Valentín I. Druget: Rozdiel medzi revíziami

: ''"V„V predvečer sviatku Zoslania Svätého Ducha šľachtic Valentín z Humenného sa náhodne prechádzal na svojom koči okolo monastiera - a to akurát v čase, keď k nemu smerovali procesie ľudí z jednotlivých dedín. Kráčali rezkým krokom a spievali náboženské pesničky. Obchádzajúc jednu z týchto procesií sa jeho kone splašili, koč sa prevrátil a on si pri tom nešťastne zlomil ruku. Vtedy sa strašne rozzúril a rozkázal svojim hajdúchom podpáliť chrám i monastier. Títo okamžite vyplnili rozkaz svojho nemilosrdného pána."“''

Opísaná príhoda sa týka [[Monastier Zoslania Svätého Ducha|monastiermonastiera]]a v blízkosti obce Krásny Brod v [[Okres Medzilaborce|okrese Medzilaborce]]. Celý drevený kláštorný komplex s chrámom zhoreli spolu s celým vnútorným vybavením, knižnicou a archívom. Mnísi (baziliáni) si zachránili len holé životy. A údajne sa ešte nejakým zázračným spôsobom zachránil obraz [[Panna Mária|Bohorodičky]], ktorý našli pastieri neďaleko od kláštora. Podľa ústneho podania [[ikona]] Bohorodičky plakala, až kým sa nepostavil nový chrám. Podľa kronikára V. Terleckého Valentín I. Druget po tejto udalosti vážne ochorel a nevedel ho uzdraviť žiaden lekár. Na radu svojich priateľov urobil Valentín sľub, že opäť nechá vybudovať chrám a monastier, ktorý dal v návale hnevu spáliť. Keď sa mu potom podarilo sľub splniť, opäť sa mu zdravie vrátilo.

Bočkaj spolupracoval s Turkami, a preto pri následnom útoku Turkov na Ostrihom Bocskayove vojská mali za úlohu spolu s pomocnými tatárskymi oddielmi pustošiť nepriateľovi územie. To malo byť v čase, keď turecká armáda obliehala pevnosť a tým viazať sily cisárskych vojsk. Tureckej armáde sa podarilo [[29. september|29. septembra]] [[1605]] dobyť [[Ostrihom]], keď sa už predtým zmocnila [[Vyšehrad|Vyšehradu]]u. [[17. október|17. októbra]] [[1605]] kapitulovali pred bočkayovskými oddielmi na čele v Valentínom Drugethom aj [[Nové Zámky]], údajne preto, aby pevnosť nedobili Turci.

Valentín I. písanie svojho denníka ukončil 19. novembra 1605. Štefan Bočkaj zomrel v Košiciach v roku 1606 ako vládca Sedmohradska a troch východouhorských stolíc. Vo svojom testamente odporúča Sedmohradčanom, aby Valentína ustanovili za svoje knieža. Ten robil všetko, čo mohol, aby titul získal. K tomuto cieľu použil aj svoju manželku Alžbetu, ktorú primäl k tomu, aby šla za otcom [[Žigmund Rákoczi|Žigmundom Rákoczim]]. Mala ho presvedčiť, aby neprijal túto kandidatúru, ale umožniť ju svojmu zaťovi Valentínovi. Stavy si ale zvolili Žigmunda Rákocziho. Valentín, sklamaný a znechutený z takéhoto záveru, začal sa odškodňovať z Bočkajovho bohatstva a odvliekol do Humenného všetky cennosti na sedemnástich vozoch. Medzi nimi boli aj dve koruny: srbská a grécka a množstvo zlatého a strieborného riadu, ako aj veľké množstvo razených mincí. Medzi drahými kameňmi vynikal zvlášť [[rubín]], ktorý veľkosťou prevyšoval vajce orientálneho holuba, takzvaný karbunkul, ktorý svietil ako červené víno. K jeho majetkom pribudli aj ním obsadené hrady [[Kamenec]] a [[Chust]]. Po uzavretí mieru podnecoval Valentín I. hajdúchov na nový odpor. Hajdúsi sklamaní z celej vzniknutej situácie chceli nového vodcu, a preto vyhlásili Valentína I. za kráľa a na hlavu mu položili jednu z Bočkajových korún. Zároveň už Mikuláš Bočkaj zorganizoval 15-tisícovú armádu a s pomocou Turkov začal šíriť hrôzu. Začalo vznikať veľké nebezpečenstvo, a preto bola zvolaná porada komisárov do [[Bratislava|Bratislavy]] dňa [[6. január]]a [[1608]]. Títo komisári boli určení na to, aby nastolili poriadok. Valentín I. si konečne uvedomil, aká je reálna situácia, a vzdal sa boja. Po vyjednávaní boli hajdúchom priznané z minulosti patriace územia, Mikuláš Bočkaj bol povýšený na baróna. Valentín I. sa zmieril s cisárom Rudolfom a pomohol Matejovi II. (1608-1619) dostať sa na uhorský trón. Zomrel vo veku 32 rokov dňa [[9. november|9. novembra]] [[1609]] na svojom Užhorodskom hrade. Príčinou smrti bolo pravdepodobne otrávenie nepriateľmi. Šarišskopotocký kronikár zaznamenal, že ''"zomrela„zomrela veľká opora národa s božej matky cirkvi cum suspicione veneni"veneni“'' (na podozrenie z otravy) Z prvého manželstva mal Valentín I. jedného syna Štefana VI., ten však už už o tri roky po smrti svojho otca zomiera, ako to uvádza blatnopotocký kronikár:

: ''"16„16.marca v roku 1612 zomrel pozostalý syn váženého a veľkomožného Valentína Humenského, Štefan (VI.), ktorý zomrel ako jeho otec-suspicione veneni (na podozrenie z otravy). Predchádzajúceho dňa ešte hostil Juraja III. Humenského (ktorý bol jeho strýkom). Hneď tretieho dňa sa Juraj (III.) ubytováva na Užhorodskom hrade."“''

== Úryvky z denníka ==

: ''"„ Veľkú krajinskú zástavu vztýčili na kerestúrskych poliach a dal som vystreliť tri rany z mažiara, ktorý som mal so sebou. Odkázal som vojakom, ktorí sú verní môjmu milostivému pánovi, aby prišli pod jeho zástavu a pod jeho zástavu a pod jeho zbrane. Toho dňa som nariadil, aby 17 oddielov vojska jeho kniežacej milosti pristúpilo k mestečku Serencs. Ďalšie štyri oddielysa potom pripojili k nám, keď som nariadil postavenie do pozoru, zvolal som trikrát Ježiš a s 21 oddielmi, s radosťou v srdci, vykročili sme v mene Ježišovom vpred. V ten deň sa k nám pripojili dvaja begovi zástupcovia. Na vzhľad boli tieto ich husté turecké šíky veľmi pekné. Boli to mladíci a nebolo medzi nimi veľa starších. Mali správne ľudské chovanie, hoci bolo tam veľa pohanov. Keď sme sa spojili s hordou pod mojou zástavou, zaspievali sme pánovi našu peknú pieseň Hrad prepevný je pán boh náš. Vtedy nám begovia odkázali, že uverili, že vyznávanie jediného boha v zmysle toho spevu a dúfajú, že hovoríme pravdu. Ale hajdúsi hovorili toto, všetko je možné, tak povediac aj bez našeho kvetnatého spevu môžeme upadnúť do pochybností, lebo my, chudáci hajdúsi, sme nečítali sväté žalmy."“''

: ''"2„2. septembra hostil som pašu s mnohými begmi a najhlavnejšími Turkami a Tatármi v poľnom šiatri. Bola to bohatá hostina, lebo pili z mís a rukami trhali si jedlo, a keď sa viackrát najedli, vstali a prišli ďalší biedni Tatári na ich miesto na konci stola. Bolo tu päť, šesť stolov, za ktorými sedeli páni z Turkov a Tatárov. Keď sa najedli do sýtosti, navzájom si utierali ruky a brady do kuftanov, ako to bolo zvykom u pohanov."“''

== Externé odkazy ==