Šalamún (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami

d (Robot: Zmena šablóny: Infobox Vládca(2))
Roku 1060 vpadol Belo s podporou poľských oddielov do Uhorska. Ondrej poslal manželku aj so synmi Šalamúnom a Dávidom do [[Mödling]]u vo Východnej marke a čakal na pomoc nemeckého vojska. V následnej bitke pri rieke [[Tisa|Tise]] Belo zvíťazil. Zranený Ondrej, ktorého Belovi vojaci chytili pri úteku pri [[Mošon]]skom hrade, krátko nato zomrel. Belo sa stal uhorským kráľom. Mladý Šalamún musel hľadať pomoc u nemeckého kráľa. Roku [[1063]] sa rozhodol Henrich IV. zorganizovať vojenskú výpravu, ktorou by dosadil Šalamúna na uhorský trón. Belo v snahe vyhnúť sa vojne navrhol odovzdanie uhorského trónu Šalamúnovi s tým, že on si ponechá svoje bývalé údelné kniežatstvo. Návrh však nebol prijatý. Ešte pred vpádom nemeckého vojska sa Belo ťažko zranil a krátko nato zomrel. Následne Henrich IV. s vojskom vpadol do Uhorska a na uhorský trón dosadil svojho švagra Šalamúna.
 
Po odchode nemeckého kráľa musel Šalamún čeliť vpádu vojsk poľského kniežaťa [[Boleslav II. Smelý|Boleslava II. Smelého]], u ktorého hľadali pomoc Belovi synovia [[Gejza I.|Gejza]], [[Ladislav I. (Uhorsko)|Ladislav]] a Lampert. Šalamún utrpel porážku a stiahol sa do hradu Mošon, blízko uhorsko-nemeckých hraníc. Mier medzi Šalamúnom a GejzomGeajzom sa podarilo sprostredkovať biskupovi Deziderovi, ktorý presvedčil Gejzu, aby uznal Šalamúna za kráľa a uspokojil sa s údelným kniežatstvom. K uzavretiu mieru došlo v [[Győr|Rábe]] [[20. január]]a [[1064]]. Spoločne potom v apríli 1064 oslávili Veľkú noc v [[Pécs|Päťkostolí]].
 
Nasledovalo obdobie pokojného spolunažívania a obnovy stability krajiny. Šalamún a Gejza spoločne viedli obranu krajiny ako aj vojenské výpravy mimo Uhorska. Roku [[1066]] podnikli výpravu do [[Chorvátsko|Chorvátska]], aby pomohli Gejzovmu švagrovi Demeterovi Zvonimírovi dobyť mesto [[Zadar]], ktoré bolo v rukách [[Benátky|Benátok]]. Roku [[1067]] ako odvetu za vpád Čechov do [[Trenčín]]a viedli výpravu na [[Morava (región)|Moravu]]. Po vpáde Pečenehov do Biharska v roku [[1068]], ktoré spravoval Gejzov brat Ladislav, ich Šalamún spolu s Gejzom a Ladislavom porazil v severnom [[Sedmohradsko|Sedmohradsku]] v bitke pod vrchom Kerléš.
Gejzovu korunováciu za kráľa neuznával ani [[pápež]], ani nemecký kráľ, ktorí stále považovali za uhorského kráľa Šalamúna. Preto koncom roku [[1076]] začali rokovania medzi Šalamúnom a Gejzom o uzavretí mieru. Gejza bol dokonca odhodlaný vrátiť kráľovstvo Šalamúnovi a sám si ponechať len tretinu krajiny. Tieto rokovania prerušila [[25. apríl]]a [[1077]] Gejzova smrť.
 
Začiatkom roka [[1079]] dobyl kráľ Ladislav I. od Šalamúna hrad Mošon. Neúspešne sa následne skončila ďalšia výprava Henricha IV. do Uhorska na jar 1079. Roku [[1080]] uzavrel Ladislav so Šalamúnom mier. Šalamúnovi ostala len Bratislava, pretože Ladislav nechcel pristúpiť na rozdelenie kráľovstva. Nespokojný Šalamún pripravoval sprisahanie, ktoré bolo odhalené. Ladislav ho preto väznil dva roky na Vyšehrade. Pri príležitosti svätorečenia kráľa [[Štefan I. (Uhorsko)|Štefana I.]] v roku [[1083]] bol Šalamún prepustený. Ihneď sa odobral do [[Regensburg|Rezna]], aby požiadal manželku Juditu o zmierenie. Po jej odmietnutí sa odobral cez Poľsko, Halič a Moldavsko k Pečenehom. Pečenežskému chánovi prisľúbil za pomoc proti Ladislavovi Sedmohradsko. Útok Pečenehov a Šalamúna však Ladislav v roku [[1085]] odvrátil. Roku [[1087]] sa Šalamún zúčastnil výpravy Pečenehov proti Byzancii, počas ktorej prišiel o život.
 
== Referencie ==
* Ján Steinhübel: ''Nitrianske kniežatstvo.'' (Bratislava, 2004). ISBN 80-224-0812-3
Anonymný používateľ