Vojenstvo v stredoveku: Rozdiel medzi revíziami

Peší strelci bojovali v zhrčených tvaroch sto či dokonca tisíc mužov. Na diaľku 90 metrov mohli strely prerážať brnenie. Na túto diaľku strieľali strelci na jednotlivé ciele. Utrpené straty nepriateľa vedeli veľmi podráždiť, hlavne keď nemohol reagovať. V ideálnej situácii strelci roztrhli súperov tvar strieľaním doň po nejaký čas. Nepriateľ, kryjúc sa za koly, mohol byť v bezpečí pred jazdou, ale nemohol vykrývať všetky strely. Ak sa nepriateľ vzdal tohto krytu, aby napadol strelcov, ťažká jazda mala reagovať a chrániť ich. Ak už nepriateľský tvar stál na otvorenom poli, bolo ťažké ustupovať tak, aby sa vyhol útoku kavalérie.

 

 

Kušiari sa stali významnými v armádach na pevnine, hlavne v milícii a profesionálnych silách postavených mestami. S minimom výcviku sa stali efektívnymi vojakmi.

Vzostup rytierov dočasne zatlačil pešiakov do úzadia, to hlavne preto, že dobre disciplinovaná a dobre cvičená pechota nejestvovala. Peší vojaci skorých stredovekých armád boli hlavne sedliaci, slabo zbrojení a cvičení.

 

 

Pechota zažila obrodu tam, kde neboli zdroje pre táborenie armád s ťažkou jazdou - kopcovité krajiny ako Škótsko a Švajčiarsko a v budovaných mestách. Tieto dva sektory našli spôsob, ako mať v poli účinné armády s minimom alebo aj žiadnou jazdou. Obe skupiny zistili, že kone nevletia na hrádzu naježených kolov či pík. Disciplinovaný tvar kopijníkov vedel zastaviť elitnú ťažkú jazdu bohatších národov a pánov za zlomok ich ceny.

 

 

 

Opevnenia a návršia sa začali používať už v dobe kamennej. Skutočné hrady sa však v Európe objavili až v 9. storočí, čiastočne ako reakcia na nájazdy Vikingov a čiastočne ako dôsledok decentralizovanej feudálnej moci. Od 9. do 15. storočia Európu posiali tisícky hradov. Okolo roku 1900 bolo len vo Francúzsku viac než 10 000 hradov a zrúcanín.