád]] na svete, prenikol [[16. máj]]a cez rieku [[Meuse]], obsadil [[Sedan]] a vytvoril tak vo fronte takmer {{km|100|m}} medzeru, ktorú Francúzi nemali čím zaplniť. Medzi Ewaldom von Kleistom a Heinzom Guderianom neskôr prepukla hádka. Paul Ludwig Ewald von Kleist plánoval zastaviť svoje tanky a počkať na príchod pechoty. Heinz Guderian s týmto zásadne nesúhlasil a v hádke požiadal o uvoľnenie z funkcie, čo Paul Ludwig Ewald von Kleist prijal<ref>{{Knižná referencia|autor=[[Correlli Bernett]]|názov=''Hitlerovi generálové''|mesto=Brno|vydavateľstvo=Jota|strana=279|rok=1997}}</ref>. Von Rundstedt však tento rozkaz zakrátko zrušil. [[7. tanková divízia Wehrmachtu|7. tanková divízia]] [[Erwin Rommel|Erwina Rommela]] dosiahla neďaleko [[Amiens]] kanál [[La Manche]] a dovŕšila tak odrezanie Spojeneckých vojsk na belgicko-francúzskom pohraničí. Osud Francúzska, ktoré tak prišlo o väčšinu svojich najlepších jednotiek tak bol spečatený.

Od apríla 1941, Paul Ludwig Ewald von Kleist velil [[1. tanková skupina|1. tankovej skupine]], skladajúcej sa z [[XCIII. tankový zbor Wehrmachtu|XVIII.]] a [[XL. tankový zbor Wehrmachtu|XL. tankového zboru]]. Tieto vojská viedli čelo útoku do [[Juhoslávia|Juhoslávie]] a [[Grécko|Grécka]], kam útočili z [[Bulharsko|Bulharska]]. [[13. apríl]]a 1941 sa jeho jednotky podieľali na obsadení [[Belehrad]]u, ktoré sa začalo deň predtým.

Následne boli jeho vojská presunuté do južného Poľska. O niekoľko mesiacov neskôr patrili tieto jednotky k hrotu [[skupina armád Juh|skupiny armád Juh]] pri [[operácia Barbarossa|vpáde do Sovietskeho zväzu]]. 1. tanková skupina sa podieľala na likvidácii sovietskeho [[bitka pri Umani|protiútoku pri Umani]] a [[bitka o Kyjev (1941)|obkľučovaní sovietskych vojsk pri Kyjeve]]. V tejto bitke spolu s GudeianomHeinzom Guderianom útočiacim zo severu uzatvoril pri meste [[Romny]] obkľúčenie, v ktorom sa v tej dobe nachádzalo asi 650 000 sovietskych vojakov. Väčšina z nich bola v nasledujúcich bojoch zajatá. Bolo to jedno z najväčších obkľúčení v dovtedajšej histórii vojenstva. Jeho tanková skupina bola neskôr premenovaná na [[1. tanková armáda Wehrmachtu|1. tankovú armádu]]. V priebehu októbra obsadili jeho tanky [[Taganrog]] a prekročili [[Mius]]. V tej dobe boli už neustálymi bojmi veľmi oslabené a na čas prerušili postup. Útok sa obnovil 17. novembra, v priebehu 3 dní jeho jednotky prenikli do [[Rostov nad Donom|Rostova na Done]], no sovieti napadli jeho obnažené ľavé krídlo a Nemcov 28. novembra prinútili z oblasti ustúpiť. Bol to fakticky prvý neúspech nemeckých pozemných vojsk počas vojny. Južná časť frontu sa však cez zimu opäť stabilizovala a na jar boli Nemci schopní opäť zaútočiť.

V roku 1942 sa Ewald von Kleist v rámci [[skupina armád A|skupiny armád A]] zúčastnil útoku v južnej časti ZSSR. Najprv sa v rámci armádnej skupiny Kleist (1. tanková a [[17. armáda Wehrmachtu|17. armáda]]) podieľal na odrazení sovietskeho [[druhá bitka o Charkov|útoku na Charkov]]. Následne 24. júla opäť vnikol do Rostova, jeho hlavné ciele ropné polia v oblasti [[Baku]] na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaze]] však boli ešte ďaleko. S pomocou mužov ako boli [[Ernest Köstring]] a [[Oskar von Niedermayer]] sa mu podarilo do nemeckých vojsk naverbovať 825 000 dobrovoľníkov z národov ZSSR<ref>{{Knižná referencia|autor=[[Correlli Bernett]]|názov=''Hitlerovi generálové''|mesto=Brno|vydavateľstvo=Jota|strana=284|rok=1997}}</ref>. Hitler bol s tempom postupu skupiny armád A nespokojný a 9. septembra odvolal maršala Lista z funkcie. Vyše mesiaca následne riadil skupinu armád sám.

Od [[22. november|22. novembra]] 1942 bol Ewald von Kleist po začiatku sovietskej zimnej ofenzívy, ktorá západne od [[Stalingrad]]u uväznila [[6. armáda Wehrmachtu|6. armádu]] a mnohé ďalšie menšie jednotky, poverený velením skupine armád A. Jeho 1. tanková armáda prešla pod velenie generála [[Eberhard von Mackensen|Mackensena]]. Ewald von Kleist riadil pod veľkým tlakom dobre prevedený ústup 17. armády na [[Tamanský polostrov]] a [[Krym]] a 1. tankovej armády k Rostovu. Ustúpiť k Rostovu na Done bola veľmi ťažká úloha, pretože v polovici januára 1943 sa jeho jednotky nachádzali na rieke [[Terek]] okolo {{km|600|m}} od mesta, čelo sovietskych jednotiek však bolo len asi {{km|50|m}} od Rostova, kde ich zastavila tvrdá obrana [[4. tanková armáda Wehrmacht|4. tankovej armády]].

17. armáda sa bránila na Tamanskom polostrove až do 3. septembra 1943, kedy bolo prerušené spojenie Krymu a pevniny v dôsledku letnej ofenzívy Červenej armády na Ukrajine. Front držaný skupinou armád Juh bol silne narušený sovietskymi [[bitka na Dnepri|útokmi na líniu Dnepra]] a nútený ustupovať. Do 9. októbra nemecké jednotky z Tamanského polostrova definitívne ustúpili. Ewald von Kleist bol medzitým 1. februára 1943 povýšený do hodnosti poľného maršala. Rástli však jeho rozpory s Hitlerom, ktorý vtedy velil vojskám na východe. Po úspešných sovietskych ofenzívach bol [[30. marec|30. marca]] 1944 po tom čo nariadil svojej [[8. armáda Wehrmachtu|8. armáde]] ústup, Hitlerom vyznamenaný [[Rytiersky kríž|Rytierskym krížom]] s dubovými ratolesťami a mečmi a následne pozbavený velenia a penzionovaný.

Žil v meste [[Weidebrück]]. Onedlho po [[Stauffenbergov pokus o prevrat|atentáte na Hitlera]] bol nakrátko zatknutý [[Gestapo]]m, no nakoniec bol prepustený. Po priblížení východného frontu sa odsťahoval do obce [[Mittefels]] v [[Bavorsko|Bavorsku]]. VonEwalda von Kleista na konci vojny zajali jednotky západných Spojencov.