STS-51-L: Rozdiel medzi revíziami

{{75%}}

{{Infobox Kozmická misia |

predchádzajúca = [[Súbor:STS-61-c-patch.png|35px]] [[STS-61-C]] |

}}

 

 

'''STS-51-L''' bola posledná misia [[Space Shuttle|raketoplánu]] [[Challenger (raketoplán)|Challenger]]. Cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej [[Umelá družica|družice]] TDRS-2 a [[Astronómia|astronomické]] pozorovania a experimenty. Raketoplán 73 sekúnd po štarte explodoval a nikto zo sedemčlennej posádky neprežil. Dovtedy nikdy nezahynulo až 7 osôb pri vesmírnom lete.

 

=== Problémy pred štartom ===

K prvému odkladu štartu došlo z toho dôvodu, že predchádzajúca misia [[STS-61-C]] mala časový sklz. Štart Challengeru bol preložený na [[25. január]]a. V ten deň sa však nemohlo štartovať pre zlé [[počasie]] v mieste núdzového pristátia. Ďalší pokus o štart prebehol [[27. január]]a, ale opäť došlo k odvolaniu štartu, tentoraz pre technickú závadu. Štart bol preložený o jeden deň na [[28. január]]a. Aj v tento deň došlo k odkladu, ale iba dvojhodinovému. Príčinou bolo zlyhanie [[počítač]]a.

 

== Priebeh letu a havária ==

Ako sa neskôr ukázalo, už krátko po štarte zaznamenali sledovacie kamery niečo, čo nebolo celkom v poriadku. Išlo o malý obláčik čierneho dymu (pozri obrázok) z netesnosti, ktorý sa objavil v čase +0,445 sekúnd. Nachádzal sa zhruba v oblasti spodného spoja pravého motora SRB s nádržou ET. Podľa počítačových simulácií v tomto mieste došlo k najväčšiemu prúdeniu [[vzduch]]u a tým pádom aj k najväčšiemu poklesu teploty na povrchu raketoplánu. Netesnosť spôsobila strata pružnosti gumových krúžkov medzi jednotlivými segmentmi motora. Do takto vzniknutej štrbiny vnikli spaliny a začali prepaľovať jednak gumové tesnenie a jednak vonkajší kryt motoru. Tento dym sledovali kamery až do 12. sekundy letu, kedy sa škára pôsobením aerodynamických síl sama na chvíľu utesnila.

 

* '''T + 58 sekúnd''': Smith: „Zvýšený.“

* '''T + 58,8 sekundy''': Na záznamoch kamier sa opäť objavuje dym.

* '''T + 60 sekúnd''': Smith: „Ideme ďalej.“ Zároveň neidentifikovateľný hlas nadšene vykríkol: „Huráá…“

* '''T + 60 sekúnd''': Sledovacie prístroje zaznamenávajú odchýlku od predpokladaného tlaku v poškodenom motore SRB.

V týchto chvíľach ešte nikto netušil blížiacu sa katastrofu. Plameň unikajúceho vodíka však pomaly prepaľoval spodný spoj medzi hlavnou nádržou a pomocným motorom. Posledné okamihy letu vyzerali takto <ref>Zrýchlené [http://science.ksc.nasa.gov/shuttle/missions/51-l/movies/51-l-board-launch.mpg video] priebehu štartu a havárie.</ref>:

* '''T + 71 sekúnd''': Tlak v spaľovacej komore pravého motoru SRB bol už o 4% nižší oproti normálu.

* '''T + 72,201 s''': Gyroskopy motoru SRB zaregistrovali nečakaný pohyb. Motor, voľne visiaci na hornom spoji, sa začal nakláňať spodnou časťou smerom k pravému krídlu raketoplánu a jeho špička sa priblížila k nádrži ET.

* '''T + 72,564 s''': Citlivý autopilot raketoplánu sa snažil nečakané pôsobenie síl napraviť vychýlením dýz SSME na maximum. Zároveň klesal tlak na vstupe pohonných hmôt a v márnej snahe zastaviť jeho ďalší pokles sa otvorili [[ventil]]y záložného tlakovania.

 

Motory SRB však haváriu prežili, a hoci poškodené, naďalej pokračovali v lete. Ľavý motor potom náhle zmenil smer a zamieril k pobrežiu Floridy. Z dôvodu nebezpečenstva, že dopadne do obývaných oblastí, bezpečnostný dôstojník vydal povel na jeho autodeštrukciu. Nakoľko však prijímače deštrukčných signálov na oboch SRB pracujú na rovnakej [[frekvencia|frekvencii]], došlo v čase T + 110 sekúnd k zničeniu oboch motorov. Táto udalosť neskôr skomplikovala vyšetrovanie príčin havárie.

Medzi davmi divákov a v riadiacom stredisku nastal zmätok. S deštrukciou raketoplánu nikto nepočítal a neboli vypracované nijaké núdzové scenáre pre takýto prípad. Technici pred obrazovkami v riadiacom stredisku dúfali, že sa Challenger vynorí z oblaku dymu a pokúsi sa o núdzové pristátie. Ale od Challengera neprichádzali nijaké telemetrické údaje a na kanáli zvukového spojenia panovalo ticho. Napriek tomu sa k miestam dopadu trosiek vydali záchranné oddiely na [[helikoptéra]]ch. V priebehu niekoľkých minút dali velitelia okolitých vojenských základní svoje lietadlá plne k dispozícii. Pripravené na vyplávanie boli aj niektoré lode pobrežnej stráže a tiež lode ''Liberty'' a ''Freedom'', ktoré pôvodne mali vyloviť motory SRB z mora po ich normálnom vyhorení. Všetky záchranné práce však museli počkať, kým dopadnú všetky trosky – niektoré boli vymrštené až do [[stratosféra|stratosféry]] a ich pád na zem trval až 56 minút. [[rádiostanica|Rádiostanice]] nepretržite monitorovali miesto predpokladaného dopadu trosiek, aby zaregistrovali prípadné núdzové volanie. Snaha množstva ľudí o záchranu posádky bola márna. Na rýchlo zvolanej tlačovej konferencii Jeese Moore vyhlásil: "Podľa predbežných správ, ktoré máme od záchranných oddielov vyslaných do miesta predpokladaného dopadu raketoplánu Challenger, nie sú žiadne náznaky toho, že by niekto z posádky prežil."

 

== Hľadanie trosiek ==

Celkove 28 lodí a 13 lietadiel preskúmalo v priebehu prvých 8 dní po katastrofe vyše {{km2|200000}} morskej hladiny a vylovili vyše 12 ton úlomkov raketoplánu. Okrem iného napríklad časti smerového kormidla, motorovej sekcie a dverí do nákladového priestoru. Kabínu pre posádku, ktorá pravdepodobne po deštrukcii orbitera zostala v celku, sa však zatiaľ nepodarilo nájsť. Niektoré trosky boli vyplavené na pobrežie, kde ich zbierali dobrovoľníci. Spočiatku sa pátralo v okolí Cape Canaveral v úseku od mesta [[Cocoa Beach]] na juhu až po [[Daytona Beach]] na severe. Postupne sa pátranie posúvalo čoraz viac na sever, kvôli [[morský prúd|morským prúdom]]. Až po týždni sa do pátrania zapojilo šesť [[ponorka|ponoriek]] typu Scorpio, Sprint a Recon 4. Trosky sa zhromažďovali v niektorých prázdnych hangároch montážnych hál priamo na Cape Canaveral. [[19. február]]a NASA oznámila, že jedna z lodí objavila v sedemnásťmetrovej hĺbke trosky pravého motoru SRB. Ten bol už od začiatku označený ako pravdepodobný hlavný vinník nehody.

Prvou stopou po telesných pozostatkoch posádky bol vyplavený kus modrej ponožky so stopami ľudského [[tkanivo|tkaniva]]. Kabína pre posádku však bola nájdená až po viac než mesiaci, [[7. marec|7. marca]]. Ležala na dne [[oceán]]u v tridsaťmetrovej hĺbke. Okamžite bola vyzdvihnutá na palubu záchranného plavidla. Vo vraku kabíny boli nájdené telesné pozostatky členov posádky. Táto oblasť bola naposledy preskúmaná [[12. apríl]]a. Dvojtonová časť pravého motora SRB, ktorá definitívne potvrdila teóriu prehorenia spoja medzi segmentmi, bola z [[Atlantický oceán|Atlantického oceána]] vytiahnutá [[13. apríl]]a. Pátranie po troskách bolo ukončené zhruba po troch mesiacoch. Za ten čas sa podarilo nájsť 45 % konštrukcie orbitera, takmer tretinu hlavnej palivovej nádrže a 50 % trosiek motorov SRB.

 

 

'''Členmi prezidentskej komisie boli:'''

* [[Charles Yeager]] (prvý človek, ktorý letel nadzvukovou rýchlosťou)

* [[Neil Armstrong]] (prvý človek na [[Mesiac]]i)

 

== Kabína posádky po výbuchu ==

Zdemolovanie kabíny po dopade zakrylo prípadné poškodenie kabíny pri vlastnej explózii, ale jej steny pravdepodobne výbuch nádrže ET vydržali. Najzraniteľnejším miestom kabíny boli okná, ktoré by však dokázala preraziť len priama kolízia s jednou z trosiek stroja. Ale hoci samotná kabína pre posádku zrejme prekonala explóziu orbitera, pravdepodobne bola porušená jej [[hermetickosť]]. Bezprostredne po oddelení kabíny od orbitera dosiahlo vertikálne [[preťaženie]] v nej hodnotu asi 12 až 20 g, ale už po dvoch sekundách kleslo na 4 až 2 g, čo je pre ľudský organizmus znesiteľné. Členovia posádky, ktorí boli v tomto okamihu nažive a pravdepodobne aj pri vedomí museli použiť [[kyslíková maska|kyslíkové masky]]. Posádku zabil zrejme až dopad kabíny na morskú hladinu o dve minúty a štyridsať päť sekúnd po explózii rýchlosťou {{km|330|m}}/h. Hladiny sa dotkla najprv ľavým predným rohom špičky. Kabína bola tesne pred dopadom vystavená obrovskému preťaženiu dosahujúcemu podľa odhadov až 200 g. Za takých podmienok sa vodná hladina chová ako pevný [[betón]]. Napriek tomu sa väčšia časť jej konštrukcie zachovala v celku.

 

 

== Následky tragédie ==

Havária raketoplánu Challenger otriasla celým svetom. Raketoplán bol dovtedy podľa mnohých novinárov symbolom amerického sna a dokonalosti. Presne rok po havárii sa na Floride na symbolických 73 sekúnd zastavila všetka prevádzka a pred všetkými verejnými budovami boli vztýčené čierne vlajky.

 

== Pamätné gestá ==

 

Menom Ellisona Onizuky bola pomenovaná letecká základňa v Kalifornii, Onizuka AFB. Do washingtonského Kapitolu bol umiestnený skupinový portrét posádky Challengera. V USA bolo mnoho škôl pomenovaných po Christe McAuliffeovej. Univerzita v západnej [[Virgínia|Virgínii]] zase udeľuje štipendium Ronalda McNaira. Po veliteľovi Scobeem bolo pomenované [[planetárium]] V [[San Pedro|San Pedre]] v [[Texas]]e. Menami všetkých členov posádky pomenovali aj 7 [[planétka|planétok]] a to planétky ''[[3350 Scobee]]'', ''[[3351 Smith]]'', ''[[3352 McAuliffe]]'', ''[[3353 Jarvis]]'', ''[[3354 McNair]]'', ''[[3355 Onizuka]]'' a ''[[3356 Resnik]]''.

 

* [[Karel Pacner]], [[Antonín Vítek]]: Půlstoletí kosmonautiky (Epocha 2008)

 

 

[[Kategória:Program Space Shuttle|STS-051-L]]