Wikipédia

Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
wikilinky
d preklepy
Riadok 39:
| Začiatok obdobia6= [[9. júl]] [[1815]]
| Koniec obdobia6 = [[26. september]] [[1815]]
| Predchodca6 = [[Joseph Fouché]], Louis Pierre Édouard Bignon
| Nástupca6 = Richelieu Armand Emmanuel du Plessis, duc de Richelieu
| Poradie7 = 7.
Riadok 76:
Talleyrandov otec Charles-Daniel de Talleyrand-Périgord bol rytierom sv. Michala a [[generálporučík]]om francúzskej armády. Pochádzal z vedľajšej vetvy tohto rodu. Žil vo [[Versailles]] v skromných finančných pomeroch so svojou manželkou Alexandrine de Damas d'Antigny<ref>Emmanuel de WaresquielN 28, Talleyrand : Le Prince immobile, Fayard, 2003, str. 31 (ISBN 2213613265)</ref>. K Talleyrandovým predkom patrili ekonóm a politik [[Jean-Baptiste Colbert]] a predstavený parížskych obchodníkov [[Étienne Marcel]].
 
Tayllerand sa narodil na ulici Garancière 4 v Paríži a bol pokrstený ešte v ten istý deň<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand,Payot,1990 (1re éd. 1930), strana 15, (ISBN 2228882968)</ref>. Medzi vydanými memoármi sa nachádza viacero verzií o jeho detstve, ktoré uvádzajú, že sa narodil s chorou nohou. Jedna z nich hovorí, že dojke vo veku štyroch rokov spadol z komody a zranil si nohu. To mu znemožnilo stať sa vojakom a rodičia ho určili pre cirkevnú kariéru. Jeho mladší brat Archambault prevzal pozíciu najstaršieho, no umrel v nízkom veku. Nehoda ovplyvnila Talleyrandov vzťah k rodičom, voči ktorým cítil [[Antipatia|antipatiu]] do neskorého veku<ref>Franz Blei (trad. René Lobstein), Talleyrand : homme d'État [« [http://books.google.com/books/about/Talleyrand_oder_Der_Zynismus.html?id=Cq7LAAAACAAJ Talleyrand oder der Zynismus] »], Payot, 1936 (1re éd. 1932), strana 7</ref>.
 
V rokoch [[1758]] až [[1761]] býval u svojej starej matky Marie-Françoise de Rochechouart na zámku v [[Chalais (Charente)|Chalais]], na čo si uchovával dojímavé spomienky. Od roku [[1762]] do [[1769]] bol žiakom kolégia Harcourt (budúce Lýceum sv. Ľudovíta). Potom poslúchol strýka [[arcibiskup]]a a dal sa na cirkevnú dráhu<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)(ISBN 2228882968)str.18-31</ref>.
 
== Cirkevná kariéra ==
V roku [[1770]] ako šestnásťročný vstúpil do seminára Saint-Sulpice, kde podľa svojich memoárov získal zlú náladu a bol uvrhnutý do samoty<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.32, (ISBN 2228882968)</ref>. V roku 1774 dosahuje [[bakalár]]sky stupeň z [[Teológia|teológie]] na [[Sorbonne]]. V roku [[1775]] dosiahol poddiakonát, čo komentoval nasledovne: ''„Nútili ma stať sa kňazom, to oželiem.“'' Stal sa kanonikom v katedrále v [[Remeš]]i a 3. októbra abbém v Saint-Denis v Remeši, čo mu zabezpečilo pohodlný príjem<ref>Emmanuel de WaresquielN 27Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.56-57 (ISBN 2213613265)</ref>.
 
11. júna 1775 asistoval pri pomazaní kráľa [[Ľudovít XVI.|Ľudovíta XVI.]] ako koadjútor svätiaceho biskupa a jeho otec držal [[Svätá Ampula|Svätú Ampulu]]. V tomto roku sa napriek mladému veku stal členom cirkevného kolégia<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) (ISBN 2228882968),str.47</ref>. V roku [[1778]] dosiahol licenciát z [[Teológia|teológie]]. Vtedy sa stretol s [[Voltaire|Voltairom]]. 18. decembra sa stal generálnym [[vikár]]om remešského biskupstva<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.54-55(ISBN 2228882968)</ref>.
 
Na jar roku [[1780]] sa stal tiež vďaka strýkovi generálnym vyslancom cirkvi povereným obraňovať jej záujmy voči potrebám financií [[Ľudovít XVI.|Ľudovíta XVI.]]. V roku [[1782]] súhlasil dať kráľovi 15 miliónov libier, aby zachránil kráľovský dvor pred konfiškáciou majetku koruny<ref>Emmanuel de WaresquieWaresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, kapitola 10, (ISBN 2213613265)</ref>.
 
Rovnako intervenoval aj v kríze kvôli eskontnej [[Zmenka|zmenke]] na 1 780 330 [[Libra|libier]] a musel znášať hnev nižšie postaveného kňažstva. Tieto práce mu umožnili orientovať sa vo [[Financie|financiách]], nehnuteľnostiach a [[Diplomacia|diplomacii]]: spoznal šírku a bohatstvo [[Cirkev|cirkvi]] a nadviazal veľa priateľstiev s vplyvnými osobnosťami epochy. Bol zvolený za tajomníka ''[[Generálne stavy (Francúzsko)|Generálnych stavov]]'' počas ich zasadania v [[1785]] – [[1786]].
Riadok 109:
[[Súbor:Le serment de La Fayette a la fete de la Federation 14 July 1790 French School 18th century.jpg|thumb|Omša slúžená Talleyrandom(celkom vpravo) za prítomnosti de La Fayetta na Marsových poliach pri príležitosti sviatku Federácie 14. júla 1790, francúzska škola-autor neznámy]] Talleyrand navrhol Ústavodarnému zhromaždeniu aby bol [[7. jún]] [[1790]] štátnym sviatkom Francúzska, kedy ''Národné gardy'' chránili poslancov, sviatkom Federácie slávený na Champs-de-Mars(Marsove polia). Menovaný do tohto úradu kráľom slúžil omšu pred 300 000 ľuďmi [[14. júl]]a [[1790]]<ref>Albert Soboul, Velká francouzská revoluce, 1964, český preklad „Précis d´histoire de la Révolution Française“, Adamová, Jílek, Stehlík, Nakladatelství politické literatury,Praha, 1.vydanie, str.123</ref>, hoci [[Liturgia|liturgiu]] poznal len málo. [[Gilbert du Motier, markíz de La Fayette|La Fayette]] to komentoval: „''Pre milosrdenstvo, nerozosmievajte ma.''“
 
V marci [[1790]] navrhol prijatie systému zjednotených merných jednotiek<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.130, (ISBN 2228882968)</ref>. 28. decembra 1790 žiadal občiansku ústavu pre cirkev a potom podal demisiu svojho biskupského úradu<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.135, (ISBN 2228882968)</ref> z dôvodu zvolenia za administrátora parížskeho departmentu<ref>François Furet, préface au Talleyrand de Lacour-Gayet, p. viii</ref>. Po tomto nezákonne vysvätil ďalších 14 kňazov za biskupov<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.143 (ISBN 2213613265)</ref>, ktorým sa niekedy hovorí „talleyrandisti“, čo vyvolalo protest pápeža [[Pius VI.|Pia VI.]] Považoval to za [[Schizma|schizmu]] a vyzval ho k [[Rezignácia|demisii]] z cirkevného úradu pod hrozbou [[Exkomunikácia|exkomunikácie]] do 40 dní, ak nezruší akt<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) (ISBN 2228882968)</ref>. Počas roku 1791, potom, ako skonal jeho priateľ [[Honoré Gabriel Riqueti de Mirabeau|Mirabeau]], riadil redakciu verejných vyhlášok, ktoré boli vyhlasované v národnom konvente (zhromaždení) až do jeho rozpustenia, a v ktorých iniciuje aj vytvorenie [[Inštitút Francúzska|Inštitútu Francúzska]]<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet), Talleyrand, Payot,1990 (1re éd. 1930)str.144(ISBN 2228882968)</ref>.
 
Počas toho, kým nebol poslancom, bol vyslaný do [[Londýn]]a kvôli nákupu koní a aby preskúmal postoj Angličanov ku možnej [[Neutralita|neutralite]] Francúzska. Vrátil sa odtiaľ 29. apríla s Françoisom Bernardom Chauvelinom. Napriek nepriateľskej nálade dosiahli neutralitu 25. mája<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003,str.146(ISBN 2213613265)</ref>. Talleyrand sa vrátil do Paríža 5. júla a 28. júla podal demisiu na svoj úrad administrátora parížskeho departementu<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.165 (ISBN 2228882968)</ref>.
 
=== Exil ===
Vzhľadom k Teroru revolúcie, 10. augusta [[1792]] Talleyrand požiadal o opätovné vyslanie do [[Londýn]]a. 7. septembra počas septembrových masakrov roztrhal príkaz na misiu od [[Georges Jacques Danton|Dantona]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.169-170, (ISBN 2228882968)</ref> pod zámienkou, že chce pracovať na systéme mier a váh. Toto mu dovolilo predstierať, že neemigruje: „''Mojím skutočným cieľom bolo odísť z Francúzska, kde mi pripadalo neužitočné a nebezpečné zotrvať, ale nechcel som odísť inak ako s platným pasom a nie tým spôsobom, že za mnou zavrú dvere navždy''.“<ref>Mémoires et correspondance du prince de Talleyrand, Bouquins, str. 203</ref> Odišiel 10. septembra.
 
[[5. december|5. decembra]] [[1792]] prišiel dekrét ako príkaz pre „toho biskupa z Autunu“, keďže sa našli dôkazy vzťahov k Mirabeauovi a kráľovskej rodine v známej „Armoir„Armoire de fer“ - oceľovej miestnosti v paláci [[Tuileries]]<ref>Emmanuel de WaresquieWaresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.151(ISBN 2213613265)</ref>. Talleyrand sa chránil vrátiť do Francúzska. Bol zapísaný do ''Zoznamu emigrovaných z vlastnej vôle'' a bol naňho vydaný zatykač ešte 29. augusta toho istého roku<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet), Talleyrand, Payot,1990,(1re éd. 1930), str.177, (ISBN 2228882968)</ref>
Oficiálne bol v [[Anglicko|Anglicku]] preto, aby predával svoju knižnicu. Býval v ''Kensingtone'' počas strašného roka [[1793]], navštevoval emigrantov a vytváral si vzťahy s vplyvnými Angličanmi. Trpel nedostatkom peňazí i zaznávaním od starších utečencov. Koncom januára 1794 mu bolo oznámené, že kráľ [[Juraj III. (Veľká Británia)|Juraj III.]] nariadil jeho vykázanie podľa zákona o cudzincoch<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930), str.186, (ISBN 2228882968)</ref>. Pôvodca a inšpirátor dekrétu však bol minister zahraničia William Pitt.
 
Odišiel v marci [[1794]]. Utiekol do [[Spojené štáty|Spojených Štátov]] na dva roky. Žil tam vo [[Filadelfia|Filadelfii]], [[New York (mesto)|New York]]u a [[Boston (Massachusetts)|Boston]]e. Mal šťastie pri špekuláciách s pozemkami vyhľadávajúc ich v lesoch [[Massachusetts]]<ref>Jean Orieux, Talleyrand: Le sphinx incompris, Flammarion, 1970, str.216-217, (ISBN 2080676741)</ref>. Vyzbrojil tiež loď, aby obchodovala s [[India|Indiou]], ale hlavne kvôli návratu do Francúzska<ref>Jean Orieux, Talleyrand: Le sphinx incompris, Flammarion, 1970, str. 222-223,(ISBN 2080676741)</ref>.
 
Počas pobytu v Spojených štátoch až do roku [[1796]] bol osobným hosťom senátora [[Aaron Burr|Aarona Burra]] v [[New York (mesto)|New Yorku]]. Po rokoch Talleyrand odmietol byť rovnako veľkodušný voči Burrovi, pretože bol spriatelený s [[Alexander Hamilton|Alexandrom Hamiltonom,]] ktorého Burr zabil v súboji. Je tiež známe, že Talleyrand býval v [[Oyster Bay]], New York, na adrese Wilson House.
 
Tesne po konci ''Teroru'' sa odvolal na zmluvu z thermidoru v petícii ohľadom svojej kauzy. V tom istom čase [[Madame de Staël]], s ktorou Talleyrand korešpondoval, vybavila, že Marie-Joseph Chénier sa mohol vrátiť do Národného zhromaždenia. Podľa dohovoru z r. 1795, 4. septembra, tento na oplátku dosiahol dekrét povoľujúci stretnutie s Tayllerandom<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand Le Prince immobile, Fayard,2003str 2003 str.197, (ISBN 2213613265)</ref>. Talleyrand sa vrátil cez [[Hamburg]] a [[Amsterdam]] 20. septembra 1796 práve na začiatku [[Direktoriát|Direktória]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot 1990 (1re éd. 1930) str.223, (ISBN 2228882968)</ref>.
 
=== Direktórium 1795 – 1799 ===
Krátko po príchode Talleyrand vstúpil do [[Inštitút Francúzska|Inštitútu Francúzska]], kde bol zvolený 14. decembra [[1795]] do Akadémie mravných vied a politiky ešte pred svojím odchodom zo [[Spojené štáty|Spojených štátov]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990, (1re éd. 1930 )str.225-227, (ISBN 222888296)</ref>. Publikoval dve [[esej]]e o novej medzinárodnej situácii podložené skúsenosťou zo svojich ciest mimo Francúzska. Zúčastnil sa na založení ''Krúžku republikánskej ústavy'' na požiadavku svojich priateľov Orleanistov v rozhorčení, že v ňom vidia kontrarevolucionára<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.235-236 (ISBN 2228882968)</ref>.
 
Dosiahnuť menovanie za ministra zahraničia namiesto Charlesa Delacroixa sa mu nepodarilo, no bol vyslaný ako ambasador do Batávskej republiky (severné Holandsko) za pomoci vplyvu viacerých žien, okrem iného aj [[Madame de Staël|Germaine de Staël]]<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.238 (ISBN 2228882968)</ref>. Táto posledná zariadila stretnutie u najvplyvnejšieho vodcu [[Direktoriát|Direktória]] [[Paul Barras|Barrasa]]. V hre nominácií na ministerské kreslo [[Paul Barras|Barras]] dosiahol súhlas ostatných direktorov, ktorí boli dovtedy nepriateľskí voči bývalému biskupovi<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.243-244 (ISBN 2228882968)</ref>.
 
O svojej nominácii do ministerského úradu sa Talleyrand rozprával s [[Benjamin Constant|Benjaminom Constantom]]: „Držme si miesto, treba pomôcť Fortúne, väčšiemu šťastiu“<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.244 (ISBN 2228882968)</ref>. Tento muž nekonečného espritu, ktorému stále chýbali peniaze, dodržiaval zvyk prijímať dôležité sumy peňazí od cudzích štátov, s ktorými dohováral zmluvy<ref>Albert Soboul, Velká francouzská revoluce, 1964, český preklad „Précis d´histoire de la Révolution Française“, Adamová, Jílek, Stehlík, Nakladatelství politické literatury, Praha, 1.vydanie, str. 359</ref>. Koncom roku [[1797]] vyprovokoval diplomatický incident žiadajúc „sudy s vínom“([platok) od amerických vyslancov. Bola to aféra, ktorá vyvolala „[[Kvázivojna (1798)|Kvázivojnu]]“.
 
„Pán de Talleyrand sám odhadoval sumu, ktorú prijal počas svojej diplomatickej kariéry na 60 miliónov.“ — [[Charles Augustin Sainte-Beuve]]<ref>Charles-Augustin Sainte-Beuve, Nouveaux Lundis,« M. de Talleyrand »(1870 [http://agora.qc.ca/Documents/Charles-Maurice_de_Talleyrand_-_Perigord--Talleyrand_vu_par_Sainte-Beuve_par_Charles-Augustin_Sainte-Beuve Encyclopédie de l'Agora]</ref>, Nouveaux Lundis
 
Po svojej nominácii do kresla ministra zahraničných vecí v roku [[1797]] aj zásluhou [[Madame de Staël|madame de Staël]]<ref>Albert Soboul, Velká francouzská revoluce, 1964, český preklad „Précis d´histoire de la Révolution Française“, Adamová, Jílek, Stehlík, Nakladatelství politické literatury, Praha, 1.vydanie, str.368</ref>, Talleyrand pristúpil k výmene listov s [[Napoleon Bonaparte|Napoleonom Bonapartem]], z čoho vznikla spolupráca pri dohadovaní zmluvy z [[Campo Formio]] zo 17. októbra [[1797]] medzi [[Taliansko]]m a [[Francúzsko]]m. 3. januára [[1798]] dal Talleyrand v budove ministerstva slávnostnú hostinu na počesť Bonaparta, na ktorej ho nakriatol na vojenskú expedíciu do [[Egypt]]a<ref>Albert Soboul, Velká francouzská revoluce, 1964, český preklad „Précis d´histoire de la Révolution Française“, Adamová, Jílek, Stehlík, Nakladatelství politické literatury, Praha, 1.vydanie, str.383</ref>.
 
Z direktorov to bol hlavne Jean-François Reubell, ktorý nenávidel Talleyranda. Dohodol s ním dôležité veci a použil ho ako ich vykonávateľa<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot,1990(1re éd. 1930)str.293,(ISBN 2228882968)</ref>. Talleyrandova politika, ktorá išla niekedy do stretov s direktormi, mala za cieľ dosiahnuť rovnováhu a mier. Zúčastnil sa na politike uvoľňovania v dobytých územiach<ref>Georges Lacour-Gayet,(préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990, (1re éd. 1930) str.308 (ISBN 2228882968)</ref>. Ovládol úrad zahraničných vecí, ktorý mu bol lojálny, napriek tomu, že Direktórium vyberalo vyslancov bez toho, aby to s ním konzultovalo<ref>Georges Lacour-Gayet,(préf. François Furet),Talleyrand, Payot, 1990, (1re éd. 1930 )str.349, (ISBN 2228882968)</ref>.
Vytvoril kontakty so [[Sieyès]]om a s generálmi Joubertom, Bruneom a Bonapartom, keď sa ten vrátil z [[Egypt]]a. 13. júla [[1799]]. Vezmúc do úvahy útoky na svoju osobu v tlači vedené akýmsi generálnym adjutantom, ktorý proti nemu viedol proces a vyhral ho, podal demisiu na ministerstve, ktoré opustil 20. júla. Začal uskutočňovať prípravu štátneho [[Prevrat 18. brumaira|prevratu 18. brumaira]] (9. novembra) [[1799]] konšpirujúc proti Direktóriu spolu s Bonapartom a [[Sieyès]]om<ref>Albert Soboul, Velká francouzská revoluce, 1964, český preklad „Précis d´histoire de la Révolution Française“, Adamová, Jílek, Stehlík, Nakladatelství politické literatury,Praha, 1.vydanie, str.395</ref>. V menovaný deň bol vyslaný oznámiť svoju demisiu [[Paul Barras|Barrasovi]]: chcel si prejsť finančnú kompenzáciu, ktorá býva určovaná na konci.
Riadok 142:
== Napoleonská éra ==
=== Konzulát (1799 – 1804) ===
Po [[Prevrat 18. brumaira|prevrate 18. Brumaira]] [[1799]] našiel svoju úlohu ministra, no bol konfrontovaný s nespokojnosťou kráľovských dvorov s koncom [[Direktoriát|Direktória]]. [[Napoleon Bonaparte|Bonaparte]] a Talleyrand sa dohodli na tom, že zahraničné veci budú spadať do exkluzívnej domény prvého [[konzul]]a: Talleyrand mal na to svoj názor. Podľa Françoisa Fureta bol Talleyrand počas ôsmich rokov druhým mužom režimu<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot 1990 (1re éd. 1930) str.XII,(ISBN 2228882968)</ref>.
 
Bonaparte vyhovel Talleyrandovmu názoru a napísal priateľské listy anglickému kráľovi a rakúskemu cisárovi, ktorí odmietli návrhy na uzmierenie bez toho, aby potvrdili príjem listov<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990,(1re éd. 1930),str.435,(ISBN 2228882968)</ref><ref>Mémoires et correspondance du prince de Talleyrand, Bouquins,p. 234</ref>. Ruský cár Pavol I. sa ukázal príjemnejším: zmluva bola dohodnutá a podpísaná. Následne, Pavol I. bol zavraždený skupinou bývalých dôstojníkov v roku [[1801]]. Jeho syn [[Alexander I. (Rusko)]] nastúpil na trón.
 
Zmluvy z [[Mortefontaine]] 30. septembra [[1800]] o mierových vzťahoch so [[Spojené štáty|Spojenými štátmi]] a v [[Lunéville]] 9. februára [[1801]] o mieri s [[Rakúsko]]m vydobytým v [[Alessandria|Marengu]], takisto ako mier v [[Amiens]]e 25. marca [[1802]] so Spojenými štátmi a [[Španielsko]]m, boli vyjednávané hlavne Napoleonom a Josephom Bonapartem: podľa Madame Grand, Talleyrandovej manželky, prvý konzul všetko kontroloval<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand,Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.438,(ISBN 2228882968)</ref>. Ak si odmyslíme brutálnu metódu vyjednávaní, Talleyrand dosiahol všeobecný mier, ktorého dohadovanie mu dovolilo vyťažiť z toho veľa peňazí<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.448-458,(ISBN 2228882968)</ref>. Vmanévroval Talianov do zvolenia Bonaparteho za prezidenta [[Talianska republika|Talianskej republiky]]<ref>Mémoires et correspondance du prince de Talleyrand, Bouquins, p. 241</ref>.
[[Súbor:Talleyrand 02.jpg|thumb|Talleyrand, princ de Bénévent, v roku 1808. Portrét od maliara Gérarda]]
 
V tom istom roku si kúpil zámok vo [[Valençay]] za svoje i z finančnej výpomoci Napoleona. Oblasť okolo mala výmeru {{km2|200}}<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990. (1re éd. 1930)str.496-498,(ISBN 2228882968)</ref>, čo ju robilo jednou z najväčších súkromných majetkov danej epochy. Talleyrand tam býval pravidelne medzi svojimi pobytmi v [[Termálny prameň|termálnych]] kúpeľoch v [[Bourbon-l’Archambault]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot,1990 (1re éd. 1930)str.502,(ISBN 2228882968)</ref>.
 
V roku [[1804]] zoči-voči zvyšovaniu počtu [[atentát]]ov vedených rojalistami proti Bonapartemu, Talleyrand spĺňal úlohu vyšetrovateľa a poradcu pri poprave vojvodu d'Enghien, úlohu, ktorej dôležitosť podnietila debaty trvajúce celú ''Reštauráciu'', objaviace sa v odsúdení Savaryho. Podľa [[Paul de Barras|Barrasa]] Talleyrand radil [[Napoleon I.|Napoleonovi]] položiť medzi [[Bourbonovci|Bourbonovcov]] a neho rieku krvi<ref>Mémoires de Barras, cité par Lacour-Gayet 1930, p. 513, podľa [[François-René de Chateaubriand|Chateaubrianda]]</ref> inšpiroval zločin<ref>Mémoires d'Outre-tombe, livre 16, chapitre 7 (voir aussi les précédents)[http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k1013503 Gallica]</ref>.
21. marca, kým poprava vojvodu nebola ešte známa, Talleyrand vyhlásil o druhej hodine ráno: „Posledný Condé prestal existovať”<ref>Franz Blei (trad. René Lobstein), Talleyrand : homme d'État [« Talleyrand oder der Zynismus »], Payot, 1936 (1re éd. 1932), kapitola XVII.</ref>. Vo svojich memoároch Bonaparte naznačil, že to bol Talleyrand, ktorý rozhodol zatknúť vojvodu d'Enghien<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.513,(ISBN 2228882968)</ref>. Počas Reštaurácie v roku [[1814]] Talleyrand nechal zmiznúť všetky dokumenty týkajúce sa tejto aféry<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.718, (ISBN 2228882968)</ref>. Vo svojich memoároch tvrdí, že sa vôbec nezúčastnil na rozhodnutí o poprave<ref>Mémoires et correspondance du prince de Talleyrand, Bouquins, p. 1334-1349</ref>.
[[Súbor:Jacques-Louis David, The Coronation of Napoleon.jpg|thumb|left|230px|Korunovácia Jozefíny de Beauhairnaisovej Napoleonom I. za cisárovnú Francúzska, maliar [[Jacques-Louis David]]]]
 
=== Cisárstvo 1804 – 1814 ===
11.júla 1804 bol menovaný hlavným komorníkom. Talleyrand, ktorý tlačil na Napoleona, aby uzákonil dedenie moci<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.529,(ISBN 2228882968)</ref>, asistoval 2. decembra pri pomazaní [[Napoleon I.|Napoleona I.]] 1. februára [[1805]] mu bola udelená veľká stuha [[Čestná légia|Čestnej légie]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.531, (ISBN 2228882968)</ref>.
 
V roku [[1805]] začal rakúsku kampaň. Talleyrand nasledoval cisára na jeho trase cez [[Európa|Európu]]. Pri príchode do [[Strasbourg]]u bol prítomný pri záchvate [[Epilepsia|epilepsie]], ktorý prepadol Napoleona<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990, (1re éd. 1930) str.545, (ISBN 2228882968)</ref>. Deň po víťazstve pri [[Ulm]]e poslal do Strasbourgu cisárovi správu o potrebnom osobnom pozorovaní v Rakúsku, aby sa dosiahla rovnováha medzi štyrmi veľmocami: [[Rakúsko]]m, [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]], [[Francúzsko]]m a [[Rusko]]m, ku ktorým pridal [[Prusko]].
 
Po skvelom víťazstve v Austerlitzi ([[Slavkov]]) a zdrvujúcej porážke pri [[Bitka pri Trafalgare|Trafalgare]], podpísal Talleyrand 26. decembra [[1805]] zmluvu v Pressburgu([[Bratislava]]), nazvanú [[Bratislavský mier (1805)|Bratislavský mier]]<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand:Le Prince immobile, Fayard, 2003,str.373,(ISBN 2213613265)</ref>. Zmluva stanovila vytvorenie [[Rýnsky spolok|Rýnskeho spolku]] a tvoril ju pod dohľadom Napoleona. Skúšal v nej zjemniť podmienky dané Rakúsku. Súhlasiac s desaťpercentnou zľavou na finančné sankcie a poplatky urobil Napoleona nespokojným<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990(1re éd. 1930)str.558-559,(ISBN 2228882968)</ref>:
 
''Rakúsko, v stave rozvratu, nemôže nič iné, len prijať podmienky kladené dobyvateľom. Boli tvrdé a zmluva urobená s M. d'Haugwitzom žiadala ich pre mňa nemožné zjemnenie kontribúcií v súvislosti s inými článkami zmluvy. Napoleon mi napísal po nejakom čase: Urobil ste mi v Presbourgu zmluvu, ktorá mi veľmi prekáža.'' citát: Talleyrandove memoáre<ref name=book>[http://books.google.sk/books?id=bjLSAAAAMAAJ&dq=inauthor:%22Charles+Maurice+de+Talleyrand-P%C3%A9rigord+%28prince+de+B%C3%A9n%C3%A9vent%29%22&source=gbs_book_similarbooks Memoáre: Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord]</ref>.
Riadok 166:
V roku [[1806]] prijal Talleyrand titul „princ de Bénévent ([[Benevento]])“. Bol to štátik konfiškovaný [[pápež]]om, kam sa neunúval Talleyrand prísť ani raz, poslal tam len [[guvernér]]a<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.560-571,(ISBN 2228882968)</ref>.
 
12. júla toho istého roku Talleyrand podpísal zmluvu tvoriacu [[Rýnsky spolok]], ktorej podpis sa predlžoval podľa vôle [[Napoleon I.|Napoleon]]a mnohými vyjednávaniami<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.575,(ISBN 2228882968)</ref>. Zahájac kritiku vojnovej politiky Napoleona, stále brzdený vo svojich radách vo vyjednávaní a súc v kontakte s [[Rakúsko]]m v nádeji zblíženia, začal oznamovať informácie cárovi [[Alexander I. (Rusko)|Alexandrovi I.]] cez vojvodu Dahlberga<ref>Jean Orieux, Talleyrand : Le sphinx incompris, Flammarion,1970,str.451,(ISBN 2080676741)</ref>. V roku [[1807]] po sérii Napoleonových víťazstiev v [[Bagrationovsk]]u (Eylau), [[Gdansk]]u, [[Lidzbark Warmiński]], [[Dobre Miasto|Dobrom Miaste]]- Friedlande revidoval a podpísal zmluvu v [[Tilsit]]e. Vyhlásil sa za nehodného zmluvy vymedzenej víťazstvami, osobitne vo vzťahu k pruskej kráľovnej, a za nespokojného byť „ministrom zahraničných vecí bez zamestnania“<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.375, (ISBN 2213613265)</ref>.
[[Súbor:Nicolas Gosse - Napoleon receives the Queen of Prussia at Tilsit, July 6, 1807.jpg|thumb|Zmluva v Tilsite – Mária-Lujza Pruská, [[Napoleon I.|Napoleon]], [[Alexander I. (Rusko)|Alexander I.]], Fridrich Wilhelm III., Talleyrand na schodoch, maliar Nicolas Gosse]]
Pri tejto príležitosti sa rozhodol podať demisiu na svoj post ministra počas svojho návratu do [[Varšava|Varšavy]]<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand:Le Prince immobile, Fayard, 2003,str.373,(ISBN 2213613265)</ref> <ref>Jean Orieux, Talleyrand:Le sphinx incompris, Flammarion, 1970,str.459,(ISBN 2080676741)</ref>. Toto nemohlo favorizovať zblíženie medzi Napoleonom a [[Mária Walewska|Marie Walewskou]]<ref>.Franz Blei(trad.René Lobstein),Talleyrand:homme d'État [« Talleyrand oder der Zynismus »], Payot, 1936, (1re éd. 1932), str.140</ref>. Jeho demisia sa uskutočnila [[10. august]]a [[1807]] 14. augusta bol menovaný za paira cisárstva (člen komory pairov oprávnený voliť monarchu). Napoleon prijal v [[Erfurt]]e vyslanca Rakúska pod dohľadom Talleyranda v súkromnom rozhovore.
 
Talleyrand sa postupne vzďaľoval cisárovi, ale zároveň zostával jeho poradcom<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990, (1re éd. 1930) str.607 (ISBN 2228882968)</ref>. Dôrazne mu neodporučil začať vojnu so [[Španielsko]]m, zdôraznil nemorálnosť a nebezpečie podobného podniku<ref>Mémoires et correspondance du prince de Talleyrand, Bouquins, p. 263</ref>. Cisár nepočítal so zajatím španielskych [[infant]]ov Rusmi, potom ich zveril do opatery Talleyrandovi, ktorý ich ubytoval na sedem rokov vo [[Valençay]] a ktorého hostiteľstvo bolo väzňom príjemné<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990,(1re éd. 1930)str.615-620,(ISBN 2228882968)</ref>.
[[Súbor:Entrevue Erfurt by Nicolas Grosse.jpg|thumb|left|230px|Erfurt – Talleyrand je v strede za stolom medzi Napoleonom a Alexandrom I. Autor: Nicolas Gosse. 27. septembra - 14. októbra: Stretnutie v Erfurte medzi Napoleonom, Alexandrom I. a princami-nemeckými vazalmi. Napoleon dúfal, zbytočne, že Rusko odrazí rakúsky útok počas jeho španielskej expedície.]]
V septembri [[1808]], Napoleon ho poveril sekundovať pri stretnutí v [[Erfurt]]e s ruským cárom a pritom igonoroval, že Talleyrand je nepriateľsky naladený proti aliancii, ktorú si želal Napoleon, lebo uprednostňoval rakúsku cestu<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990,(1re éd. 1930)str.630(ISBN 2228882968)</ref>.
 
Počas rozhovorov o stretnutí cisárov Talleyrand zašiel až tak ďaleko, že neporadil Alexandrovi, aby sa spojil s Napoleonom vyhlásiac: ''Sire, čo treba urobiť? Ste to vy, čo zachránite Európu a to sa podarí len tak, že nepodržíte Napoleona. Francúzsky národ je civilizovaný, jeho suverén nie. Ruský vládca je civilizovaný, jeho ľud však nie. Z toho vyplýva, že ruský vládca sa musí spojiť s francúzskym ľudom. Potom [[Rýn]], [[Alpy]], [[Pyreneje]] sú dobyté Francúzskom. Zostáva dobyť cisára. Francúzsko ho nepodrží.<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.634-635,(ISBN 2228882968)</ref> ''
To je „erfurtská zrada“, ktorú detailne opisuje v memoároch zdôvodňujúc ju zachovaním rovnováhy v [[Európa|Európe]]. ''V Erfurte som zachránil Európu od kompletného rozvratu, ktorá by sa stala súkromnou vecou bonapartistov<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.627 (ISBN 2228882968)</ref>. ''
[[Súbor:Serangeli - Adieux de Napoléon et d'Alexandre après la paix de Tilsitt (9 juillet 1807).jpg|thumb|Rozlúčka Napoleona a Alexandra I. po mieri v Tilsite 9. júl 1807. Talleyrand celkom vpravo. Obraz sa nachádza vo Versailles. Maliar Serangeli]]
Napoleon ignoroval [[sabotáž]] a bol prekvapený, že rozhovory s [[Alexander I. (Rusko)|Alexandrom I.]] sa neuskutočnili a aliancia tiež, čo bolo uňho neobvyklé. Zatiaľ čo Talleyrand bol bez správ od cisára o [[Španielsko|Španielsku]], kde sa vzňala vzbura, a čo sa rozšírila klebeta o jeho smrti, intrigoval s [[Joseph Fouché|Josephom Fouché]]om o nastolení regentstva pre cisárovnú [[Joséphine de Beauharnais|Jozefínu de Beauharnais]] hľadajúc podporu [[Joachim Murat|Joachima Murata]]<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand : Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.398, (ISBN 2213613265)</ref>.
17. januára [[1809]] sa Napoleon v Španielsku dozvedel o dohodách a prišiel do Paríža, kde počas tridsiatich minút zosadil Talleyranda slávnou frázou „vy ste hovno v hodvábnej bielizni“, ''ktorá však nemohla byť prednesená pri tejto príležitosti'', odsúdil zradu a stiahol ho z postu najvyššieho [[komorník]]a.
Talleyrand sa bál, že ho zatknú, ale zostával pasívny. Na zasadaní rady povedal: „Aká škoda, páni, že taký veľký muž je tak zle vychovaný“. Na rozdiel od Fouchého, ktorý mal nižší pôvod, sa predstavoval vždy na dvore. Počas týchto audiencií u napoleona nechával hrať za seba ženy z jeho okolia, pričom nezakrýval svoju opozíciu. Napoleon mával zlý zvyk (a neskôr sa ukázali následky) zahŕňať nechuťou Talleyranda, ktorý mal jemný a brilantný esprit, vyberaný vkus a ktorý, okrem iného, mu v politike poskytoval služby vo vysokej [[Diplomacia|diplomacii]], zaisťujúce jeho bezpečnosť. Ale Napoleon nemohol prepáčiť Talleyrandovi, keď hovoril vždy o španielskej vojne s detinskou voľnosťou. „''Čoskoro sa stali budoáry a [[salón]]y Paríža divadlom nemej vojny medzi prívržencami Napoleona na jednej strane a Talleyrandovými priateľmi na druhej, vojny, ktorej [[epigram]]y a bonmoty boli delostrelectvom a v ktorej vládca Európy bol vždy premožený.“''— Memoáre [[Joseph Fouché|Josepha Fouchého]]<ref>Éd.Jean de Bonnot,p. 276</ref>.
 
Ohrozený [[exil]]om aj so svojím komparzom, v konečnom dôsledku nebol znepokojený, zachovával si zvyšné pozície a cisár sa s ním vždy radil. Podľa Jeana Orieuxa bol pre Napoleona neznesiteľný, nevyhnutný a nenahraditeľný<ref>Jean Orieux, Talleyrand:Le sphinx incompris,Flammarion,1970,str.467(ISBN 2080676741)</ref>. Talleyrand pracoval na jeho rozvode a ďalšom sobáši sugerujúc mu rakúske manželstvo<ref>Mémoires et correspondance du prince de Talleyrand,Bouquins,p.340</ref>. Bol aj pod tlakom nedostatku financií následkom straty funkcií a výdavkov za hostenie španielskych [[infant]]ov, na čo nestačili dotácie od Napoleona<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.616-617 (ISBN 2228882968)</ref>.
 
Úpadok banky Simmons, v ktorej stratil pol druha milióna, ho staval do delikátnej pozície, čo spôsobilo prosbu u cára. Zároveň však prijímal „sudy s vínom“(úplatky) a ukončil nové rozpredávanie svojej knižnice<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.688-692,(ISBN 2228882968)</ref>. V roku 1811 mu Napoleon kúpil Hôtel Matignon a o dva roky neskôr sa Talleyrand presťahoval do Hôtel de Saint-Florentin<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.696, (ISBN 2228882968)</ref>.
 
V roku [[1812]] v rámci prípravy na kampaň do [[Ruská ríša|Ruska]], Napoleon uvážil uväznenie [[Joseph Fouché|Josepha Fouchého]]
(ministra vnútra) a Talleyranda poslal ako vyslanca do [[Poľsko|Poľska]]. Talleyrand prijal správu o vojne s Ruskom vyhlásením: ''Toto je začiatok konca.''<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.698, (ISBN 2228882968)</ref> Následne zintenzívnil svoje intrigánske vzťahy.
 
V decembri [[1812]] neúspešne inicioval, aby Napoleon vyjednával mier a udelil dôležité koncesie. Odmietol pozíciu ministra zahraničných vecí, ktorú mu znovu navrhol Napoleon<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.710-711,(ISBN 2228882968)</ref>. Napísal [[Ľudovít XVIII.|Ľudovítovi XVIII.]] cez svojho strýka, čo bol začiatok korešpondencie v nasledujúcom roku<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990,(1re éd. 1930)str.714 (ISBN 2228882968)</ref>. Cisárska polícia prečítala mnohé listy a cisár rozmýšľal, že ho pošle do exilu<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.715(ISBN 2228882968)</ref>. V decembri [[1813]] súhlasil s návratom [[Bourbonovci|Bourbonovcov]] na španielsky trón<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.720-721 (ISBN 2228882968)</ref> a nanovo mu ponúkol post ministra zahraničia, za čím nasledovalo ďalšie odmietnutie<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.722, (ISBN 2228882968)</ref>.
 
16. januára [[1814]] sa Napoleon rozhodol dať ho zatknúť<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.725-726, (ISBN 2228882968)</ref>. 23. januára ho menoval radcom regentstva. Videli sa posledný krát pred odchodom cisára na beznádejné vojenské ťaženie – Francúzsku kampaň<ref>Emmanuel de Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.432, (ISBN 2213613265)</ref>.
 
28. marca [[1814]], keď spojenci ohrozovali [[Paríž]], radca regentstva rozhodol evakuovať dvor, čo sa dialo dva nasledujúce dni<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand : Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.439, (ISBN 2213613265)</ref>. 30. marca večer Talleyrand vykonal manéver, aby zostal pánom Paríža: tváril sa, že sa ponáhľa prekročiť bariéru v [[Paríž|Passy]], potom počas noci vyjednával [[Kapitulácia|kapituláciu]] maršala Marmonta<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, (ISBN 2213613265)</ref>, ktorý riadil obranu mesta. Deň po, 31. marca, Talleyrand zopakoval svoj ''Prevrat 18. Brumaire'' v opačnom poradí, teda nechal spojencov vstúpiť do Paríža. V tento večer pruský kráľ a cár prišli a ubytovali sa tam. Žiadal návrat Bourbonovcov a odpovedajúc na ich pochybnosti, žiadal sa poradiť so [[Senát]]om. [[Cár]] oznámil: ''[[Reštaurácia (Francúzsko)|Reštaurácia]] je učinená''.- Georges Lacour-Gayet<ref>Georges Lacour-Gayet v Britannica[http://www.britannica.com/EBchecked/topic/581601/Charles-Maurice-de-Talleyrand-prince-de-Benevent/7110/Additional-Reading Georges Lacour-Gayet v Britannica]</ref>
 
== Obdobie Reštaurácie ==
Riadok 204:
* uľahčil návrat pápeža do [[Rím]]a a španielskych princov do [[Madrid]]u,
* stiahol policajných agentov cisárstva.
* Usiloval sa hlavne všetkých upokojiť a nechať všetkých funkcionárov na svojich miestach. Len dvaja prefekti boli nahradení.<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.451, (ISBN 2213613265)</ref>
 
Jeho pozícia bola ťažká, hlavne v Paríži. Spojenci obsadili mesto, rojalisti a bonapartisti neuznali dočasnú vládu<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand : Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.451-452 (ISBN 2213613265)</ref>. Počas prvých aprílových dní, on, jeho vláda a Senát uzákonili narýchlo novú ústavu, ktorá uzákonila konštitučnú [[Monarchia|monarchiu]] s dvojkomorovým parlamentom a rovnovážnymi mocami, uznanie verejných slobôd a vyhlásila kontinuitu dohodnutých zmlúv za cisárstva.<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.452-453, (ISBN 2213613265)</ref>
 
12. apríla 1814 gróf d'Artois (brat Ľudovíta XVIII.) vstúpil do Paríža a obsadil [[Palais des Tuileries|Tuileries]] tak isto ako vláda<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930),str.790-792,(ISBN 2228882968)</ref>. 14. apríla 1814 Senát uznal formálnu autoritu dočasnej vlády. Gróf d'Artois prijal základy ústavy v mene svojho brata<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand:Le Prince immobile,Fayard,2003,str.456,(ISBN 2213613265)</ref>, ale oznámil aj ich budúce úpravy<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.794, (ISBN 2228882968)</ref>.
 
Po zmluve vo [[Fontainebleau]], 11. apríla 1814, Talleyrand podpisuje 23. konvenciu so Spojencami, ktorej podmienky posudzuje ako bolestné a pokorujúce<ref name=ref2>Mémoires,p.435</ref>. Francúzsko sa vrátilo do hraníc z roku [[1792]] a stratilo 53 pevností<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.464 (ISBN 2213613265)</ref>. Zmluva je bez alternatívy Francúzska mocného na ľudské a finančné zdroje<ref name=ref2></ref>.
 
Provizórna vláda trvala len mesiac. 1. mája Talleyrand stretol [[Ľudovít XVIII.|Ľudovíta XVIII.]] v [[Compiègne]], kde tento ho nechal čakať v predsieni niekoľko hodín<ref>Franz Blei (trad. René Lobstein)Talleyrand:homme d'État [« Talleyrand oder der Zynismus »],Payot,1936,str.214-215,(1re éd. 1932)</ref>. Potom mu povedal počas chladného stretnutia: ''Som rád, že vás vidím, naše rody sa datujú od tej istej epochy. Predsa len, moji predkovia boli spôsobilejší. Ak vaši boli viac ako moji, hovorme o našich záležitostiach. Dnes ma riadite vy. Vezmite si stoličku, poďte bližšie, hovorme o našich záležitostiach: dnes som to ja, kto vám hovorí, sadnite si a dôvoďte<ref>Mémoires et correspondance du prince de Talleyrand, Bouquins, str.432-433</ref>.'' V tej istej konverzácii sa ho Ľudovít XVIII. pýtal, ako mohol vidieť koniec režimu, na čo mu Talleyrand odpovedal:
„Môj bože, Sire, skutočne som pre to nič neurobil, je niekoľko nevysvetliteľných vecí, ktoré mám v sebe a ktoré prinášajú nešťastie vládam, čo ma opomínajú<ref>Charles-Maxime Villemarest, Monsieur de Talleyrand, IV p. 335, cité par Lacour-Gayet,1930,str.810.</ref>.
 
[[Ľudovít XVIII.]] neprijal ústavu od Senátu. Dal prednosť konštitučnej charte, ktorá prijala liberálne myšlienky, ale odmietla rovnováhu mocí. Kráľ súhlasil s dvoma komorami parlamentu<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.460 (ISBN 2213613265)</ref>. 13. mája bol Talleyrand menovaný prezidentom Rady ministrov (nemal autoritu prvého ministra) a ministrom zahraničných vecí<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.812, (ISBN 2228882968)</ref>. 30. mája podpísal zmluvu v Paríži, ktorou dojednal:
* mier medzi Francúzskom a Spojencami,
* návrat k hraniciam z 1792 (navyše niekoľko miest, časť [[Savojsko (historické územie)|Savojska]] a staré pápežské [[komitát]]y)a
* oznámil konanie [[Viedenský kongres|Viedenského kongresu]], ktorého základy boli položené.
* Medzi dispozície patrili aj zamietnutie otroctva v kolóniách
* vrátenie umeleckých diel ulúpených Bonapartom stávajúcich vo Francúzsku.<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.814-815 (ISBN 2228882968)</ref><ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.821, (ISBN 2228882968)</ref>
 
Bol povýšený na [[Rád Zlatého rúna|Rytiera Zlatého rúna]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990(1re éd. 1930) str. 817 (ISBN 2228882968)</ref>. Kniežatstvo Bénévent bolo vrátené pápežovi a kráľ ho urobil princom de Talleyrand a francúzskym [[Pair (Francúzsko)|pairom]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.827 (ISBN 2228882968)</ref>.
 
8. septembra obhajoval rozpočet pred komorou pairov. Prvýkrát, tak ako v Anglicku, štát sa považuje za povinného platiť [[pasíva]] (dlhy) vyplývajúce zo zmlúv<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.462 (ISBN 2213613265)</ref>.
[[Súbor:Vienna Congress.jpg|thumb|Viedenský kongres – kresba autora Isabay. Talleyrand má číslo 22, viď. po rozkliknutí.]]
 
===[[Viedenský kongres]] 1814 – 1815===
[[Ľudovít XVIII.]] logicky poveril reprezentovaním [[Francúzsko|Francúzska]] na kongrese Talleyranda, s inštrukciami, ktoré navrhol Talleyrand<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990(1re éd. 1930)str.823-824,(ISBN 2228882968)</ref>. Išlo o štyri body uvedené v Parížskej zmluve<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.472,(ISBN 2213613265)</ref>:
* predísť požiadavke [[Rakúsko|Rakúska]] na [[Sardínia|Sardíniu]]
* konať tak, aby [[Neapol]] pripadol [[Ferdinand I. (Kráľovstvo oboch Sicílií)|Ferdinandovi IV. Bourbonskému]]
Riadok 238:
''Spojenci, vravím, a proti komu? To nie je viac proti [[Napoleon Bonaparte|Napoleonovi]], on je na ostrove [[Elba]]. To nie je viac proti Francúzsku, mier je učinený. To nie je určite proti francúzskemu kráľovi: je garantom trvania tohto mieru. Páni, hovorme úprimne. Ak sú tu ešte spojenecké sily, som tu zbytočný. A zároveň, keby som tu nebol, chýbal by som vám určite. Páni, som tu možno jediný, ktorý nič nežiada. Veľké ohľady, to je všetko, čo chcem pre Francúzsko. Je dosť veľké svojimi zdrojmi, rozlohou, množstvom a duchom obyvateľov, rozložením provincií, jednotnou administratívou, svojou obranou, ktorému príroda a umenie zaručujú hranice. Nechcem nič, opakujem vám. A prinášam vám veľa. Prítomnosť ministra Ľudovíta XVIII. uskutočňuje tu princíp, na ktorom spočíva celý sociálny poriadok. Ak niekoľko privilegovaných mocností by chcelo na kongrese skúšať diktátorskú moc, musím povedať, že v zmysle podmienok parížskej zmluvy, nemohol by som súhlasiť na tejto schôdzi so žiadnou nadradenou mocou v otázkach, ktoré sú v kompetencii kongresu a že sa nebudem zaoberať návrhmi, ktoré by prišli z jej strany.''Memoáre Talleyranda<ref>Mémoires et correspondance du prince de Talleyrand, Bouquins, strana 479</ref>
Talleyrand provokoval hnev štyroch ([[Metternich]] vyhlásil, že ''urobili by sme lepšie dohodnúť sa medzi sebou''). 3. októbra hrozil, že nebude viac asistovať žiadnej konferencii, kládol sa do pozície obrancu malých národov<ref>Jean Orieux, Talleyrand:Le sphinx incompris, Flammarion, 1970,str.600,(ISBN 2080676741)</ref>, ktorý podporuje v tej chvíli ich oslobodenie a využíval rozdiely medzi ostatnými štyrmi stranami<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.474,(ISBN 2213613265)</ref>. Tlačený [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]] a [[Španielsko]]m dosiahol tiež, že slovné dohovory predošlých spojenectiev boli anulované<ref>Franz Blei (trad. René Lobstein), Talleyrand:homme d'État [« Talleyrand oder der Zynismus »],Payot, 1936 (1re éd. 1932)</ref>. Kongres sa otvoril konečne 1. novembra. Podľa Jeana Orieuxa žiaden dôležitý bod nebol stanovený na oficiálnych rokovaniach: všetko sa dialo v salónoch. Malé národy boli opustené a neboli pripustené k účasti. Talleyrand zostal na tom, že skutočné oslobodenie začalo (spojil výbor mocností 8. januára): ''Preto, lebo výbor štyroch sa stal výborom piatich<ref>Jean Orieux, Talleyrand: Le sphinx incompris, Flammarion, 1970, str.601, (ISBN 2080676741)</ref>.''
 
Spojenci [[Rakúsko]] a Británia (tajná zmluva bola podpísaná 3. januára [[1815]]), boli v opozícii proti [[Prusko|Prusku]] a [[Rusko|Rusku]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot, 1990,(1re éd. 1930)str.832,(ISBN 2228882968)</ref>. Prví dostali len kúsok [[Sasko|Saska]] a druhí len časť [[Poľsko|Poľska]], ktoré sa rozdelilo. Výsledok bol, že Talleyrand bol stúpencom nemeckej federácie, ktorá bola centrom rovnováhy moci, čiastočne Pruska a Rakúska<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.474-475, (ISBN 2213613265)</ref>. Prusko a Francúzsko sa našli v spoločných hraniciach. To, čo ich zblížilo, podľa časti historikov, sa stalo zdrojom francúzsko-nemeckých vojen v budúcnosti.
 
Talleyrand podpísal konečný akt kongresu 9. júna [[1815]]. Na výmenu ako reštitúciu za [[kniežatstvo]] [[Benevento]] Talleyrand dostal finančnú kompenzáciu a titul vojvoda z Dino (ktorý mu vydal [[Ferdinand I. (Kráľovstvo oboch Sicílií)|Ferdinand I. - kráľ Dvoch Sicílií]]), ktoré previedol svojmu synovcovi a týmto svojej obľúbenej neteri – jeho manželke [[Dorota Kurónska (1793 – 1862)|Dorothei Courlandskej]], ktorá sa skvela počas celého kongresu.
Riadok 247:
 
=== Druhá Reštaurácia 1815 – 1830 ===
Počas kongresu si Francúzsko zachovalo svoje územia z roku [[1792]] ale [[Napoleon I.]] odišiel z ostrova [[Elba]] v triumfálnom pochode na Paríž vítaný Francúzmi. To zničilo zámer Spojencov. Talleyrand sa spojil s Montrondom, vyslancom Napoleona I., aby dali do poriadku záležitosť. Montrond odmietol<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990,(1re éd. 1930)str.837-838,(ISBN 2228882968)</ref>. Hoci bol vo veľmi zlom vzťahu s Ľudovítom XVIII., od tejto chvíle Talleyrand zostal v exile. Očakávajúc porážku Napoleonovu (''Je to otázka týždňov, bude rýchlo zosadený''<ref>Jean Orieux,Talleyrand:Le sphinx incompris, Flammarion,1970,str.622,(ISBN 2080676741)</ref>) čakal na stretnutie s kráľom v [[Gand]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.841, (ISBN 2228882968)</ref>.
 
Po [[Bitka pri Waterloo|bitke pri Waterloo]] 23. júna [[1815]] prišiel do [[Mons]]u, kde sa nachádzal kráľ. Podľa Emmanuela Warresquiela, Talleyrand tlačil na kráľa počas búrlivej schôdzky, aby znovu poslal svojho radcu Blacasa potvrdiť liberálnejšiu ústavu a oznámiť to Spojencom, ale dosiahol len Blacasov odchod<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand : Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.499, (ISBN 2213613265)</ref>. Podľa Georgesa Lacour-Gayeta sa Talleyrand odmietol ukázať u kráľa, [[François-René de Chateaubriand|F.-R.Chateaubriand]] bol v úlohe sprostredkovateľa. Talleyrand tentokrát stratil svoj pokoj a odišiel s hnevom. [[Ľudovít XVIII.]] sa spojil s armádou Spojencov a vydal reakcionárske prehlásenie. Toto vyprovokovalo nespokojnosť Angličanov, ktorí oponovali kráľovi. Kráľ vymenoval Talleyranda do čela rady ministrov. V zmysle stretnutia z 27. júna poznačeného verbálnymi útokmi, Talleyrand priniesol liberálne znenie ústavy grófovi d'Artois a vojvodovi de Berry (šéf strany ultraliberálov) a toto bolo prijaté<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.501-502, (ISBN 2213613265)</ref> .
 
Fouché ako prezident dočasnej vlády držal Paríž, tlačený republikánmi. Talleyrand donútil Ľudovíta XVIII. menovať [[Joseph Fouché|Fouché]]ho, ktorý hlasoval za smrť svojho brata - ministra polície.(podľa Lacour-Gayeta<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.856,(ISBN 2228882968)</ref> a Franza Bleia) Podľa memoárov Talleyranda a E. WarresquielaWaresquiela to bol Talleyrand, ktorý nesúhlasil so zvolením Fouchého<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.506, (ISBN 2213613265)</ref>. V každom prípade, Talleyrand vyjednával s Fouchém, aby vydal Paríž kráľovi a zorganizoval s ním stretnutie<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.857, (ISBN 2228882968)</ref>. V slávnej pasáži svojich memoárov Chateaubriand porozprával o výstupe:
[[Súbor:Talleyrandoldage0002.jpg|thumb|left|230px|Talleyrand a Fouché – dobová kresba - anglická karikatúra, rok 1832]]
''Konečne som sa dostal k jeho veličenstvu,'' povedal na úvod, ''v jednej z kráľových predizieb, nenašiel som nikoho. Sadol som si do kúta a čakal. Naraz sa otvorili dvere a v tichu kráčal Talleyrand podopieraný Fouchém, pekelná vízia pomaly kráčajúca predo mnou, prenikla do kráľovho kabinetu a zmizla. Fouché prišiel sľúbiť vernosť a česť svojmu pánovi: kráľovražedný vazal, na kolenách, vložil ruky, ktoré nechali padnúť hlavu [[Ľudovít XVI.|Ľudovíta XVI.]] do rúk brata kráľovského [[martýr]]a. Biskup – odpadlík dal záruku vernosti.''([[François-René de Chateaubriand|F.-R. Chateaubriand]], Memoáre mŕtveho<ref>[http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k1013503.image.r=tombe.f3.langFR Gallica: Memoáre mŕtveho, F.-R. Chateaubriand]</ref>)
 
Talleyrand si uchoval svoju pozíciu a na druhý deň príchodu kráľa do [[Palais des Tuileries|Tuilerií]] – 9. júla [[1815]] – bol menovaný za predsedu rady ministrov napriek opozícii ultrapravičiarov<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990(1re éd. 1930)str.860,(ISBN 2228882968)</ref>. Dokázal uzákoniť, na rozdiel od roku 1814, vládu, ktorú riadil a bola solidárna s jeho liberálnou politikou. Zahájil revíziu Charty ľudských a občianskych práv podľa nariadenia z 13. júla 1815, aby organizoval delenie moci medzi kráľa a komorami parlamentu (členstvo v komore [[Pair (Francúzsko)|pairov]] sa stalo dedičným, Talleyrand zostavil zoznam pairov<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990(1re éd. 1930)str.869,(ISBN 2228882968)</ref>), uzákonil liberalizáciu [[Voľby|volieb]] a [[Sloboda slova|slobodu slova]] v tlači<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.510-511 (ISBN 2213613265)</ref>.
 
Vládny stan sa tiež snažil zabrániť spojeneckým armádam, ktoré okupovali [[Paríž]], odniesť umelecké diela ukoristené z celej Európy Napoleonom<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990(1re éd. 1930)str.872-873,(ISBN 2228882968)</ref>. Pokúšal sa dostať tieto armády preč z krajiny. Európski vládcovia vyžadovali premrštené podmienky pri podpise mieru, čo Talleyrand vyriešil dojednaním skrátenia a zníženia reparácií zo 100 na 8 miliónov frankov<ref>Franz Blei (trad. René Lobstein), Talleyrand: homme d'État [« Talleyrand oder der Zynismus »], Payot, 1936 (1re éd. 1932), str.250</ref>. [[Francúzsko]] stratilo zároveň svoje hranice z roku [[1792]].
 
Vstúpil do konfliktu s Fouchém (ktorý potreboval dať platy rojalistom) na začiatku [[Biely teror|Bieleho teroru]] na Le Midi (Juh). Talleyrand bol ťahaný k tomu, aby znovu nastolil [[Cenzúra (kontrola informácií)|cenzúru]]<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.516, (ISBN 2213613265)</ref> a aby podľa zoznamu bonapartistov(Ney, Huchet de la Bédoyère,atď) týchto súdil. Minister polície zaplatil svojím miestom túto rozdvojenosť pohľadov, čo rozveselilo kráľa a ultras. To nestačilo: po voľbách, ktoré viedli ku „komore neexistujúcich“ znovu ustanovenej rojalistami, Talleyrand podal svoju demisiu 19. septembra, aby dosiahol najprv zamietnutie a neskôr podporu kráľa. Kráľ, pod tlakom ultrarojalistov a cára [[Alexander I. (Rusko)|Alexandra I.]], ju prijal 23. septembra<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.874-878, (ISBN 2228882968)</ref> a vymenil ministra menujúc vládu vedenú vojvodom de Richelieu.
Talleyrand bol menovaný hlavným komorníkom kráľa 28. septembra 1815<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.883 (ISBN 2228882968)</ref>. Prvýkrát od svojho návratu zo Spojených štátov nebol pri moci. Rozhádal sa svojím nasledovníkom vojvodom Richelieuom, ktorý zariadil, že preto, lebo Talleyrand nemá legitimného syna, jeho dedičné tituly budú prenesené na jeho brata<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand:Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.56-57 (ISBN 2213613265)</ref>).
Na jar [[1816]] sa vrátil do [[Valençay]] kde nebol už osem rokov<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.890 (ISBN 2228882968)</ref>, potom sa navrátil do Paríža kvôli oznámeniu rozpustenia „Komory neexistujúcich“<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.899(ISBN 2228882968)</ref>. [[18. november|18. novembra]] [[1816]] jeho kritika Élie Decazesa, ministra polície, presiahla hranice a mal zakázané objavovať sa na dvore(nazval ho makrelou), čo trvalo do 28. februára 1817<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)str.901-905(ISBN 2228882968)</ref>. Jeho opozícia voči vláde ho priviedla do tábora ultrarojalistov, ktorí boli v opozícii voči Richelieuovi a Decazesovi a títo pokračovali čiastočne v liberálnej politike Talleyrandovej. V roku [[1818]] mal príležitosť vrátiť sa k moci, ale kráľ, ktorý ho nemal rád, uprednostnil Jeana Dessollea, potom Decazesa, potom znova Richelieua v roku [[1820]]. Bol nešťastný, že nedosiahol, aby ho kráľ prijal<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand Payot, 1990, (1re éd. 1930) str.935 (ISBN 2228882968)</ref>.
 
Teda, keď ultrapravičiari boli čoraz viac vplyvnejší, znechutený Talleyrand sa postavil na zvyšok ''Reštaurácie'' do liberálnej opozície. Predniesol reč v ''Komore pairov'' 24. júla [[1821]], potom vo februári 1822 reč v Komore pairov na obranu slobody tlače<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.550(ISBN 2213613265)</ref>, potom 3. februára [[1823]] reč proti vojenskej expedícii do [[Španielsko|Španielska]], ktorú Chateaubriand chcel<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.552 (ISBN 2213613265)</ref>. Bol znechutený ultrarojalistami, ktorí vytiahli naňho aféru vraždy vojvodu d'Enghien za pomoci Savaryho vyhnaného [[Ľudovít XVIII.|Ľudovítom XVIII.]] Tento posledný si želal ochrániť česť svojho vrchného komorníka<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990, (1re éd. 1930)satr str.985-993 (ISBN 2228882968)</ref>.
V septembri [[1824]] ako 70-ročný vrchný komorník musel asistovať dlhej agónii a smrti Ľudovíta XVIII.<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand,Payot 1990(1re éd. 1930)str.999(ISBN 2228882968)</ref>, potom pri jeho pohrebe a pomazaní jeho následníka<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990(1re éd. 1930)str.1004(ISBN 2228882968)</ref>. Nastolenie [[Karol X. (Francúzsko)|Karola X.]] (šéfa strany ultrarojalistov) na trón odnieslo jeho posledné nádeje k návratu k moci.
 
Zblížil sa s vojvodom d'Orléans a jeho sestrou Adélaïde<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.553 (ISBN 2213613265)</ref>. Na niekoľko rokov sa stal mladý novinár [[Adolphe Thiers]] jeho rodinným priateľom: Talleyrand mu pomáhal vydávať liberálne protivládne noviny ''Le National''<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.561 (ISBN 2213613265)</ref>. Tieto noviny sa stali centrom protestov proti ''OrdonancesOrdonnances de Juillet'' (Júlové nariadenia), ktoré vyprovokovali ''Les Trois Glorieuses'' (tri slávne dni 27., 28. a 29. júla [[1830]] – [[Júlová revolúcia (1830)|Júlovú revolúciu]]) a pád [[Karol X. (Francúzsko)|Karola X.]]
 
== Júlová monarchia 1830 ==
V júli [[1830]], kým vládla neistota, Talleyrand poslal 29. júla list Adélaïde d'Orléans pre jej brata Louisa – Philipa radiac mu, aby sa zdržiaval v Paríži. Tento lístok, ktorý vyvolal u madamme Adélaïde reakciu: ''Ah! Tento dobrý princ, bola som si istá, že na nás nezabudne!'' musel prispieť k istote váhavého budúceho kráľa. Pretože pán de Talleyrand sa vyslovil, [[Ľudovít Filip Orleánsky|Ľudovít Filip]] mohol riskovať.([[Charles Augustin Sainte-Beuve]], Nouveaux Lundis<ref name=galica>[http://gallica.bnf.fr/Search?ArianeWireIndex=index&q=Charles-Maurice+Talleyrand-P%C3%A9rigord&lang=EN&n=15&p=1&f_creator=Talleyrand+P%C3%A9rigord%2C+Charles+Maurice+de+%281754-1838%29 Gallica - francúzska národná knižnica]</ref>)
[[Ľudovít Filip Orleánsky|Ľudovít Filip]] sa vrátil do [[Paríž]]a na druhý deň, snažil sa stretnúť s Talleyrandom.<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.567 (ISBN 2213613265)</ref>. Tomuto napomohlo sprostredkovanie [[Adolphe Thiers|Adolpha Thiersa]]<ref>Jean Orieux, Talleyrand:Le sphinx incompris, Flammarion, 1970, str.739 (ISBN 2080676741)</ref>. Raz, už ako kráľ, [[Ľudovít Filip Orleánsky|Ľudovít Filip]] potom, ako si želal urobiť Talleyranda svojím ministrom zahraničných vecí, ho rýchlo menoval na jeho žiadosť veľvyslancom v [[Londýn]]e, aby zaručil neutralitu novému režimu. Rozhodnutie bolo kritizované v [[Paríž]]i ale ocenené v [[Londýn]]e, kde [[Arthur Wellesley, 1. vojvoda z Wellingtonu|Wellington]](premiér) a Aberdeen(minister zahraničia) boli jeho priateľmi už dlho<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990(1re éd. 1930) str.1085 (ISBN 2228882968)</ref>. Bol prijatý vo veľkom štýle 24. septembra a ubytovaný v sídle [[William Pitt mladší|Williama Pitta]]<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.574 (ISBN 2213613265)</ref>. Jeho menovanie uspokojilo európske dvory vystrašené novou francúzskou revolúciou, zatiaľ čo prepukla [[Belgická revolúcia|belgická]]<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.1080-1081 (ISBN 2228882968)</ref>.
 
Talleyrand sa postavil do opozície voči ministrovi Louis-Mathieu Moléovi: dvaja muži skúšali riadiť politiku bez toho, aby brali do úvahy jeden druhého, minister hrozil demisiou<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.578(ISBN 2213613265)</ref>.
Talleyrand proti Molému hlasoval za evakuáciu [[Alžírsko|Alžírska]], čo si želali Briti, [[Ľudovít Filip Orleánsky|Ľudovít Filip]] si vybral pridŕžať sa toho. Molé bol zároveň nahradený Horace Sébastianim, ktorý nevadil Talleyrandovi<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990,(1re éd. 1930) str.1096(ISBN 2228882968)</ref>. Tento argumentoval za koncept, ktorý presadzoval non-intervenciu v [[Belgicko|Belgicku]].<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.1101(ISBN 2228882968)</ref>.
 
Konferencie medzi piatimi veľmocami sa otvorili 4. novembra [[1830]]<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990(1re éd. 1930)str.1104 (ISBN 2228882968)</ref>. Potom, ako odmietol myšlienku rozdelenia [[Belgicko|Belgicka]], zasadzoval sa za vytvorenie neutrálneho federálneho štátu podľa švajčiarskeho modelu<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.1111 (ISBN 2228882968)</ref>. Podpísal protokoly z júna [[1831]], potom zmluvu z 15. novembra [[1831]], ktorú potvrdili<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet),Talleyrand,Payot,1990(1re éd. 1930)str.1123 (ISBN 2228882968)</ref>. Išiel až do prekročenia svojich inštrukcií, keď súhlasil s ochranou hraníc krajiny a vybral Léopolda[[Leopold_I._(Belgicko)| deLeopolda Saxe Sasko-Coburgcobursko-saalfeldského]] ako vládcu novej neutrálnej krajiny<ref>Franz Blei (trad. René Lobstein), Talleyrand: homme d'État [« Talleyrand oder der Zynismus »], Payot, 1936 (1re éd. 1932), str.288-289</ref>. Ocenil rozhodnutie nového premiéra Casimira Periera vojensky podporiť túto neutralitu ohrozenú [[Holandsko]]m. Nová krajina Belgické kráľovstvo odstránila pevnosti na francúzskych hraniciach.
Talleyrand pracoval na svojom srdcovom projekte už dlho: zblížiť [[Spojené kráľovstvo]] a [[Francúzsko]] na základe srdečnej zhody. Dve krajiny zasahovali spoločne, aby nariadili kráľovi [[Holandsko|Holandska]] rešpektovať novú nezávislosť [[Belgicko|Belgicka]]<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand:Le Prince immobile,Fayard,2003,str.593(ISBN 2213613265)</ref>. Pravidelne prijímal [[Alphonse de Lamartine|Alphonsa de Lamartina]] a udržiaval dobré vzťahy s priateľom [[Arthur Wellesley, 1. vojvoda z Wellingtonu|Wellingtonom]] a obsadením jeho kabinetu. Jeho meno bolo odmenené aplauzom v Britskom parlamente, jeho rafinovanosť a prefíkanosť sa v [[Londýn]]e stali slávnymi. Stretával sa pravidelne s [[Prosper Mérimée|Prosperom Mériméem]]<ref>Jean Orieux, Talleyrand: Le sphinx incompris, Flammarion, 1970, str.761-778 (ISBN 2080676741)</ref>.
 
Anglická opozícia obviňovala Britský parlament, že je príliš ovplyvnený Talleyrandom, markíz z Londonderry vyhlásil: ''Vidím Francúzsko vládnuce všetkým, vďaka politickej prefíkanosti, ktorá ho reprezentuje tuná, a bojím sa, že Francúzsko nemá vo svojich rukách moc rozhodnúť a že len skúša to, čo nazývam dominantným vplyvom na európske záležitosti.''<ref>Citované Waresquielom, 2003, str.580</ref>
 
V tomto čase vo Francúzsku, Talleyrand posvätený dôležitou úctou medzi elitami politiky a blízko kráľovi (tento sa s ním radil bezpochyby, navrhoval mu post premiéra, návrh, ktorému sa vyhol<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.592 (ISBN 2213613265)</ref>), mal nižšiu reputáciu u národa. Princ Talleyrand sa vyhýbal vo Francúzsku roztrhaniu, hádzalo sa naňho bahno<ref>Honoré de Balzac, Le Père Goriot, cité par Lacour-Gayet 1930, p. 1194</ref>. V konečnom výsledku, v tomto čase vydráždil všeobecnú nenávisť proti sebe. Stal sa „krívajúcim diablom“, ktorý zradil všetkých.
[[Súbor:Valencay - Le Château - Interior 05.jpg|thumb|Talleyrandova izba v zámku Valençay. Autor foto:Giles]]
Volali ho „Prometeom s krivou nohou“, „Satanom z Tuilerií“, „Republika, cisár, kráľ: všetkých predal“. Toto sa dalo čítať v módnej poéme napísanej perom vytrhnutým z krídla anjela ničiteľa, nazvaného [[Nemesis]].(La Vengeance - Pomsta). Jej duch vyprovokoval obdivuhodnú odpoveď [[Alphonse de Lamartine|Lamartina]].<ref>Jean Orieux, Talleyrand ou le sphinx incompris, ISBN 978-2080604767</ref>
 
Talleyrand zotrval v úrade do roku [[1834]] ako výsledok zmluvy [[Quadruplealliance (1813)|Quadruplealliance(1813)]]<ref>http://www.britannica.com/EBchecked/topic/485958/Quadruple-Alliance</ref> podpísanej 22. apríla<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990,(1re éd. 1930) str.1143 (ISBN 2228882968)</ref>. Unavený z ťažkých vyjednávaní s lordom Palmerstonom opustil úrad, potom ako podpísal dodatočnú dohodu k zmluve z 18. augusta.
 
22. prišiel do Paríža, kde sa rozprávalo o rozšírení spojencov a jeho vyslaní do Viedne. Zriekol sa prezidentúry rady, ktorá bola zverená Thiersovi(Talleyrand sa zúčastnil na formovaní vlády), a stiahol sa do svojho zámku vo [[Valençay]]. Bol tam menovaný starostom v rokoch 1826-1831, potom vrchným radným v [[Indre]] do roku [[1836]]<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.1194 (ISBN 2228882968)</ref>.
 
Vždy radil [[Ľudovít Filip Orleánsky|Ľudovítovi-Filipovi]] čo sa týkalo prijatia neutrality a problému španielskeho následníctva proti Thiersovej mienke, ktorý v tom procese stratil svoj post<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.600 (ISBN 2213613265)</ref>.
[[Súbor:P1030437 Paris Ier rue Saint-Florentin n°2 Hôtel de Saint-Florentin rwk.JPG|thumb|Hôtel de Saint Florentin v Paríži - Talleyrandove sídlo]]
 
Zároveň s tým jeho politická aktivita klesala. Prijal veľa politických osobností, [[Alfred de Musset|Alfreda de Musseta]], aj [[George Sand]] (táto posledná mu poďakovala hanlivým článkom), [[Honoré de Balzac]]a<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.1193 (ISBN 2228882968)</ref> a dopísal svoje memoáre. V roku [[1837]] opustil Valençay a vrátil sa do svojho sídla hôtel de Saint-Florentin v [[Paríž]]i.
 
== Posledná etapa ==
V blízkosti smrti musel vyjednávať svoj návrat k viere, aby sa vyhol rodinnému škandálu, ak by odmietol posledné pomazanie a aby sa vyhol problému s pochovaním tak, ako sa to stalo [[Sieyès]]ovi<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.605 (ISBN 2213613265)</ref>. Po rozlúčkovom rozhovore vo Francúzskom inštitúte [[3. marec|3. marca]] [[1838]] jeho blízki poverili abbého Dupanlupa, aby sa postaral o podpísanie odvolania zrieknutia sa viery a aby s ním vyjednal jeho obsah<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.1229-1232( ISBN 2228882968)</ref>.
Talleyrand, ktorý opäť raz hral o čas, podpísal len v posledný deň svojej smrti to, čo mu dovoľovalo prijať pomazanie. V momente, keď kňaz musí v súlade s obradom pomazať ruky umierajúceho so svätým olejom, vyhlásil: ''Nezabudnite, že som biskup (pretože sa muselo v takom prípade pomazať opak rúk a nie dlane) poznajúci postup návratu k cirkvi.'' Udalosť kolujúcu po celom Paríži rozprával [[Ernest Renan]], ktorý uverejnil text ''Klamať svet a Boha''<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.1246-1251 (ISBN 2228882968)</ref> <ref>[[Ernest Renan]], Souvenirs d'enfance et de jeunesse</ref>.
 
Dozvediac sa, že Talleyrand je v agónii, kráľ [[Ľudovít Filip Orleánsky|Ľudovít-Filip]] rozhodol v rozpore s etiketou navštíviť ho. ''[[Sir]]e, zamrmľal umierajúci, je to veľká česť, že kráľ prišiel do môjho domu<ref>cité par Guy Antonetti, Louis-Philippe, Paris, Fayard, 2002, p. 792</ref>.'' Skonal 17. mája 1838 o 15.30<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.614 (ISBN 2213613265)</ref> 15.50 hod. v závislosti od zdrojov.
 
Oficiálny a cirkevný pohreb bol odslúžený 22. mája. Po egyptsky nabalzamovaný bol pochovaný do krypty pod kaplnkou ''La maison de charité'', ktorý založil v roku [[1820]] vo Valençay, odkiaľ bol prevezený do Paríža 5. septembra<ref>Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.1165-1167 (ISBN 2228882968)</ref>. Toto miesto sa stalo miestom odpočinku jeho a jeho dedičov až do roku 1952.
 
Do roku [[1930]] dovoľovalo okienko na hrobke vidieť mumifikovanú tvár<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.616 (ISBN 2213613265)</ref>. Mramorová platňa, ktorá zakrýva prednú časť [[sarkofág]]u z čierneho mramoru: ''Tu odpočíva telo Charlesa-Mauricea de Talleyrand-Périgord, princa vojvodu de Talleyrand, vojvodu z Dina, narodeného v Paríži 2. februára 1754, skonaného v tom istom meste 17. mája 1838''<ref>R.P. Raoul, Guide Historique de Valençay, 1960, p. 26-29</ref>.
 
== Politická doktrína ==
Emmanuel de WarresquielWaresquiel<ref name=chapitre>[http://www.chapitre.com/CHAPITRE/fr/BOOK/waresquiel-emmanuel-de/talleyrand-le-prince-immobile,972903.aspx Talleyrand. Le prince immobile. Emmanuel de WarresquielWaresquiel]</ref> analyzoval filozofiu Talleyrandovej politiky už od jeho aktivít generálneho zástupcu cirkvi ako [[Osvietenská filozofia|osvietenskú]], konzervatívne reformistickú („''nech sa všetko zmení aby sa nič nezmenilo''“) a racionálnu (''aby to bolo možné nazvať duchom osvietenstva'')<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.71 (ISBN 2213613265)</ref>.
 
WarresquielWaresquiel mieni, že Talleyrand hodnotí postoj reformistický a [[Liberalizmus|liberálny]] od roku 1789, roku suverenity a rovnosti ľudu, preňho ako ''chimérický''<ref>Citácia rekonštruovaná podľa edície (par Waresquiel) des Mémoires, p. 196</ref>. Talleyrand kladie na prvé miesto konsenzus, ústavu a zmierenie strán. Za prostriedky si volil prefíkanosť a predvídavosť, na prvé miesto kládol obojstranný záujem porozumenia a všeobecného mieru<ref>Portrait du duc de Choiseul, in Mémoires, p. 43 - Talleyrand ajoute après cette digression : « je m'arrête ici, étonné de n'avoir su résister à l'attrait des aperçus généraux ».</ref> umožnený európskou rovnováhou.
 
=== Liberalizmus ===
''Monarchovia sú monarchami len v duchu aktov, ktoré ich ustanovujú riadiť občiansku spoločnosť. Tieto akty, ako je pravda, sú neodvolateľné pre každého monarchu a jeho potomkov a zároveň vládnuci monarcha zostáva v hraniciach svojej danej kompetencie; ale ak sa panujúci vládca snaží konať viac ako monarcha, stráca všetky práva na titul, ktorý vlastným učinením urobil lživým. Taká je moja doktrína, nikdy som ju nepotreboval zaprieť počas rôznych vlád, aby som mohol prijať funkcie, ktoré som zastával<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.812 (ISBN 2213613265)</ref>.''
 
Historici podčiarkujú vytrvalosť Talleyrandových liberálnych názorov počas celého jeho života, ak ich bolo treba uplatniť reálne hlavne počas Cisárstva. Napoleon však vyhlásil: ''Talleyrand je filozof, ale taký, ktorého filozofia sa vie zastaviť pred návrhom<ref>Georges Lacour-Gayet(préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930) str.1089 (ISBN 2228882968)</ref>.''
 
Svetské a politické formovanie Talleyrandove prebehlo počas [[Osvietenstvo|Osvietenstva]]. Georges Lacour-Gayet nasledovaný Franzom Bleiom a Jeanom Orieuxom rozprával ako sa Talleyrand išiel hádať s [[Voltaire|Voltairom]]<ref>Franz Blei (trad. René Lobstein), Talleyrand : homme d'État [« Talleyrand oder der Zynismus »], Payot, 1936 (1re éd. 1932), str.15</ref>: pretože revolúcia vypukla, bol to muž na vrchole ideálov roka [[1789]]. V tomto dobovom kontexte vyhlásil Talleyrand jeden z najdôležitejších manifestov vyvolaných hnutím roku 1789, skutočnú syntézu ambícií ľudí osvietenstva inšpirovanú britským systémom. V tomto významnom rozhovore podľa [[Charles Augustin Sainte-Beuve|Sainte-Beuva]] hlasoval za parlamentnú monarchiu zabezpečujúcu rovnosť pred zákonom a majetkové práva. Navrhol odstrániť zastarané ekonomické podmienky [[Feudalizmus|feudalizmu]], napríklad colnice medzi regiónmi a splniť body, ktoré vyznačil už projekt reforiem Calonnových tesne pred revolúciou. Žiadal ešte, nech je zabezpečená sloboda tlače<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand:Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.115 (ISBN 2213613265)</ref>.
 
=== Moderné financie ===
Talleyrand a Isaac Panchaud vypracovali návrh eskontných úverov ako súčasť plánu [[Charles Alexandre de Calonne|Charlesa Alexandra de Calonna]]<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.95 (ISBN 2213613265)</ref>. Talleyrand vniesol doň svoj príspevok vo viacerých častiach, chcel ozdraviť financie kráľovstva, odstrániť bariéry tvorené vnútroštátnymi clami, zjednodušiť tak administráciu, oslobodiť obchod racionalizáciou daní. Tento plán sa však vtedy neaplikoval. Talleyrand, ktorý nezabudol finančne profitovať zo svojej blízkosti k ministrovi financií, prevzal aj návrhy ekonomického a finančného Calonnovho plánu v celej šírke.
 
=== Európska rovnováha ===
::"Snažím sa nastoliť všeobecný mier v protiváhe k revolúcii." (J'essaie d'établir la paix du monde en équilibre sur une révolution.)-Talleyrand [[Alphonse de Lamartine|Lamartinovi]]<ref>Raconté par Lamartine dans l'article « La question d'Orient, la guerre, le ministère » dans le Journal de Saône-et-Loire, relevé par Jérôme Louis, La Monarchie de Juillet et la question d'Orient (thèse de doctorat), cité par Waresquiel 2003 ,str.803</ref>
 
Talleyrandov záujem o diplomatické témy začal pod vplyvom Étienna Françoisa de Choiseul (strýka jeho priateľa Augusta de Choiseul), od ktorého prebral spôsob vedenia štátnych záležitostí a to: vládnuť delegovaním úloh na zodpovedných pracovníkov, nechať si čas na nadviazanie potrebných vzťahov<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.75-77 (ISBN 2213613265)</ref>.
 
Od svojich prvých misií až po misiu v [[Spojené kráľovstvo|Spojenom kráľovstve]] počas [[Francúzska revolúcia|Revolúcie]], Talleyrand zaviedol svoju metódu vyjednávaní, obozretnú a bez prenáhlenia, plnú realizmu a porozumenia zároveň z pohľadu svojho partnera v jednaní a situácie [[Francúzsko|Francúzska]]. Jeho slávna veta „Au point d'en faire“ – Z hľadiska tohto konania – z neho urobila princa diplomatov<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.161 (ISBN 2213613265)</ref>.
 
Pre [[Metternich]]a bol Talleyrand politikom v najlepšom zmysle a ako taký bol mužom existujúcich systémov majúcich za konečný cieľ nastolenie európskej rovnováhy, kvôli ktorej bol zničený [[Vestfálsky mier]] z roku [[1648]]<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.272-273, (ISBN 2213613265)</ref>.
 
''Absolútna rovnosť síl medzi štátmi, mimochodom, ktorá nemôže nikdy existovať, nie je vôbec potrebná pre politickú rovnováhu a mohla by byť, môžbyť, z určitých pohľadov, škodlivá. Táto rovnováha pozostáva zo vzťahu medzi silami odporu a silami agresie rôznych politických telies.[…] Taká situácia ponúka len rovnováhu umelú a pochybnú, ktorá môže trvať len práve toľko, kým sa niekoľko mocností oživí duchom vyjednávania a spravodlivosti, ktorá ho uchováva.'' –Inštrukcie pre vyslancov kráľa na kongrese editované Talleyrandom<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.470-471, (ISBN 2213613265)</ref>.
 
Medzi týmito systémami, podľa Emmanuela de Warresquiel<ref name=chapitre />, Talleyrand nedôveroval [[Rusko|Rusku]]<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.273 (ISBN 2213613265)</ref> a skúšal nastoliť mierovú rovnováhu medzi [[Rakúsko]]m a [[Prusko]]m. Odtiaľto pochádza myšlienka viackrát opakovaná: vytvoriť federácie viacerých malých kniežatstiev na čele s princami na „''vypĺznutom bruchu Európy''“, ktoré by slúžili ako zátka medzi dvoma tábormi<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.274 (ISBN 2213613265)</ref> a ktoré by uzákonili práve tie možnosti pre „sudy s vínom“ pre Talleyranda<ref>Jean Orieux, Talleyrand: Le sphinx incompris, Flammarion, 1970, str.448-449 (ISBN 2080676741)</ref>.
 
Želal si, aby nastal koniec britskej hegemónie na moriach, tak vojenskej ako aj obchodnej<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand:Le Prince immobile, Fayard, 2003, 274-275 (ISBN 2213613265)</ref>. Pre neho, od jeho začiatkov v diplomacii, proti požiadavke [[Direktórium|Direktória]], a [[Napoleon Bonaparte|Bonaparteho]], európska rovnováha prechádza spojenectvom medzi Francúzskom a Anglickom<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.350 (ISBN 2213613265)</ref> a mier medzi nimi by mohol byť sústavný: ''Blízke spojenectvo medzi Anglickom a Francúzskom bolo na začiatku a na konci mojej politickej kariéry mojím najdrahším prianím a presvedčením, a takisto, že svetový mier zahŕňajúci liberálne myšlienky a civilizačný pokrok môže spočinúť len na tomto základe.'' – Memoáre Talleyranda<ref name=book />
 
Hľadal tiež alianciu s Rakúskom proti spojenectvu s Pruskom<ref>Franz Blei(trad. René Lobstein),Talleyrand:homme d'État [« Talleyrand oder der Zynismus »], Payot,1936(1re éd. 1932)str.153</ref> <ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.369 (ISBN 2213613265)</ref>. Opisuje sa úsmevne ako rakúska „malá troška“, nikdy nie ruská a vždy francúzska, osvedčujúca, že spojenci zachovávajú vzájomné ohľady, starostlivosť a výhody.
 
Bol v opozícii proti „diplomacii meča“<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.276 (ISBN 2213613265)</ref>, tejto politiky vývozu revolúcie dobýjaním, podľa neho čistého vytvárania nenávisti Francúzskom. Podľa príznačného spôsobu, [[Direktórium]] posielalo bývalých konštitucionalistov ako vyslancov a Bonaparte generálov, napriek kritikám ministra. V tomto uprednostňoval myšlienku stabilných režimov, ktorých vyrovnávajúce sa sily zaručujú mier: „Skutočná rovnováha držaná vojnou je temer nemožná<ref>Mémoires de Talleyrand, p. 411</ref>.“ Teoretizoval tiež o non-intervencii: „Skutočná suverenita je byť pánom doma a nemať nikdy smiešnu ctižiadosť byť pánom u iných<ref>Jean Orieux, Talleyrand: Le sphinx incompris, Flammarion, 1970, str.385 (ISBN 2080676741)</ref>.“
 
Je to štát, ktorý musí byť spojený s verejnými právami, ktoré rozvíja zmluvami a stavom hospodárskych síl<ref>Mémoires de Talleyrand,str. 463</ref>.
 
Uplatnenie týchto princípov bolo za Napoleona ťažké<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.344 (ISBN 2213613265)</ref> a Talleyrand mu pomáhal, ako dobrý dvoran, idúc mu v ústrety počas viacerých rokov, prehováral ho lichôtkami. Po [[Bitka pri Slavkove|Slavkove]] cítil, že Napoleon uprednostňuje nadradenosť pred spojenectvom, v nevôli nad pokusmi o zmier zoči-voči Anglicku. Talleyrand podal demisiu<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.360 (ISBN 2213613265)</ref>, pretože Napoleon aplikoval opak jeho myšlienok: spôsobiť nerovnováhu medzi Rakúskom a Pruskom, pokorenie posledných, zblíženie s Ruskom, útok proti Anglicku, všetko silou meča<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.373 (ISBN 2213613265)</ref>.
 
Hoci vytrval povedľa Napoleona, len Reštaurácia mohla uskutočniť tieto jeho princípy, prvý krát počas parížskych a viedenských rokovaní. Európska rovnováha bola v nich hlavným princípom<ref>Emmanuel de WaresquielN 28Waresquiel,Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003, str.470 (ISBN 2213613265)</ref>. Spojenectvo s Anglickom, táto aliancia dvoch liberálnych monarchií, založená jednou i druhou podľa rozhodnutia národov, ktorá otvárala cestu srdečného spojenectva, bola spečatená počas jeho misie vyslanca v Anglicku. Princíp non-intervencie bol uložený ostatným mocnostiam a bol prejavený pri príležitosti [[Belgická revolúcia (1830)|Belgickej revolúcie]]<ref name=ref1></ref>. V hodine jeho odchodu, podpis zmluvy [[Quadruplealliance (1813)]] (Štvordohoda z roku 1813), ktorý bol ukončením tohto procesu, Talleyrand bilancoval svoje poslanie: ''V týchto štyroch rokoch, udržiavaný všeobecný mier má osvedčenie zjednodušiť všetky naše vzťahy: našu politiku izolácie, ktorá bola a bila sa s politikou iných národov. Bol prijatý, ocenený, uctený statočnými ľuďmi a dobrým duchom všetkých krajín.'' – Talleyrandov list ministrovi zahraničných vecí Spojeného kráľovstva<ref name=galica />
 
==Dielo==
Riadok 352:
* ''Essai sur les avantages à retirer des colonies nouvelles'' - Esej o výhodách stiahnutia sa z nových kolónií
* ''Mémoire sur les relations commerciales des États-Unis avec l’Angleterre'' - Memoáre o obchodných vzťahoch Spojených štátov a Spojeného kráľovstva
* ''Mémoires ou opinion sur les affaires de mon temps'', (ISBN 2743301708), (Imprimerie nationale française) - Memoáre alebo názory na záležitosti z môjho života
**Diel 1 (1754 - 1807) La Révolution (ISBN 2849091103)
**Diel 2 (1807 - 1814) L'Empire (ISBN 2849091111)
Riadok 376:
==Bibliografia==
# [http://www.gutenberg.org/files/31952/31952-h/31952-h.htm Mémoires et correspondance du prince de Talleyrand], Bouquins
# Emmanuel de Waresquiel, Talleyrand: Le Prince immobile, Fayard, 2003,(ISBN 2213613265)
# Georges Lacour-Gayet (préf. François Furet), Talleyrand, Payot, 1990 (1re éd. 1930)(ISBN 2228882968)
# Jean Orieux, Talleyrand ou le sphinx incompris, ISBN 978-2080604767
# Albert Soboul, Velká francouzská revoluce, 1964, český preklad „Précis d´histoire de la Révolution Française“, Adamová, Jílek, Stehlík, Nakladatelství politické literatury,Praha, 1.vydanie
# [http://www.gutenberg.org/browse/authors/f#a8355 MémoirsMémoires de Joseph Fouché], Éd. Jean de Bonnot
# Franz Blei (trad. René Lobstein), Talleyrand: homme d'État [« Talleyrand oder der Zynismus »], Payot, 1936 (1re éd. 1932)
# [[Charles Augustin Sainte-Beuve|Sainte-Beuve]], Nouveaux Lundis, 1870, « M. de Talleyrand »
# Royot, [http://books.google.com/books?id=6clvoz0AfTwC&printsec=frontcover&dq=isbn:9780874139686&ei=y5aNTu7VCpuKyQSSr72hCA&cd=1#v=onepage&q&f=false Daniel (2007). Divided Loyalties in a Doomed Empire]. University of Delaware Press,ISBN 978-0-87413-968-6
 
== Referencie ==
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Charles-Maurice_de_Talleyrand-Périgord“